Upratovala som našu starú podnikovú databázu textov a narazila som na jeden, ktorý som písala niekedy v roku 2004 ako informáciu pre mojich kolegov. Kolegovia vtedy nemali záujem a sem sa to aj celkom hodí:
Toto som vybrala z recenzie knihy od Patricie Evans. Patricia Evansová vyvinula jednoduchú a dôveryhodnú teóriu o tom, prečo sa niektorí ľudia snažia ovládať (kontrolovať) iných.
Všetci ľudia majú štyri interné funkcie, ktorú ich vedú životom:
-
svoju schopnosť myslieť
-
svoje emócie
-
svoje fyzické pocity
-
svoju intuíciu.
Kontrolujúci ľudia (controlling people, CP) v detstve alebo dospelosti zažili nejakú emocionálnu alebo fyzickú traumu, ktorá ich donútila znefunkčniť jednu až tri zo spomínaných interných funkcií – s výnimkou funkcie myslenia. Niekedy používajú skutočne len svoje myslenie a to v nich vyvoláva pocit vnútornej prázdnoty.
Z tohto dôvodu ich priťahujú „štvorfunkční” ľudia. Keď sa s takýmto človekom cítia dostatočne bezpeční, začnú premietať doňho svoje predstavy o ideálnom človeku – bez ohľadu na to, aký daný človek v skutočnosti je.
To, či je niekto CP alebo nie, viete povedať, pretože sa vás snaží CP „definovať” – hovorí, čo ste alebo nie ste („si hladný!”), akoby videla do vášho vnútra. Nebude vás počúvať, veľmi často je to jednosmerná komunikácia a CP na vás v jej priebehu začne verbálne útočiť.
CP sa na ostatných pozerajú asi tak, ako dieťa na svojho plyšového macíka – ako na perfektného priateľa, ktorý presne vie, čo si CP myslí, ktorý nikdy neodvráva a ktorý nemá nijaké vlastné potreby.
CP budujú svoj pocit sebahodnoty zvonka dovnútra, nie zvnútra navonok, ako je to obvyklé. Ich osobnosti sú konštrukty, ktoré si vytvorili na to, aby získali lásku a obdiv, ktorý potrebujú. Nie sú autentické. CP nemajú pocit seba samého. Sú zakotvení v inej osobe. Keď prídu o túto kotvu, cítia sa vytrhnutí z koreňov, padajúci vo vzduchoprázdne, akoby umierali. Preto je ich nutkanie kontrolovať také silné. Preto aj tak extrémne reagujú na to, keď s nimi niekto nesúhlasí alebo sa nenechá vtesnať do úlohy plyšového macíka.
Strašnou iróniou CP je, že odpudzuje tú lásku a pochopenie, ktoré tak potrebuje.
Strašnou realitou pre CP je, že sa obviňujú, myslia si, že sú šialení, sústavne sa snažia vysvetliť svoje motívy (bez veľkého úspechu) a myslia si, že keď sa budú len o trošku viac snažiť, všetko
sa obráti na dobré. Ale neobráti sa.
Keď som to pred pár rokmi spracovávala, mal text ešte jeden odstavec: “Tak toľko z recenzie. Všeličo vysvetľuje. Neviem, ako vy, ale ja sa idem cítiť vinná, šialená a idem si nájsť niekoho, komu vysvetlím svoje motívy, nech by sa ako vzpieral. A uvidíte – nakoniec sa všetko na dobré obráti!” Odvtedy uplynulo pár rokov a veci sa majú inak. Jednak už viem, že tento psychický stav má svoj odborný názov: kodependencia, teda “spoluzávislosť”. Po druhé som sa s tým popasovala a vyhrala som. Ako? O tom nabudúce 😛 …
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Nasla som sa v tomto clanku (80%) som spoluzavisla, velmi ma zaujima ako ste sa z toho dostali, tuzim po tom aj ja, len neviem ako
Páči sa miPáči sa mi
Andrea,
popisujem cestu von z tohto stavu v článku Keď nie sme zakotvení sami v sebe (kodependencia) – celkom na konci.
Ale celkom prvý krok, ktorý som musela urobiť, bolo naučiť sa reagovať na čokoľvek, čo sa prihodilo, slovami “No a čo?” Ak som nenaplnila očakávania niekoho na moje správanie, tak miesto trápenia sa som si povedala “no a čo? Teraz ho to mrzí, veď ho to prejde a nabudúce to môže byť inak”. Miesto toho, aby som sa TRÁPILA nad tým, ako veci prebehli, začala som ich ROZOBERAŤ a plánovať, ako to urobím nabudúce inak. Tým sa mi podarilo odvrátiť pozornosť od VZŤAHU a zamerať ju na PROCES. Pomáha to preto, lebo na zmenu vzťahu treba vždy spoluúčasť dvoch, kým na zmenu procesu (teda spôsobu, akým konám) treba len moju vlastnú činnosť. Takto som sa prestala pokúšať ovplyvniť to, čo ovplyvniť sama nedokážem, a sústredila som sa na ovplyvňovanie toho, čo dokážem sama.
Ak potom niekto nechcel konať podľa mojej predstavy, miesto jedovania a pocitu neuznania som sa pokúsila presvedčiť ho nabudúce ináč a keď to nevyšlo, toľkokrát som menila taktiku, až ma to prestalo zaujímať alebo ten človek zareagoval tak, ako som chcela. V oboch prípadoch ma to už nerozčuľovalo ani netrápilo.
Súčasne som veľmi tvrdo pracovala na svojom vnútornom monológu – zakázala som si myslieť a rozprávať sama so sebou o istých veciach a zmenila som spôsob, akým som vnútorne “vyhodnocovala”, čo sa okolo mňa deje (akým som to “komentovala” alebo dávala do slov). Ak niečo bol emocionálny komentár, tak som ho okamžite odhalila, zahodila a nahradila neemocionálnym.
Mimochodom, to moje “no a čo?” som sa naučila od Václava Klausa, ktorý hovorieval “tudy cesta nevede…” 😛
Páči sa miPáči sa mi
Ahojček.
Tak,….ja som sa tu našla na 100%. Je to katastrofa. A neviem z toho von. Doteraz som nevedela, ako sa to volá…. Už viem. Vďaka.
Ja ale musím komentovať, musím kontrolovať a…potrebujem pri sebe aj človeka, o ktorom viem, že mi viac škodí, než pomáha. Ale neviem sa zbaviť závislosti.
Ozaj….aký kameň je vhodný na takúto “ľudskú” závislosť??? Dumortierit je asi na iné závislosti…. Neviem…
Páči sa miPáči sa mi
Tiana25,
veľmi dobrý kameň je lapis lazuli – núti nás konať raionálne, nie nutkavo. Keď sa skombinuje s ametystom, síce to nevyzerá najkrajšie, ale navyše ešte “uzemňuje” aj naše poryvy ega.
Páči sa miPáči sa mi
mila helar,
okrem praktickych rad, ako na riesit kodepedenciu (vlastnu, kedze vykazujem “priznaky” CP, mozno uz v poslednych dnoch uz az tak nie, kedze sa vselico “deje” – a aj aktivnym prispenim z mojej strany), hladam a snazim sa v sebe v bdelom stave hladat, kedy a ktora/e interna funkcia/e, cim sa “stratila/i”. Citim, ze porozumenie situacii ma posunie dalej, vrtam sa v sebe stale, nielen teraz, cely svoj zivot. ale tendencie k sebaobvinovaniu a aj ozaj za veci, ktore su absurdne, som mala vzdy – preto hladam pricinu kodepedentneho spravania u seba. Tu nebudem spominat veci, ktore citim, a akosi mi docvakavaju a mam pocit, akoby prilis rychlo, co je super, no stale som v stadiu spoznavania, uz som zacala i s tibetanmi, krvdami, rekapitulaciou, snazim sa nenaplnat negativnou energou, zvladat situacie i negativne s nadhladom a neuklaat nic v sebe,(a ako som pisala, velmi siahodlho, ani neviem v ktorej casti stranky, akosi som v stadiu, kedy “vsetko straca zmysel” (hmotne pre mna)… uz som rozhodnuta, citim, ktorym smerom ist … (to boli i pochybnosti v tom siaholdhom texte o sebe a chaose, ktory ma sprevadzal, iba to teraz sklbit s “realitou” a aj udalsotami poslednych mesiacov, ktore ma podla mna dorazili, ale zaroven otvorili dvere, a ani k tomu nedokazem zaujat stanovisko… resp. ako to vziat, neviem to ako…a ako vravim, ist dalej cestou, akou treba. najst ale pricinu svojej kodepedencie, verim, ze to ma takmer uplne odtrhne v dobrom a posunie na ceste dalej kracat a robit potrebne. da sa tomu pomocti ? mam pocit, ze ma to aj tak stale niekam spat hodi, alebo to mozu byt aj udalsoti posledych dvoch mesiacov, äco som vyssie uviedla – ale tie skor vidim ako otvorene dvere + dosledok doterajsieho zivota.. a dokonca, nech to to znei akokolvek absurdne, kedze som nevedela, co konam, pritiahla som rpesne to, co som citila, ze potrebujem, pamatam si na momenty, kedy som si to “vysnivala”, resp. jeho…. aj ked, nuz, netusim a aj na to hladam odpovede a citim, ze aj toto nedavno prezite ma brzdi, ale cim sa viac tomu branim, stale tomu davam silu, ale v mojom srdci je to ako to je, stale…). srdecna vdaka za radu a co najtvrdsie otvorenie mojich oci vdaka vasim skusenostiam a posunutiu kamkolvek vasimi slovami, jana
Páči sa miPáči sa mi
Jana73,
sebarozvoj má rôzne štádiá. Prvé je netušenie: ani netušíme, že máme problém. Druhé je zatváranie očí: už síce tušíme, že niečo nie je optimálne, ale nemáme dostatok vnútornej sily, aby sme tomu venovali pozornosť. Tretie štádium je vnímanie: skúmame sami seba a okolnosti a začíname rozoberať, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Ešte stále s tým nič nerobíme – ale naše podvedomé vzorce reagovania už vyplávali na povrch, vieme o nich a keď znova k nim príde, už to registrujeme. Štvrté štádium je zmena v procese: spôsobom pokus-omyl robíme zásahy do svojho života a zisťujeme, ktoré z nich dávajú vytúžené výsledky. Toto je najzdĺhavejšie a nejbolestivejšie štádium, pretože sprvu ani netušíme, aké všetky veci sa začnú v našom živote zmeniť, keď trošku pohneme tou jednou… a často “spadneme späť” do starého spôsobu reagovania. Ale už to vnímame, už sme s tým začali niečo robiť a tak sa postavíme znova na nohy a ideme ďalej. No a posledné štádium je víťazstvo – keď si nájdeme nový spôsob reagovania, ktorý je plne funkčný, a keď sa nám tento zautomatizuje natoľko, že už “nepadáme späť”.
Podstatné je dožiť to. 😛
Páči sa miPáči sa mi
DAKUJEM 🙂 za vsetko (este toho asi aj bude, uff) …
Páči sa miPáči sa mi
božinu,, je to pisané ako bludisko,, už som si mysllel že som na konci a zrazu prásk kodependencia 😀 ale už ma fakt bolia oči 🙂 nec
hám si to na zajtra 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Dobry vecer vsetkym,chcem sa spytat,ci sa niekomu z vas zjavuju farby,ktore sa menia.Mojej znamej sa casto zjavi zelena smaragdova,aj zelena travova farba,hocikde,aj modra farba,vie to niekto vysvetlit prosim.
v NOCI KED SA PREBERIE VIDI NIEKEDY LUDSKE HLAVY.
ESTE SA JEJ JAVI ZELENA FARBA AKO KVAPKY,KTORE TECU,PORADI NIEKTO,DAKUJEM KRASNE,MAťA
Páči sa miPáči sa mi
Mám to také, z některých psychoanalýz, vidím i červeně? Dá se s tím něco dělat?
Páči sa miPáči sa mi