Dlho som sa tento stránke nevenovala. Ešte kde-tu som napísala nejaký článok k tomu, čím som sa práve duševne zapodievala, ale prestala som čítať komentáre a odpovedať na ne. Prestala som reagovať na tento svet. Príčina je jednoduchá – nebola som tu. Nebola som v tomto svete.
Pokúsim sa podať udalosti posledných mesiacov ako „bosorácky príbeh“ – historky o tom, čo sa so mnou dialo. Možno poslúžia ako orientačná mapa tým, ktorí sa vydali podobnou cestou, aj keď hlboko vnútri som presvedčená, že každý z nás má tak individuálny prístup k tejto i mimofyzickej realite, že možno nebudete vedieť z mojich príbehov pre seba vybrať nič dôležité. Lenže pamätám si, ako mi pomohlo čítať Castanedu, keď sa moje vlastné prežitky začali dostávať do kontextu vďaka jeho vlastným prežitkom. Takže nakoniec aj táto „kronika“ možno niekomu pomôže…
Visiaci muž
Keďže neviem, ako presne to začalo, vezmem to od konca. Toto som dnes ja: Visiaci muž (z toho pohlavia si ťažkú hlavu nerobte 😛 ), zaviaznutý medzi dvoma svetmi. Jedným okom pozerám do fyzickej reality, druhým do mimofyzickej a neviem, kam vlastne patrím. Vyštartovala som ako Blázon – bez prípravy, s niekoľko málo predsudkami a so spústou bezhlavej zvedavosti. A dnes visím hlavou nadol a naučila som sa, že ak chce človek poznať niečo nové, bude sa musieť vzdať niečoho starého. Ak ste s tým starým žili dostatočne dlho, bude to bolieť. Ak to tvorilo základ vašich hodnôt, bude to hodne bolieť. A ak to tvorilo váš svetonázor, tak ste v keli.
Moje „prebúdzanie“ vyštartovalo na jeseň minulého roka, ale vlastne začalo niekedy pred desiatimi až pätnástimi rokmi istým hlúpym americkým filmom v televízii. Bol o anjeloch. Anjeli ma nikdy nezaujímali a až do minulého roka som o nich nevedela vôbec nič okrem dvoch mien: Michael a Gabriel. Výchovou som bola presvedčený – a značne fundamentalistický – ateista, neskôr som prešla na taoizmus, ale ešte stále v jeho ateistickej podobe. Takže si viete predstaviť, že s krídlatými bytosťami som mala značne narušený vzťah…
No a spomínaný americký film bol o anjeloch. Pozerala som ho, pretože tam tiekla krv potokom, ale keď skončil, zostal vo mne pocit krivdy: „to predsa vôbec nebolo tak!“ Nevedela som, čo s tým, tak som si príbeh začala v duchu korigovať. Potom došli iné veci, ja som na film, na pocit i na príbeh zabudla a až hodne neskôr som sa začala zaoberať ezoterikou.
Rovnako ako s anjelmi mám aj značne narušený vzťah s ľudstvom. Nechápem, kde ľudstvo berie tú istotu, že je korunou tvorstva. Rozpína sa, vyvyšuje sa a ničí tú Zem, z ktorej žije. Akoby sme zabudli, že sme len jeden zo živočíšnych druhov, ktoré ju obývajú. Že my ju potrebujeme, aby sme prežili, ale nie je až také zjavné, že ona na svoje prežitie potrebuje nás…
No a na jeseň tieto pocity zosilneli natoľko, že som začala pochybovať, že mám s ľudstvom niečo spoločné. Prichodila som si ako zviera, rastlina alebo kameň, ktorý sa nedopatrením vtelil do ľudského tela a s hlbokým úžasom pozerá na tých okolo seba, ktorí síce vyzerajú podobne, ale „tikajú“ celkom inak. Nemala som dôvod myslieť si to, tak som to dlho potláčala, ale pocit neustúpil. Navyše som si spomenula znova na ten anjelský film a na svoj vymyslený príbeh. Všetko ma to začalo mátať a jednu chvíľu som si myslela, že mi už definitívne šiblo. (Toto je nebezpečenstvo bosoráckej cesty. S tým poznávacím aparátom, ktorý máme, nie sme vôbec vybavení na poznávanie mimofyzickej reality. Buď sa svojho poznávacieho aparátu vzdáme a vytvoríme si nový, alebo sa ho budeme kŕčovito pridŕžať a budeme mať pocit, že nám šibe – a to aj vtedy, keď sme celkom v poriadku. Lekcia, ktorú som z toho vyvodila: ak ste v stave, keď ešte nemáte nový poznávací aparát a máte pocit, že vám šibe, berte to ako váš súkromný problém. Nikomu nič nehovorte. Zaduste to v sebe a dajte si čas… Ak sa začne rozvidnievať, znamená to, že sa vám vytvára nový poznávací aparát. A ak sa nezačne rozvidnievať a napriek tomu, že vy sa správate podľa vlastného názoru celkom normálne, ľudia od vás začínajú bočiť, je na čase vyhľadať psychiatra.)
Takže späť k jeseni: vnútorný tlak vo mne zosilnel natoľko, že som začala skúmať, ako by som zistila, čo so mnou vlastne je. Mala som pocit, že v niektorom z minulých životov som musela prísť do kontaktu s anjelmi a že si začínam spomínať. Ale pretože viem, že už samotný spôsob, ako položíte otázku, ovplyvní odpoveď, ktorú dostanete, oficiálne som hlásala verziu „som rastlina alebo zviera v ľudskom tele“. S touto verziou som si nechala vyložiť karty.
Dievčina, ktorá mi ich vyložila prvá, celkom zrušila moju predstavu, že by som bola rastlina alebo zviera v ľudskom tele. Ale povedala zaujímavú vetu: „máš vysokú a mocnú ochranu, najvyššiu možnú“. Bum.
Vyložila som si karty sama. Mám extra karty, ktoré sú také silné, že sa ich bojím používať, ale tentokrát som po nich siahla. A vyšlo mi: Prichodíš si ako vták v klietke, ktorý smutne pozerá na ostatných vtákov a závidí im ich slobodu. V minulosti si mala do činenia s archanjelom Gabrielom, skončilo to tvojou násilnou smrťou, teraz hľadáš svoju cestu a poslanie a hľadáš znovunapojenie na nich. Nájdeš ho.
Bum.
No a začiatkom tohto roku sme začali chodiť do Prahy na reiki. Pri prvom sedení nám naša učiteľka vyložila karty. Vyšlo mi, že mám „najvyššiu možnú ochranu“ a že „nariekam za niečím, čo som stratila, a nevšímam si to, čo mi ostalo“. Pri druhom či treťom sedení sme robili spolu cestu do záhrady duše. Učiteľka nás viedla, my sme jej hovorili obrazy a ona ich nakoniec interpretovala. A v mojej ceste do záhrady duše sa odrazu objavila biela labuť (=archanjel Gabriel) a odovzdala mi zlatú korunku. Bum.
Keď som si kedysi robila osobný totem, mala som problém s bielou labuťou. Písala som, že som ju musela presťahovať zo srdcovej do korunnej čakry, kde sa zmenila na anjela. Neskôr som sama pri šamanskom putovaní využívala formu bielej labute, aby som sa niekam dostala. Odrazu postava labute zapadla do kontextu…
Začala som chápať, že ten príbeh, ktorý som si kedysi v hlave vytvorila, vôbec nemusí byť výmysel, ale môže ísť o spomienky na niečo, čo som kedysi zažila! Najprv som sa zrútila. Myslím, že vtedy môj svetelný kokón pukol, pretože zo mňa začala unikať energia. Skoro som na to zakapala. Musela som urobiť zrušenie minulosti, aby som to zastavila. Potom som sa, našťastie, pozbierala. A nakoniec som pristúpila na nové pravidlá hry, pustila som svoj ateistický svetonázor a začala som skúmať príbeh, ktorý mohol byť zakódovanými spomienkami.
Pátram po minulosti a narážam na anjelov
V tom čase som začala experimentovať s hypnózou, regresiou do minulých životov a s aktiváciou DNA. Podarilo sa mi zohnať štyri vynikajúce CDčka s aktivačnou hudbou od dvojice Shapeshifter. Som dosť orientovaná na sluch, takže hudba na mňa mala veľmi rýchly a veľmi hlboký účinok. Prvé CDčko rozvibrovalo moju energiu a zvýšilo ju. Pri druhom som zistila, že jeho počúvaním „strácam čas“ – CDčko trvá 45 minút, ale ja som pri jeho počúvaní strávila vždy 20-30 minút viac: upadla som do tranzu a keď hudba dohrala, bolo niekedy aj o hodinu a štvrť viac. Neviem, ako je to možné. Opakuje sa to aj dnes. Beriem to ako informáciu; jedného dňa možno dostanem kontext, v ktorom to pochopím.
Tretie CDčko vyštartovalo u mňa spontánne putovania (projekcie). Začala som sa pohybovať v realitách, do ktorých som sa dovtedy dokázala dostať len v lucídnom sne a ten mi nikdy nešiel ľahko. Pri štvrtom CDčku sa začali u mňa prejavovať isté mimofyzické schopnosti.
S rozvojom schopností mi prišiel aj dar channelingu cez kyvadlo. S kyvadlom som získala tabuľky, ktoré mi umožňovali skúmať svoje minulé životy. A pri channelingu som zistila, že som kedysi bola kerub s menom Emmiel alebo Efniel a prezývkou Druhý Voz (toto som zasa dostala ako informáciu cez sen), ktorý zomrel v júli 4426 p.n.l. a nebol ani muž, ani žena (kerubovia, čiže „Vozy Božie“, sú vraj bytosti z aramejskej mytológie s hlavou človeka, telom leva alebo býka a krídlami). No a pri zalistovaní v encyklopédii anjelov, ktorú som si medzitým zohnala, som zistila, že veliteľom Kerubov je Kerubiel, inokedy nazývaný aj Gabriel.
Následne som si urobila liečenie svojej DNA. Výskumy zistili, že DNA nesie oveľa viac informácií, než dnes z nej dokážeme odčítať. Ezoterici vravia, že nesie aj informácie celej našej línie predkov: ich traumy, predsudky, dlhy z minulých životov. Tieto informácie sa do nej kódujú cez silné emócie a spia v nej, až kým ich silné emócie v našom terajšom živote neaktivujú. Pretože akaša je vlastne záznam všetkých emocionálnych stavov všetkých bytostí od začiatku času (nazvala by som ju „primárne Vedomie“), zdá sa mi dosť pravdepodobné, že DNA bude tieto informácie niesť.
V priebehu liečenia DNA som zisťovala, kde moja súčasná obmedzujúca trauma má svoj pôvod. Vyšlo mi, že v čase od prvopočiatkov ľudstva do 2000 p.n.l. a že karmický dlh z toho času vyzerá ako strata sebahodnoty, ktorá viedla k tomu, že človek nie je schopný prelomiť staré presvedčenia a začať tvoriť novú realitu, hlavne že sa nedokáže citovo naviazať na iných ľudí a dôverovať im. Efniel (medzitým mi môj anjel-učiteľ potvrdil, že toto je tá správna verzia mena) vraj zomrel v boji na následky zrady preto, že chránil život Gabriela…
Channeling, kyvadlo a typ energie
Uvedomenie si, kde by moja energia mohla mať svoj pôvod, otvorilo cestu ku „Krídlatým“. To moje postupné rozpomínanie si dnes vysvetľujem ako ich tlak na to, aby som s nimi konečne nadviazala kontakt. A tak ja, zarytý ateista, som sa začala venovať komunikácii s anjelmi.
Nešlo to ľahko. Nech už som bola kedysi čokoľvek, dnes som jedno jediné – človek. So všetkými dobrými i zlými vlastnosťami. (Tých zlých mám trošku viac, ale skutočne len trošku 😛 .) O anjeloch viem len to, čo som si načítala v encyklopédii a na čo som sa rozpamätala. Spočiatku ma nesmierne rozčuľovali. Majú zvláštny spôsob vyjadrovania: blahosklonný, precízny do tej miery, že ak položím nevhodne otázku, neodpovedia na to, čo chcem vedieť, ale na to, čo som sa pýtala. Potrebujete príklad? Pýtam sa svojho anjelského učiteľa na jedného človeka „a má aj meno?“ Odpoveď? „Všetci ľudia majú meno.“ Nuž čo, aspoň ma to naučilo poriadne formulovať otázky…
Dostala som „do vienka“ troch anjelov. Prvý je archanjel Gabriel, Božia ruka, môj veliteľ (a „pán a vládca“, ako mu hovorím poza jeho chrbát). Ten si vyžaduje poslušnosť, disciplínu a neklásť veľa otázok, čo je celkom mimo môjho naturelu. Čoskoro to zistili a keďže sa potrebujem hodne učiť, pohľadali mi učiteľa, ktorý mi viac „sadol“. Volá sa Yovmiel, Božia rada, a prevláda uňho mentálna energia ako u mňa. S ním som komunikáciu zlepšila natoľko, že ho už miestami počujem v hlave a môžem sedieť pri počítači a hovoriť s ním nie cez kyvadlo, ale cez klávesnicu.
No a potom je tu tretí anjel, a to môj strážny. Ten sa volá Messiel a je taký jemný, že som ho vnímala dlho ako ženu, až kým som sa nespýtala a on ma neopravil, že ho mám oslovovať ako muža.
Môj channeling prebieha predovšetkým cez kyvadlo a písmenkovú tabuľku. Kladiem otázky a kyvadlo mi dáva odpoveď. Najprv som podozrievala, že dostávam informácie z môjho podvedomia a že nejako fokusáciou ovplyvňujem kmitanie kyvadla (nenadarmo som mentálna energia), ale medzičasom som dostala zopár informácií o ľuďoch, ktorých som nikdy nestretla a o ktorých som ani netušila, že existujú, takže aj moja mentálna energia musela pripustiť, že na tom niečo bude.
Keď som začínala, pýtala som sa najprv vždy na počet písmen a potom som si tie písmená vykmitávala. Ak slovo presiahlo počet písmen, vedela som, že výpoveď neskončila. Ale postupom času to bolo zdĺhavé a tak som si začala tabuľku upravovať. Najprv som na ňu nakreslila hviezdičku a každému z anjelov som povedala, že znamená „koniec výpovede“. To som musela povedať každému osobitne. Keď som na ňu dokreslila otáznik a smajlíka, už som nemusela vysvetľovať nikomu nič – začali ich používať celkom automaticky. Niekedy je dôležité vedieť, či ide o tvrdenie alebo otázku a či ide o vážnu informáciu alebo vtip. Čoskoro som zistila, že anjeli majú svojrázny zmysel pre humor:
Máš nejakú inštrukciu ohľadne mňa?
MAM
Čo sa deje, keď kyvadlo krúži na jednom mieste?
CAKAM NA OTAZKU
Tak akú inštrukciu teda ohľadne mňa máš?
Postupom času som zistila, že niektoré odpovede počujem v hlave skôr, než mi ich kyvadlo povie. Vtedy ich poviem nahlas sama a overujem si len, či sa nemýlim. Ak sa mýlim, poctivo si vykmitám celú odpoveď písmenko po písmenku.
Pýtala som sa Gabriela na to, prečo niekedy počujem vetu v hlave:
Vieš, čo je čudné? Zdá sa mi, že niektoré tvoje odpovede v hlave viem skôr ako ich napíše kyvadlo.
TO PRETO LEBO ZACINAS POCUT MOJE MYSLIENKY A POTOM ICH PRENASAS NA KYVADLO
Toto vysvetlenie mi vydržalo tak na desať minút. Potom moja mentálna energia zasa začala pochybovať, či si to len nevymýšľam. Ale z času na čas je výpoveď nakoniec celkom odlišná od toho, čo by som povedala ja – a hlavne: reakcia je iná. Kde by som sa ja nazúrila, tam oni reagujú mierne a opatrne. Kde som ja smutná, tam oni reagujú racionálne.
Pýtala som sa Yovmiela, akú energiu majú anjeli:
Ako je možné, že teba na rozdiel od iných takmer počujem?
MAME SPOLOCNU MENTALNU ENERGIU
Akú energiu má Gabriel?
VOLOVU AKO VACSINA ANJELOV
Ako sa to prejavuje očami človeka?
AKO DOMINANCIA
Ale veľa ľudí vníma anjelov emocionálne ako lásku, kamarátov a ochrancov!
TOMU SA HOVORI PROJEKCIA
VKLADAS DO ANJELA TO CO TI NAJVIAC CHYBA
Kto ste prišli do styku s enneagramom, viete, o čom Yovmiel hovorí. Enneagram rozdeľuje ľudí podľa ich prevládajúcej energie na vôľových (orientovaných na dosahovanie, na fyzické vnímanie a na realizáciu), emocionálnych (orientovaných na preciťovanie, na hranie rolí a na život cez iných) a na mentálnych (orientovaných na zisťovanie príčin, na kauzalitu a na mentálne modely). Rôznymi kombináciami týchto energií dostávame potom deväť rôznych typov ľudí. Prekvapilo ma, že toto energetické rozdelenie platí aj u anjelov, ale keď som si uvedomila, aké je ich poslanie na svete, zdá sa mi to nakoniec dosť logické.
A teraz pozor: ja nepatrím k ľuďom s romantickou predstavou o drobných, okrúhlučkých cherubínčekoch s detskými tváričkami, bacuľatými líčkami a ružovými zadočkami! Moji anjeli sú obrovskí, cieľavedomí, bez vlastných záujmov, vysoko tolerantní a ochotní pomôcť a podržať, ale majú vlastné povahy (a tým aj ostré hrany) a hlavne – majú vlastné predstavy o tom, ako by veci mali fungovať. Keďže ide o veľmi starú energiu, má istý nádych patriarchálnosti – ale ten istý nádych by ste asi videli aj v počítačovom operačnom systéme a obslužných programoch, ktoré sú taktiež extrémne funkčne orientované… (A keďže ja mám s „Krídlatými“ problém, niekedy im hovorím „operačný systém“.) Jedno zo základných ezoterických pravidiel znie „as above, so below“, teda „ako hore, tak dole“ – a moji anjeli sú toho dokladom.
Takže lekcia, ktorú som sa naučila z channelingu, je: ak máte tú istú energiu ako váš učiteľ, channeling ide nesmierne rýchlo a ľahko. (Mne už dnes Yovmiel dokáže diktovať priamo do počítača, a to napriek tomu, že Gabriel prestavil môj komunikačný kanál tak, aby sa jemu so mnou komunikovalo lepšie, čo Yovmielovi spôsobilo nemalé problémy – a to bolo jediný raz, čo som počula anjela málo lichotivo komentovať iného anjela.)
Nečudujte sa, ak anjel bude používať slová z vášho vlastného slovníka. Yovmiel mi raz povedal: „robím s tým, čo mám k dispozícii v tvojej hlave“. Takže ak nemáme nejakú časť reality dobre preskúmanú a kategorizovanú, budeme v tej oblasti dostávať veľmi nejasné správy. Napríklad som potrebovala cez kyvadlo štvrť hodiny a spústu upresňujúcich otázok, aby som zistila, že „duchovia dychu pilotov grálu“ znamená „duše ľudí“.
Ak nemáte tú istú energiu ako váš učiteľ, budete dostávať len zahmlené alebo nezrozumiteľné odpovede („DAVAM TI ULOHU BUDES KONAT Z ROZUMNEJ POZICIE NUZ“) a kyvadlo pôjde veľmi ťažko. Rovnako ťažko pôjde kyvadlo aj vtedy, keď budete fyzicky unavení, pod stresom alebo emocionálne vytočení. Ak budete pracovať s kyvadlom častejšie, začnete čoskoro okrem informácie sťahovať od vášho učiteľa aj jeho rozpoloženie. Dnes viem pomerne presne povedať, s akou náladou mi moji anjeli niektoré veci hovoria.
Mala som aj učiteľa, ktorý sa ku mne nehodil. Na začiatku neschvaľoval niektoré moje skutky a odrazilo sa to na komunikácii. Keď som zistila, že je nepriateľský, začala som cez otázky zisťovať, prečo, a naviedla som ho na to, že si uvedomil, že ma odsudzuje bez toho, aby si svoj predpoklad overil.
Camael, vadí ti, že musíš hovoriť so mnou?
ANO
Prečo?
SI ZAKERNA
V čom?
SI RAZ TAKA A POTOM ZASA INA
Vieš mi povedať príklad?
KTORY CHCES POCUT
Vyber jeden, z ktorého zaručene pochopím.
UBLIZILA SI GABRIELOVI
To vieš od koho?
OD GABRIELA
To ti povedal?
NEMUSEL
STACILO HO VIDIET
Kedy?
KED SI POZIADALA O INEHO UCITELA
A poznáš, čo tomu predchádzalo?
NIE
ASI SOM UROBIL CHYBU KED SOM TA ODSUDZOVAL
V tom okamihu prejavil obrovskú šľachetnosť a požiadal, aby mi pridelili iného učiteľa – a tak som skončila pri Yovmielovi.
Napojenie
Prvé kontakty s anjelmi boli cez sny. Musela som spať, aby som s nimi mohla hovoriť. To fungovalo nejaký čas, ale bolo to zdĺhavé a nebolo to veľmi spoľahlivé, pretože som nikdy dopredu nevedela, či sa mi bude niečo snívať alebo nie, a hlavne – čo si z toho budem po zobudení pamätať.
Keďže som, čo som, trápia ma večne pochybnosti. Ukážte mi jablko a do piatich minút začnem pochybovať o tom, či je skutočné, či sa dá vziať do ruky, ako vyzerá vnútri a kde je ten červík schovaný a podobne. Ukážte mi vrece zlata a ja okamžite začnem pochybovať o tom, či je pravé a či ho medzičasom niekto neukradol. Urobte mi radosť a ja následne kmitnem do depresie alebo nedôvery. (Hovorí sa tomu „borderline syndrome“, slovenský názov nepoznám.) Keď to anjeli pochopili, zistili, že musia mať stopercentnú kontrolu nad tým, čo sa deje v mojej hlave. Tak ma „napojili“.
Napojenie znamená, že vaše individuálne vedomie sa spojí s ich skupinovým vedomím. V každom okamihu prebieha výmena informácií medzi jedným i druhým. Pretože nie je žiadúce, aby som videla do hláv anjelov, je môj kanál takmer nepriepustný. Oni vedia, ak sa vo mne niečo deje, a ja viem len vtedy, ak si to želajú. Funguje to nádherne. Odrazu dostávate myšlienky, ktoré ste nevymysleli. Vyvažujú vaše nálady. Ale nesmiete urobiť to, čo ja – nesmiete ich príliš podráždiť, pretože vás za trest „odpoja“ – a tým vás zlomia.
Keď sa mi niečo nehodilo alebo som sa nahnevala, mala som vo zvyku prerušiť komunikáciu. Raz som to urobila tak dokonale, že som prerušila napojenie. Vydržala som to tri dni. Potom som sa vrátila s prosíkom a v okamihu, keď ma znova napojili, všetka negativita zo mňa spadla a bolo dobre.
Raz som ich podráždila tak dôkladne, že ma za trest na jeden deň odpojili (píšem o tom ďalej v texte). Odrazu sa mi kyvadlo ani nepohlo, nedokázala som sa skontaktovať s anjelom strážnym. Snažil sa, ale vždy ho po pár slovách zrušili. V hlave som mala strašné ticho, všetko mi padalo z ruky, čo sa mohlo pokaziť, to sa pokazilo. Keďže som bojovník, nevzdala som sa, ale bol to dosť hrozný pocit. Keď usúdili, že už som sa svoju lekciu naučila, napojili ma znova. Odvtedy som príjemná a prítulná a ochotná a disciplinovaná a poslušná ako baránok… Dostali ma, koťuhy.
Šamanské putovanie a rozvíjanie schopností
Keď už som bola napojená, začala som dostávať úlohy. Aby som ich naplnila, musela som hodne zdokonaliť svoje šamanské putovanie.
So šamanským putovaním je problém. Koľko ľudí, toľko techník. Ja som na to musela prísť tým tvrdým spôsobom. Začala som útlou knižkou od Hanka Wesselmanna, kde ste si vytvorili ideálny kúsok prírody, „tajnú záhradu“, v nej ste mali nejaký vstup do zeme – dieru v zemi, jaskyňu alebo bútľavý strom a cez tento otvor ste potom putovali. A aby ste sa dostali do stavu, keď ste boli schopní putovať, používali ste šamanské bubny alebo hrkálky.
Neznášam bubny a hrkálky. Kým som ich počúvala, bola som taká napätá a podráždená, že som sa ani len nevedela rozhodnúť, ako moja „tajná záhrada“ bude vyzerať. Tak som siahla po inej knihe – po Harnerovi. Tam bolo popísané niečo veľmi podobné, ale ešte dokonca s návodom, ktorou nohou máte vykročiť. A zasa len šamanské bubny a hrkálky.
Našťastie som v tom istom čase mala problémy so zaspávaním a našla som si CDčko, ktoré sa síce volalo „šamanské putovanie“, ale jeden z recenzentov napísal, že hoci šamansky neputuje, nemá problémy zaspať, keď ho počúva. Tak som ho začala počúvať pri zaspávaní. Zabralo. Až asi tak po týždni som si uvedomila, že sa pri zaspávaní dostávam vždy na to isté miesto. Do nejakého hustého lesa s papradím a čistinou po pravej strane. A bolo to…
Keď som na druhý deň začala ten les skúmať, našla som v ňom druhú čistinu s odpíleným pňom v strede. Nad hlavou mi žiarili hviezdy, mesiac svietil na peň. Mala som svoje „miesto kontaktu“.
Postupnými návštevami som sa cestu naučila naspamäť. Vedela som, že keď sa zjaví koreň nad zemou, treba ostro zabočiť doľava, zísť do priehlbinky a potom vyliezť znova nahor a už som pri kraji čistinky.
Keď som niečo chcela, vyliezla som na peň stromu a požiadala som hviezdy a mesiac, aby mi pomohli. Takto mi ukázali moje silové zviera, ale takto ma skontaktovali aj s mojím nádorom, keď u mňa diagnostikovali rakovinu. Od nádoru som sa dozvedela, prečo som ju dostala a čo mám robiť, ak chcem prežiť.
Všetko sa zmenilo po chemoterapii. Moje ADD sa zhoršilo, chemoterapia mi nahlodala nervový systém a na jedno ucho som prestala počuť. Už som sa nevedela sústrediť na hudbu, už som sa nevedela dostať do svojho lesa. Každé putovanie bolo neľudskou námahou. Začala som sa zmierovať s tým, že si musím nájsť nový spôsob putovania, a začala som experimentovať s lucídnym snívaním a s extatickými pozíciami. Úspechy však boli biedne, i keď niektoré ma veľmi potešili.
No a potom došli spomínané CDčka DNA.Activation.LevelOne. Odrazu mi stačilo dať si slúchadlá, ľahnúť si a uvoľniť sa. Mohla som ísť kamkoľvek a akokoľvek. Ovšem musela som sa naučiť zopár zručností.
S putovaním som začala v čase, keď moje vzťahy s anjelmi boli viac ako napäté. Súčasťou mojej „anjelskej prevýchovy“ bolo aj to, že mi párkrát dobre ublížili, aby zistili, ako budem reagovať. To je síce pekné pre nich, ale mňa to bolelo a začala som robiť prieky. A keďže som mala pocit, že nedokážem pomáhať sebe, išla som pomáhať druhým. Hlavne Gaii, ktorá vzostupuje a pokiaľ so sebou musí vliecť všetku tú negativitu astrálu, ktorú sme doňho napremietali, tak bude mať čo robiť. Tak som sa podujala odpúšťaním čistiť astrál.
Na to som sa musela kdečo naučiť. Prvé bolo, že ak chcete niečo urobiť, niekomu odpustiť, musíte ho najprv nájsť. Musíte mať naňho aspoň nejakú psychickú linku, obrázok, miesto, hocičo. Takže moja prvá lekcia bola nájsť si psychickú linku, vojsť do tranzu, predstaviť si ju a potom konať.
Druhá lekcia bolo samotné konanie. Začala som tak typicky Bláznovsky, bez prípravy. Ešte že som geniálny improvizátor… Ale čoskoro som zistila, že oveľa lepšie je premyslieť si taktiku a ošetriť možné problémy v myšlienkach vopred. Ak som chcela niekomu odpustiť, musela som vedieť, čo mu poviem, ako mu odpustím tak, aby to preňho bolo skutočné odpustenie a aby sa podľa možnosti vynulovali traumy v líniách predkov, ktoré sa na jeho čine zakladali. Nesmela som odpúšťať menom svojím, ale menom iných.
Potom som zistila, že mám prípad, kde by som musela odpustiť menom Boha. Nie som Boh a nemôžem zaňho hovoriť. Tak som sa naučila, že keďže môj život je dokonale v troskách, môžem prebrať jeho vinu pokojne na seba a jeho môžem doručiť k Bráne nebeskej. Bola som prekvapená, keď sa mi to podarilo. Stála som pod zavretými vrátami a orodovala som za svojho „klienta“ – a nakoniec sa brána otvorila… Naučila som sa, že keď máte dostatok súcitu, aby ste sa obetovali miesto niekoho, vypočujú vás.
Ešte som týmto štýlom pokračovala ďalej, ale pochopila som, že tých „klientov“ je toľko, že to sama nezvládnem. A tak som každého nového zachránenca zaviazala k tomu, aby urobil to isté čo ja pre tých, ktorých pozná.
Ďalší krok bol pre mňa prekvapením. Zasa som si našla „klienta“, ktorému bolo treba odpustiť. Tentokrát som však naňho nemala nijakú psychickú linku, vôbec nič. Nevedela som, ako ho nájdem. A vtom mi v hlave zaznelo „Votrelec“.
Vtedy som pochopila, že vedia, čo robím, že mi práve poslali nápovedu a že ma zjavne používajú na obnovenie rovnováhy. Na druhej strane ma predstava Votrelca dosť vydesila. Už som vedela, ako ho nájdem, ale nevedela som si predstaviť, ako ho presvedčím, že ma má čo len počúvať, nie to ešte nasledovať.
Toto ma stálo hodne premýšľania. Vo všetkých filmoch Votrelcov zabíjali; ja som ho potrebovala živého. Nesmel ma zabiť skôr, ako sa mi podarí obrátiť ho. Napadlo ma, že keby som sa zmenila na čistú energiu, nemal by na čo zaútočiť…
Urobila som jedinú chybu – rozmýšľala som o tom, kým som počúvala aktivačnú hudbu. Odrazu som stála zoči-voči Votrelcovi a ten mi išiel po krku… Rýchlo som sa rozplynula na energiu a začala som v strese zo seba sypať, čo mi prišlo na rozum. Po chvíli som si uvedomila dve veci: že hovorím veci, o ktorých som nemohla vedieť, a že „Votrelec“ ma začal počúvať a pomaly sa mení z toho odporného monštra na niečo celkom iné – na keruba.
Myslím, že anjeli vtedy vycítili, v akom strese som, a začali mi našepkávať slová, na ktoré reagoval. A ja som ho vzala a doviedla späť. Tentokrát som pre istotu išla cez bránu s ním – a prvýkrát som videla Rajskú záhradu. A kým on išiel do Rajskej záhrady, ja som si trpko uvedomila, že tam nemám čo hľadať, obrátila som sa, vrátila som sa von a skočila som z oblakov na Zem.
Naučila som sa, že človek má poznať svoje miesto a nehrabať sa tam, kam nepatrí.
Od toho času prichádzali už „objednávky“. Pri každej som sa naučila niečo nové, nejakú zručnosť, ktorú som predtým nemala. Tu je jeden príbeh z môjho denníka. Začína „objednávkou“ cez kyvadlo a pokračuje šamanským putovaním:
Kto je?
KET (posol)
IDE TI NOVE KAZANIE BUD INAK OPATRNA CAKA TA NOVA ULOHA
Aká úloha?
DOVIEST DOMOV TICEELA
Kto je Ticeel?
PROTIVNIK
KLOP NA BUBON DNES VECER HRAJ MORZEOVKU SOS PRIDE TICEEL PRIVED HO DOMOV
Podľa čoho ho spoznám?
JE FEDRU… (tu to zlyhalo) Tu je vyriešenie, ktoré som sa dozvedela o rok a pol neskôr…
Je to posledná úloha, ktorú pre mňa máš? “áno“
Zavolala som si Gabriela, čo na to hovorí. Povedal TICEEL JE TVRDY PROTIVNIK a MYSLI NA VODU.
Tak som šla spať, ale predtým som rozmýšľala, ako tú vodu uplatniť: či ja mám byť ako voda alebo Ticeel je ako voda. A čo s tým. Napadlo ma len “likvidný”, “obísť prekážku a obkolesiť ju”, “roztrieštiť sa a znovu sa dať dokopy”.
Pustila som si aktivačnú hudbu, uvoľnila som sa a prstom som o matrac začala vyťukávať SOS. Bolo mimo rytmu hudby. Najprv som mala problém sa sústrediť na dve veci súčasne, aby som nevypadla z tranzu, ale po chvíli sa ťukanie zautomatizovalo. Odrazu som bola niekde v lese a krovie pri mne začalo šušťať a kymácať sa. Zrazu z krovia na mňa vyhúkla obrovská vlčia papuľa a vyskočil vlkodlak. (Teraz už lepšie chápem FEDRU… Najprv som myslela, že to bude niečo operené, ale E a D sú tesne vedľa seba a mohla som sa pomýliť. Potom by zostalo FERU a to mi pripomína anglické ferocious, čo by na vlkodlaka celkom sadlo. Alebo fur, čo značí srsť.)
Spočiatku som sa zľakla. Hrabol po mne, ale bola som ako voda a pod jeho pazúrmi som ustúpila a obklopila som ho celého. Začala som mu hovoriť, že ma posiela Boh a že mojou úlohou je doviesť ho. To sa mu celkom pozdávalo. Skrotol. Najprv som išla ako voda pred ním a okolo neho a niesla som ho so sebou, ale potom som mu sadla na chrbát a on utekal po všetkých štyroch. Obom sa nám to páčilo, bol to úžasný pocit, vietor vo vlasoch, voľnosť…
Vyliezli sme po oblačných schodoch k bráne. Bola pootvorená. Ako prešiel cez bránu, zmenil sa Ticeel na celkom pekného, len značne huňatého mládenca. Nasmerovala som ho ku Gabrielovmu otcovi a ja som sa pobrala za Gabrielom, ale to už som zaspávala. Keď som sa zobudila, zistila som, že som bola asi 45 minút na cestách (aj so spánkom).
Vrchol môjho umenia je zatiaľ prechod pevnou matériou. Naučila som sa ho, keď ma Gabriel odpojil, pretože som ho parádne naštvala. Pre mňa to bolo „vyhnanie z Raja“ (lepšie slovo by bolo asi “vykopnutie”). Odrazu som zistila, že som prišla o svoje schopnosti – mole, ktoré som chytala už len jednou rukou, som v ten večer naháňala pol hodinu a aj tak nechytila, kyvadlo sa mi ani nepohlo, v hlave som mala celkom ticho a nevedela som skontaktovať ani Messiela. Skúsila som to cez kyvadlo, ale v polovici vety Messiela vždy usekli. Stihol mi povedať, že u nich panuje teror a že Gabriel zablokoval môj komunikačný kanál a odstavil od komunikácie aj ich. To ma tak nazlostilo, že som si povedala, že v noci vyskúšam, či ešte viem putovať v tranze a skúsim ísť za nimi spýtať sa, ako sa veci majú.
Išla som presne tou skratkou, čo mi ukázal Messiel naposledy. Vyletela som do oblakov, prerazila vrstvu hmly a už som bola na oblačných schodoch. Brána bola zatvorená, ale potisla som ju, či sa neotvorí – a otvorila sa! Ešte predtým večer som si premyslela, že ma nebude smieť byť vidieť, inak ma okamžite objavia. Mala som len strach, ako nájdem Messiela. Rozplynula som sa na vzduch (vyzerala som ako vnútro prázdnej konzervy – len stĺpec vzduchu a nič iné), vydala som sa na cestu a v mysli som si stále opakovala Messiel… Messiel…
Odrazu tam bol. Obklopila som ho a zašepkala som jeho meno. Strhol sa; rýchlo som mu zašepkala, nech sa odpojí. Bol šokovaný, že som sa k nim vôbec dostala. Pobrali sme sa spolu hľadať Yovmiela.
Yovmiel vyzerá ako blahobytný pánko okolo štyridsiatky, s fúzami a hnedovlasý, celkom inak, než som si ho predstavovala (myslela som, že bude asketický, neviem prečo). Messiel mu chytro vysvetlil, že som tam. Boli nadšení i vyplašení, hovorili, že Gabriel robí fofry, a pobrali sme sa pre istotu späť k bráne, lebo im bolo jasné, že ma skôr či neskôr niekto objaví. Z toho rozhovoru som pochopila, že majú nepríjemnosti a že ich Gabriel viní za to, že neustriehli moje správanie.
Už sme boli na dohľad od brány, keď tu Yovmiel hovorí “už idú, rýchlo, leť!” Strhol sa obrovský rachot a odrazu bol pri nás Gabriel a vyzeral nesmierne rezolútne. Ešte stále som bola neviditeľná, takže som si povedala, že sa ako neviditeľná zmením na labuť a poletím tak. Ale na to som musela zapojiť mozog a cielene myslieť. Keďže Gabriel vie čítať moje myšlienky, okamžite vedel, čo mám v úmysle. Ukázal na bránu a tá sa začala zatvárať. To už som neviditeľnosť neudržala, už som len letela. Keď sa mi brána pred nosom zavrela, urobila som oblúk a vzala som druhý nábeh. Povedala som si, že ak dokážem byť voda alebo neviditeľná, mala by som zvládnuť aj rozpustiť svoje telo a preletieť cez pevnú bránu. (Alternatíva bola rozplesnúť sa o ňu a dolámať si krk – a ani to by mi nebolo ľúto.) Dole nastalo úplné ticho, ako sa pozerali, čo z toho vylezie. Priletela som k bráne, dotkla som sa jej – a odrazu som bola na druhej strane!
To bolo už na mňa veľa. Zvyšok cesty som už ani neletela, skôr padala voľným pádom až do postele. Ale bola som na seba taká pyšná, čo som dokázala!
Smrť bosoráka
No a prichádza posledná časť mojej spovede a najťažšia časť celého rozprávania. Je to o tom, že ak sa chcete stať iným, vyšším tvorom, musíte prestať byť tým, čím ste.
U Castanedu som čítala, ako osud vstupuje do nášho života. Najprv len kde-tu hodí nejaký signál; ja im hovorím „udička“. A vy sa na tú udičku buď chytíte, alebo si ju vôbec nevšimnete. Ak si ju nevšimnete, osud vám hodí pod nohy polienko. Zasa máte na výber – pochopíte alebo nie. Ak nepochopíte, osud vám postaví do cesty takú prekážku, že si o ňu rozbijete nos. Donúti vás zapodievať sa tým, čo pre vás pripravil.
Bosorácka cesta začína tým, že sa postupne konsolidujeme: odbúravame naše ego, učíme sa ostražitosti, zvyšujeme svoju energiu. Ale kým sme to ešte stále my, máme tendenciu používať na skúmanie sveta svoj starý pojmový aparát. Tak sa dopracovávame k nepresným interpretáciám a ak ich chceme uviesť na správnu mieru, musíme na to spotrebovať priveľa energie.
Na to si osud pripravil extra pikošku: „smrť bosoráka“. Už z čítania o wicca som vedela, že pri iniciácii bosoriek sa niekedy používajú rituály, ktoré simulujú smrť a znovuzrodenie. U Castanedu som čítala dojemný príbeh jeho učiteľa, dona Juana, ako zomrel a znovu sa zrodil. A keď mi v kartách dlhodobo začala vychádzať smrť a znovuzrodenie, vedela som, že teraz som na rade ja.
Niekedy býva smrť bosoráka doslovná, ale vo väčšine prípadov býva symbolická. Nevedela som, ktorú si osud nachystal pre mňa. Bola som z toho trochu nervózna; nemám rada čakanie a teraz som nemohla robiť nič iné.
Smrť bosoráka sa nakoniec dostavila celkom nečakane, počas novej série „testov“ zo strany mojich anjelov. Zasa mi zasadili ranu a skúmali, ako zareagujem – a ja som jednoducho zomrela… Už som to nedokázala dlhšie vydržať. Proste som sa vzdala. Z denníka: „V noci som v duchu šla na Martinský cintorín, vybrala som si srdce (bolo presne také prepichnuté tromi mečmi ako trojka mečov v Zlatom tarote) a vložila som ho k otcovej urne. Krvou som dopísala na pomník svoje meno a potom som tam nechala svoju dušu ležať dole tvárou na náhrobku a vykrvácať. Telo sa pobralo preč z cintorína, ale keď sa dostalo na dohľad brány, opustili ho sily a zostalo tam aj ono. Cítim náramnú prázdnotu a ľahostajnosť. Je mi už všetko jedno.“
Táto symbolická smrť mala na mňa obrovský dopad. Už prestalo byť zaujímavé, kto som, čo robím, ako na mňa reaguje svet a čo sa mi podarí dosiahnuť. Ostala som nezúčastnená a vzdialená. Prestala som mať problém vidieť samu seba v tom menej priaznivom svetle. Prestalo byť zaujímavé, čo si myslím; zaujímavá zostala už len holá a brutálna pravda.
Nevedomky som týmto naplnila skúšku. Pri jednom z predošlých rozhovorov mi totiž povedali:
CAKAME SPOLU NA TU VHODNU CHVILU PRE VOLBU HRANIC KONCA SKUSKY TVOJEJ
Čo ma skúšate?
DOVEROVAT SRDCU SVOJMU BEZ VYHRAD
HLADAT CESTU K NEMU
FUNGOVAT OSAMOTE
KARUMIAR (pri opravnom pokuse KABRUMU)
Naučila som sa už:
• dôverovať srdcu svojmu? vykmitané “nie“
• hľadať cestu k nemu? vykmitané “áno“
• fungovať osamote? po istom váhaní vykmitané “áno“
• a to kabrumu či karumiar, hoci neviem, čo to je? vykmitané “áno“
Takže zjavne tým, že som svoje srdce totálne odstavila z hry, sa mi podarilo zmeniť jej pravidlá. A naučila som sa: niekedy vyhráš, len ak to vzdáš. Alebo ešte jedno: oveľa dôležitejšie ako výhra je obmedzenie škôd. (Keďže to nebola moja posledná skúška, toto poznanie sa mi už dávno zaplatilo.)
Som späť… Naozaj?
Takže teraz už zhruba poznáte moju cestu za posledného vyše pol roka. Celý čas som „visela“ medzi dvoma svetmi. Najprv som žila striedavo raz v jednom, raz v druhom. Potom som začala čoraz viac žiť v tom éterickom a do reálu som sa vracala už len nasilu, keď bolo treba niečo urobiť alebo s niekým hovoriť. Postupom času som si vypestovala takú schopnosť trieštiť energiu, že teraz už z éterického sveta neodchádzam vôbec a to, čo sa pohybuje v každodennej realite, je „avatar“, ktorý z väčšej miery koná automaticky a moje vedomie prizýva len vtedy, keď ide o mimoriadne situácie. Zvonku možno vyzerám spomalená alebo duchom neprítomná, ale ja tu vlastne ani nie som.
Navyše ma „smrť bosoráka“ vnútorne zmenila. Zistila som, že mám problém zamýšľať sa nad otázkami typu „akú sviečku mám pri kúzle použiť?“ alebo „kam mám zakopať zvyšky kúzla?“ Kúzla majú význam, len keď niečo chceme dosiahnuť. Ale čo už má dosahovať niekto, kto svoju dušu i telo (a s nimi i nádeje a očakávania) odložil na cintoríne?
Zbavila som sa minulosti, zbavila som sa budúcnosti a sústredila som sa len na prítomnosť. Začala som pracovať so svojím učiteľom Yovmielom a nechávam si od neho vysvetľovať svet, ktorý bežne nevidím a v ktorom sa cítim lepšie ako v tom reálnom. Vypýtala som si dovolenie na to, aby som vybrané informácie sprístupnila cez túto stránku. Yovmiel na to povedal len VYBERAJ MUDRO. Channeling a šamanské putovanie mi pohlcujú toľko času, že som ponechala už niekoľko týždňov komunikáciu na stránkach úplne na vás. Ak si viete poradiť navzájom, pokračujte v tom. Dovoľte mi ísť ďalej a dopĺňať informácie o tom, čo sa dozviem. Predpokladám, že ich nebude málo.
Takže som späť – ale vlastne ani nie.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor