Dnes som prešla Mostom vtákov. Nemala som to v úmysle a nebola som na to pripravená – ale prešla som. Porozprávam vám, ako sa to podarilo.
Večer som si robila meditáciu so zvieratkami môjho osobného totemu. Zviera v koreňovej čakre, slon, mi povedalo, že potrebujem zvoľniť tempo. Ráno už pri zobudení som pocítila, že na mňa lezie migréna. Tak som zavolal do roboty, vzala si dovolenku, dala si prášky a ľahla si ležať. No a keďže nevydržím len tak nečinne ležať (ten slon vedel, čo mi radí 😛 !), tak som skúsila, či by som nevedela nastúpiť na šamanské putovanie len tak, bez tranzu.
Mám svoje miesto, kde dosahujem šamanské veci. Hovorím mu Medzisvet (Stredný Svet), lebo je to taký medzistupienok, kde sa zbieha každodenná realita s energetickou realitou. Odtiaľ sa vydávam na putovania, tam hľadám odpovede na otázky. Aby som sa tam dostala, používam špecifickú hudbu.
V lete som čítala Harnera a pokúsila som sa osvojiť si jeho postup, kde sa hľadá otvor v zemi alebo korene stromov a cez ne sa putuje do Medzisveta. U mňa to nezabralo. Experimentovala som pritom s odtokom bazéna, čo je jedna veľmi tmavá „diera do zeme“.
Keďže som nemala hudbu a do Medzisveta sa mi tak-či-tak veľmi nechcelo, pustila som sa dnes ráno odtokom od bazéna. Najprv som sa ponorila do vody (trvalo mi to strašne dlho, presne tak dlho, ako keď idem do bazéna obvykle – všetko sa mi zdá príliš „studené“ a príliš „mokré“) a potom som sa ponorila a plávala som do bazénového odtoku. Už to poznám. Viem, že pod vodou môžem dýchať. Viem, že keď k nemu doplávam, zväčší sa natoľko, že je ako tunel, ktorým môžem plávať ďalej. Dnes som sa podujala, že ho preskúmam.
Bol pomerne temný, takže chvíľu trvalo, než som sa „rozkukala“. Potom som zistila, že vlastne jeho steny nie sú pevné, ale že sú ako špongia. Keďže som bola pri plnom vedomí, spomenula som si, že som čítala u Castanedu, ako putoval do špongiovitého sveta inorganických bytostí. Lenže jeho špongia v tuneloch svietila a rozprávala sa s ním, kým moja nesvietila a bola ticho. Ale keď som tam už bola, siahla som do jednej z dier v špongii a keď som vytiahla ruku, bola pokrytá čímsi lesklým a slizkým. Oňuchala som to a oblízala som to – nevoňalo to a bolo to sladkokyslé. (Nemala som zmyslové vnemy, toto všetko ma napadalo ako myšlienky.) Tak som sa spýtala, že čo to je – a zasa tak, bez zvuku, ma napadla odpoveď: je to niečo „na liečenie“. Toho som sa hneď chopila a natrela som si tým jazvu po operácii i miesto pod pazuchou, skadiaľ mi vyberali lymfatické uzliny. V tom okamihu som vo fyzickej pazuche zacítila, akoby po cievach išli bublinky.
Pokračovala som tunelom ďalej, až som vyletela do oslepujúceho slnka. Bola som jastrab (zviera z mojej pupočnej čakry) a okolo bolo plno vtákov. Nebáli sa ma, akoby vedeli, že nie som na love. Chvíľu sa tam okolo mňa hmýrili a sprevádzali ma, ale potom som si spomenula na „most vtákov“ a zapriala som si, aby ho urobili. Zoradili sa do dlhej šnúry párov a ja som nad týmto „mostom“ letela ďalej… Videla som naokolo energetické vlákna, všetko bolo veľmi jasné a svietiace a vlákna sa navzájom pretínali a skrúcali ako hady. Letela som po nich až do Centra. Bola to čierna, ale svietiaca diera, asi taká, ako keď sa pozrieme priamo do slnka a potom zavrieme oči. Mala tvar ľudského oka s dvojitým spodným viečkom a z neho vychádzali energetické lúče na všetky strany. Niečo som sa spýtala, ale bola som už dosť zmätená, nedokázala som udržať pozornosť a otvorila som oči…
Hneď ma napadlo, aké je to odlišné od toho, čo popisovali Castaneda či Mares. Oni o Centre hovoria ako o Orlovi. Nikdy nevysvetlili, prečo, ale ja som Orla nevidela, len to oko (alebo teda „tú dieru v tvare oka“). Pôvodne som myslela, že ich Orol bude s rozpriahnutými krídlami a jeho silueta bude mierne pripomínať kríž, lebo to by vysvetľovalo, prečo kresťanstvo ale aj pohanstvo (a možno aj iné náboženstvá, neviem) používajú ako symbol kríž. Ale to oko s krížom nič spoločné nemalo – vyzeralo skôr ako nejaká podivne tvarovaná svietiaca čierna diera.
Potom ma napadlo, či to nebol „human mold“, ľudský vzor, ktorý dáva energii tvar ľudí a o ktorom sa Castaneda domnieval, že ho videli mnohí vizionári a mylne sa domnievali, že vidia Boha. Ale toto nemalo ľudskú podobu – tvar „oka“ bol prázdny a nijako v ňom nebolo nič ľudské.
Takže neviem, kam až som sa dostala, či som videla Prvopočiatok alebo len nejaký energetický prechod, ale jedno viem určite: prešla som Mostom vtákov (aj keď len moja myšlienka, ani nie moje energetické telo, ktoré toto ešte nedokáže) a videla som texemuyo!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor