Eprakone – ezoterika a spiritualita

Cez fejsbúk ma postretla táto úvaha Jeffa Fostera:

Uctievame a idealizujeme si guruov, filmové hviezdy, hudobníkov, duchovných učiteľov, influencerov na sociálnych sieťach, nie preto, že sú výnimoční, ale preto, že sme si ešte úplne neumožnili svoju vlastnú výnimočnosť.

Keď sme odpojení od našej vlastnej živosti – našej ľudskosti, odvahy, smútku, radosti a duchovnej hĺbky – premietame tieto vlastnosti smerom von.

Niekto iný akoby ich žil miesto nás.Vyzerá pre nás živšie a viac v realite ako my sami. Zdá sa, že stelesňuje pravdu, slobodu, sebavedomie, osvietenie a vášeň, ktorú my v sebe ešte zatiaľ necítime.

Je to, akoby si náš nervový systém mýlil avatara s realitou.

Myslí si: „TAKTO vyzerá život!“

Na obrazovkách, pódiách, podcastoch, duchovných pobytoch a sociálnych sieťach naši guruovia a spasitelia hovoria v dokonalých vetách, s istotou, vyžarujú silu, smejú sa a plačú na povel a zdajú sa byť nekonečne živí.

Lenže to si mýlime predvádzanie so skutočným bytím.
Mýlime si jasnosť reči s hĺbkou života.
Mýlime si inšpiráciu s stelesnením.

Ako zmúdrievame a prebúdzame sa, kúzlo sa rozpadá.

Prestávame prenechávať iným, aby žili to, čo si my pre seba prajeme. Už nepotrebujeme nikoho iného, ​​aby hlboko cítil miesto nás, aby žil odvážne miesto nás alebo reprezentoval našu pravdu.

A odrazu ich vidíme jasne. Sú len ľudské bytosti – aj tí najsvätejší zo svätých. Talentovaní, nedokonalí, brilantní, často osamelí, často výkonní, často nesúci projekcie tisícov nežitých životov.

Už nie sú bohmi.
Už nie sú našimi spasiteľmi.
Sú len posvätné zrkadlá.

A tieto posvätné zrkadlá nám ukazujú na náš vlastný obyčajný, známy, „nežitý“ život.
V ktorom vždy spočívalo všetko skutočné.

Áno, obyčajný život sa stáva zaujímavejším než akýkoľvek film, divadlo alebo sociálne siete.

Toľko Jeff Foster. Mňa na tom oslovilo to, že je prirodzené “mať vzory” (alebo guruov, ku ktorým vzhliadame), ale rovnako prirodzené je aj nezastaviť sa a vyrásť z tejto etapy. Maslowova pyramída ľudských potrieb hovorí, že po etape spolupatričnosti nastáva etapa individuácie, teda odlíšenia sa – a státia si za tým, kto skutočne sme. Až potom prichádza etapa spokojnosti a sebarealizácie.

Pokiaľ sa zastavíme v etape obdivu ku guruom a slepom pridŕžaní sa “ideológie stáda”, nikdy sa nedokážeme vymaniť zo zajatia predstáv ostatných o tom, kto by sme mali byť, aby sa oni cítili s nami v pohode.

Žijeme život “pre iných”, nie život pre seba, a tak nikdy nedostaneme šancu stať sa sebou samými a zistiť, kde presne spočíva naše šťastie. 🙂

Ak teda narazíte v živote na niekoho, kto sa ešte v dospelosti oháňa “guruami” a “ale XY to hovorí inak”, uvedomte si, že máte proti sebe človeka, ktorý nikdy nevykročil zo stádovej mentality. Celú svoju istotu a silu poberá z toho, že za sebou má skupinu rovnako zmýšľajúcich a rovnako hovoriacich.

V typológii DISC je to ten S-typ: dobrý, obetavý, ochotný, ktorý vás dokáže vyhlásiť za triedneho nepriateľa len preto, že nehovoríte “rečou jeho kmeňa”. Voľne podľa “pridaj sa k nám alebo skap.” 🙂