“Nepotrebuješ, aby niečo bolo lepšie, na to, aby si na to ty reagoval lepším pocitom. Proste sa cíť lepšie sám od seba. Cíť sa lepšie len preto, že sa chceš cítiť lepšie.
A ešte raz: cíť sa lepšie preto, že to dokážeš.”
Abraham
Keď požadujeme, aby sa niečo zmenilo k lepšiemu na to, aby sme sa sami cítili lepšie, upadáme do pozície Obete. Potrebujeme, aby niečo “tam vonku” bolo inak, aby sme sa my cítili inak.
Odovzdávame kontrolu veciam “tam vonku”.
A nariekame, že si to “tam vonku” robí, čo len chce, a neberie ohľad na nás a naše potreby.
A prečo by sme to robili? No preto, že je to jednoduchšie. Je jednoduchšie nariekať a dožadovať sa a čakať, než hýbať zadkom a starať sa, aby sa niečo zmenilo.
Pritom naša vnútorná spokojnosť, dobrý pocit a šťastie sú len vyvolané niečím – naším rozhodnutím, ako sa budeme cítiť.
Nezabúdajte: Veci nie sú nejaké. Veci len sú – a “nejakými” ich robíme my sami tým, ako sa rozhodneme ich vnímať.
Z vlastnej skúsenosti: Mala som šťastie, keď som sa po operácii na onkológii dostala na izbu s jednou starou pani, penzionovanou učiteľkou z Pruského. Akosi sme si sadli. Obe sme boli po operácii, s tou istou diagnózou a mizivou šancou na vyliečenie. Tak si tam ležíme, nudíme sa ako fras a začíname sa rozprávať o živote. A pretože nad hrobom už je zažívanie človeka málo zodpovedné, začali sme sa na tej rakovine smiať.
Proste sme sa rozhodli smiať sa z toho, čo nás desilo.
Čoskoro sa zaplnili aj ostatné postele na izbe a od spoluležiacich sme sa dozvedeli, že sestričky ich dávali na našu izbu so slovami “to je dobrá izba”. Baby vydesené sa uložili, chvíľu smrkali do vreckovky, potom sa započúvali a čoskoro si uťahovali zo všetkého spolu s nami.
A potom jedného dňa sme dostali na izbu zdravotnú sestričku. Tá nebola ochotná smiať sa; stále nariekala, ako sa to mohlo stať práve jej, ako ju všetko bolí a čo s ňou bude a ako tá rakovina je nespravodlivá, keď ona sa stará toľko o iných chorých ľudí… Chodila za ňou celá rodina, vysedávali pri jej posteli, držali ju za ruku a plakali spolu s ňou.
A my s pani učiteľkou sme sa vytratili na chodbu, popíjali sme tam presladený nemocničný čajík a bavili sa na všetkom, čo šlo okolo, vrátane vlastnej bolesti.
To je rozdiel medzi Otíkom Obeťou a Hravým Hugom.
Tej sestričke veľkú šancu nedávam; my dve s pani učiteľkou sme sa z toho (aspoň dočasne) vysekali.
Vtedy som netušila, čo robím. Neskôr, po rokoch, som pochopila, že som sa nastavovala na vibráciu zdravého, ničím neohrozeného človeka.
A ešte neskôr, pred pár rokmi, som našla (práve u Abrahama) jeden úžasný nástroj rýchleho preladenia. Keď sa cítim ubito, podráždene alebo zlostne, jednoducho sa spýtam: Chcem sa takto cítiť? Nie? A ako sa chcem cítiť?
No a len čo mám odpoveď, idem a cítim sa tak. Kedysi som si potrebovala pripomínať nejakú spomienku alebo minulú udalosť, čo ma preladila, ale dnes to ide už doslova na lusknutie prstami.
Poviem si, ako sa chcem cítiť, a potom sa tak cítim. 🙂 Pretože to dokážem. 🙂
Pretože to dokáže každý jeden z nás. Nedokážu to len tí, ktorí sa o to nepokúsia. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor