Eprakone – ezoterika a spiritualita

Mokoš sa rozosmial. /…/ “Prišiel som vám oznámiť, že sa k nám pridá Rio.”

“Rio? Ešte dnes mi Milo vyplakával, ako bez neho neprežije,” namietla som s ľahkou panikou v hlase.

“Ale prežije, nerob si starosti! Zrejme ste spolu hovorili skôr než my dvaja. Potrebujem Ria tu, v Bratislave.”

“Načo?”

“To ti, Milka, nemôžem a nechcem povedať. Znie to, akoby si sa vôbec netešila… Myslel som, že s Riom vychádzate!”

“Ale vychádzame,” zahovorila som rýchlo, keď som spozorovala Norov podozrievavý pohľad. “Je to vynikajúci kamarát… Len práve dnes sme o ňom hovorili a ja som tvrdila, že u Mila zostane ešte dlho, tak ma to zaskočilo!” A zaskočil ma ten pocit, že neviem, či sa na Ria teším, alebo sa toho bojím. Kedysi som sa doňho takmer zamilovala. Kedysi, kým moje srdce bolo ako kus ľadu… Nevedela som odhadnúť, čo moje srdce urobí teraz!

Mokoš vyzeral prekvapene. “S kým si o ňom hovorila?”

“Milka bola dnes líčiť Vagašicovú a stretla u nej Kristínu,” riekol Noro.

“No už len tú teraz potrebujeme!” zavrčal Mokoš. “Zhovárali ste sa?”

“Kristína ma požiadala, či by som ju neprijala za žiačku,” zahlásila som skusmo.

“Tak to teda nie, Milka… To nie je veľmi šťastná situácia! Už si s ňou mala do činenia a mali sme z toho všetci nervy! Považuješ za rozumné zasa si ju pustiť na kožu?”

“Neviem, Mokoš… Popravde, nie som veľmi rozhodnutá.”

“A môžem ťa rozhodnúť ja?” opáčil okamžite.

Potriasla som hlavou. “Nie, nemôžeš… Je to také podivné. Na jednej strane sa jej nesmierne bojím. Rozhodne ju neberiem na ľahkú váhu… Dokáže veci, ktoré mi naháňajú hrôzu. Na druhej strane – ak si netrúfnem, nikdy sa toho strachu z nej nezbavím. A mne sa nechce až do penzie sa triasť pred Kristínou…”

“Ale uvedomuješ si, že riskuješ nové poranenie?”

“Nebolo by prvé ani posledné,” odvetila som. “Teraz už viem, aká je a čoho je schopná. Ak dokážem na to nezabudnúť, nebude mi môcť ublížiť.”

“Ale prečo sa na ňu jednoducho nevykašleš?” ozval sa Noro.

“To dnešné stretnutie bolo také… iné… Uvedomila som si, že som doteraz Kristínu videla len v istom svetle. Je oveľa viac než len tá Kristína, ktorú som doteraz nenávidela. Niekde v nej je ublížené malé dievčatko, ktoré túži po pozornosti svojho otca.” Pozrela som skúmavo na Mokoša. Zamračil sa.

“Lenže ty si neuvedomuješ, Milka, že okrem toho malého dievčatka je aj nesmierne silná bosoráčka… A čo do voľby prostriedkov nie je práve prieberčivá!”

“Uvedomujem si to, Mokoš… Ale to ešte neznamená, že sa nemôžem pokúsiť napraviť to, čo sa medzi vami pokazilo! Viem, že to dokážem dať do poriadku, ak sa trochu posnažím…”

Posmešne si ma premeral. “Keby si vedela, ako veledôležito teraz znieš! My sme pokazili, ty to dokážeš zachrániť… Ako keby celý svet stál a padal s tým, čo urobíš alebo neurobíš! To je presne to, na čom zakapala Kristína – brala sa smrteľne vážne. Všetko, čo si pomyslela alebo urobila, bolo výnimočné. S takýmto prístupom si v kuse nad niečím pohoršená, pretože to nie je podľa tvojej predstavy, v kuse sa niekto k tebe správa nepatrične – a v kuse cítiš nespokojnosť a nevraživosť, pretože tí iní ti kazia tvoju dokonalú predstavu! V svojich očiach si taká dôležitá, že keď sa ti nejaká situácia znevidí, jednoducho sa zdvihneš a na protest z nej odídeš…”

Vyhŕkli mi slzy. Vzal ma za ruku, ale jeho vážny výraz sa nezmenil. Pokračoval: “Keby si si nenechávala stále otvorené zadné vrátka s tým, že ty posúdiš, či je niečo dobre alebo nie, musela by si začať z každej situácie robiť to najlepšie, čo dokážeš… Už by si nemohla povedať ‘nepáči sa mi, idem ďalej’, ale by si musela vydržať a dotiahnuť ju do konca, možno začať skúmať, ktoré tvoje milované presvedčenia nie sú až také pravdivé… To bude asi tvoja najbližšia úloha – prestať sa brať tak smrteľne vážne. Pretože kým sa berieš vážne, kým máš svoje zadné vrátka, dovtedy nie si jedna z nás a môžeme pre teba predstavovať ohrozenie!”