Eprakone – ezoterika a spiritualita

Niekedy máme v živote dobré chvíle, inokedy zas ťažké. Niektoré si zapríčiňujeme sami (napríklad keď urobíme nesprávne rozhodnutia), ale veľa z nich k nám prichádza ako “vonkajšie narušenie” v podobe nepríjemného, urážlivého, neochotného, arogantného a grobianskeho správania. Neboli by sme ľudské bytosti, keby sme túto oblasť dôverne nepoznali!

Tak dobre: prečo sa niekto správa nepríjemne, arogantne, grobiansky, urážlivo a neochotne? Väčšinou ide o prejav toho istého – nesprávneho sebavnímania. Existujú štyri základné “zdravé prejavy” vyváženého a vyrovnaného človeka: sebaúcta, vnútorná sloboda, sebadôvera a vnútorná spokojnosť [Max Lüscher: Der 4-Farben-Mensch]. Keď sú dobre vyvinuté, pristupuje k nám tento človek ako k rovnocennému partnerovi s ochotou a toleranciou: “ja som OK a ty si tiež OK“.

Lenže tieto štyri vlastnosti nebývajú vždy dobre vyvinuté – väčšina ľudí následkom výchovy v rodine a skorých zážitkov z detstva svoj sebaobraz deformuje. Deformácie vyzerajú “ja nie som OK a ty si OK” (a preto sa musím tváriť, že som niečo lepšie, aby si na to neprišiel), “ja som OK, ale ty nie si OK” (a tak ti to dám vyžrať, ty nepodarok!), “ja nie som OK, ale nemysli si, že ty si OK” (a preto ti musím ukazovať všetky tvoje chyby a znižovať tvoje zásluhy, aby si náhodou nespyšnel) a potom existuje ešte jeden typ pocitu, ktorý hovorí “celý svet nie je OK” (a preto doňho musím kopnúť, lebo sa mi bridí a čo som urobil – som tu snáď za trest?) To posledné je moja vlastná nadstavba nad transakčnou analýzou, diktovaná životnými skúsenosťami. 😛

Ak teda niekto k nám pristupuje útočne, arogantne, ponižujúco a ja neviem ako ešte, nie je to výpoveď o nás, ale výpoveď o tom, ako vyzerá jeho vnútorný svet. Nuž, to by bolo všetko pekné – ale nielen on je vlastníkom “puknutého ega” – aj my nejaké to ego máme!

A toto naše ego má veľmi tenkú kožku! Nezabudnime: je tu na to, aby nás chránilo pred nebezpečenstvom z prostredia. Neuznávanie v očiach iných patrí k takýmto nebezpečenstvám! Náš spoločenský systém nás totiž vychováva tak, aby sme svoju hodnotu odvodzovali od reakcie iných na nás. Ak reagujú dobre, sme “OK”. Ak reagujú zle, niečo robíme zle a musíme to upraviť. Potom pre nich budeme znova predvídateľní a bezpeční…

A preto naše ego sústavne vníma, ako sa k nemu iní ľudia správajú, a interpretuje to ako ich výpoveď o nás, nie ich výpoveď o sebe… A pretože tiež má za funkciu udržať o nás ten najlepší obraz v očiach iných, pohoršene začne vykríkať:  “Ako mi to mohli urobiť?”

A ak nám niekto takýmto spôsobom “znížil” náš sebaobraz (=ohrozil nás), ociachujeme si ho ako “nepriateľa” a začneme sa k nemu správať nevraživo. Naše ego je totiž programované tak, aby zabránilo niečomu podobnému v budúcnosti. A tak sa večne rýpe v starých krivdách, pestuje si ich a oberá nás tým o náš vnútorný pokoj. Niekto nám ublížil – to znamená, že sme obeť.

Ak chceme tento začarovaný kruh krívd a ponižovania prerušiť, potrebujeme sa na veci, ktoré sa nám dejú, začať pozerať očami našej duše, nie nášho ega. Naša duša je aspekt Božského a vie, že svojím spôsobom je dokonalá a ideálna presne tým, že je taká, aká je. Naša duša nespochybňuje svoju sebahodnotu a neodvodzuje ju od toho, ako na ňu reagujú iní. Naša duša vie, že ľudia sú “emocionálne zvieratá”, ktoré často udrú skôr, ako zvážia dopady svojho konania – a potom tíško jajkajú, alebo sa prehnaným sebavedomím snažia prekryť to, že urobili niečo, čo vlastne nechceli… Naša duša chápe, že svet funguje kauzálne: každý následok má nejakú príčinu. A ak sa duši nepáči následok, začína sa pýtať:

• Prečo  táto situácia nastala?
• Čím priťahujem takéto zážitky?
• Ako sa z toho môžem poučiť?

Toto je základný rozdiel medzi reagovaním z pozície ega a reagovaním z pozície duše. Ak reagujeme z pozície ega, vyžadujeme, aby sa svet prispôsobil naším predstavám o tom, ako by veci mali vyzerať. Ak reagujeme z pozície duše, vieme, že veci zapríčiňujeme a ak zmeníme niečo v našom zapríčiňovaní, zmení sa celý výsledok. Z pozície duše sa nesprávame ako obeť, ale ako spolutvorca!

Keď nám nabudúce niekto ukrivdí, skúsme reagovať dušou, nie naším egom! Nebude to ľahké – a potrebujeme sa na to pripraviť:

• Sledujme mechanizmus, ktorým nás ego stavia do pozície obete! Registrujme, keď sa nás správanie niekoho iného osobne dotýka a uráža nás. Akým spôsobom vnímame akciu toho druhého ako odraz nás samých?
• Všímajme si všetky nevraživosti, ktoré máme z minulosti. Oberajú nás v súčasnosti o kľud? Väčšina toho, čo naše ego uráža, je tak-či-tak zanedbateľná prkotina. Navyše nikto nemôže ponížiť našu dušu… Sme dokonalým aspektom Boha, a to nezávisle na tom, ako sa k nám správajú iní ľudia!

 Takže sa zasmejme nad malichernými sťažnosťami a ústrkmi, prestaňme zazlievať a sústreďme sa na to, aby sme sa z toho, čo práve prebieha, nejako poučili.

Meditácia je súčasťou súboru meditácií na sebarozvoj