Eprakone – ezoterika a spiritualita

Začiatkom januára som si urobila niekoľko šamanských ciest. Cítila som sa pod psa, tak som si povedala, že pôjdem poďakovať tým energiám, s ktorými som ešte v kontakte, kým sa dá.

Prvé, energeticky najnáročnejšie miesto boli Ceeth. Naposledy, keď som sa tam vybrala, nedostala som sa cez oddeľujúcu membránu, len som cez ňu ako-tak prestrčila ruku a začala volať, že to ďalej už nejde. Presne to som urobila aj teraz – prestrčila som ruku a začala zvolávať pomoc.

Obvykle ma vtiahli dovnútra. Tentokrát sa spoza membrány ozvalo, že prečo nevleziem sama. Že keď som dokázala prestrčiť ruku, tak čo mi vadí ten zvyšok?

Skúsila som to. Nešlo to. Zamyslela som sa. Nerozoberala som, “prečo”, ale skôr “ako”. (Dobre ma naučili. 😉 ) Keď som do membrány tlačila tvár, bol to neprekonateľný odpor… ale ruku som už mala vnútri! Čo tak “preliať” ten zvyšok cez ruku na druhú stranu?

Musela som si chvíľu pripomínať, že som energia, nie telo – a že energia sa dokáže prepasírovať cez hocijakú štrbinku. Keď už som sa do tohto presvedčenia dostatočne vystupňovala, preliala som sa – a na druhej strane ma čakal “môj” zástupca Ceeth.

Viem, že som mu jajkala, že mám príliš nízku energiu. Povedal, že ani náhodou – že keď som tam bola naposledy, vtedy som mala nízku energiu a bez ich pomoci by som sa nebola dostala cez membránu; že teraz som si ale zvykla, že stačí začať vykrikovať a niekto miesto mňa moju robotu odvedie – a to že nie je zmysel celého!

Povedal mi, nech využijem ich energiu na to, aby som sa pozrela na tú vlastnú. Zbadala som výraznú, trochu pretiahnutú guľu s povrchom striebristým a sršiacim, akoby sa skladal z nespočetného množstva prskaviek. Takto som sa ešte nikdy nevidela… Ceeth vysvetlili, že to je prejav toho, že svoju energiu teraz už dokážem chrániť. Že som nad ňou prevzala absolútnu kontrolu a tú dôsledne uplatňujem. Tá sršiaca vrstva ku mne neprepúšťa nič, čo nedovolím.

Tak som si povedala, že medzi Ceeth to nechcem – a sršanie odrazu zmizlo a bola som zasa len polopriesvitné niečo.

Vtedy ma však upozornil, že sa moja energia začína vzďaľovať od tej ich. Vraj sa stávam tuhá, takmer nehybná, a s tým sa nevedia dosť dobre spájať. To ma zamrzelo – nechcem sa od nich oddeľovať. Sú fajn a nesmierne mi pomohli. V podstate vďaka nim som prebrala plnú kontrolu nad svojou energiou.

Vysvetlil mi, že to bude tým, ako sa stabilizujem v inej vrstve energie. Tu vznikol rozhovor o tom, kde sú v tej energetickej zostave oni. Upozornili ma, že to vnímam príliš “hierarchicky” a že to, čo vnímam ja, je energetická štruktúra, ktorej som súčasťou. Oddeľovanie vecí do existencie a umiestňovanie v izolácii, aby sa mohli rozvíjať. (Alebo aby sa dorozvíjali do zániku, ako to hrozí práve tejto energetickej jednotke vďaka tomu, čo je jej základná hybná sila.) Ale že veci nie sú usporiadané výlučne hierarchicky, ale že energie idú krížom-krážom a meandrujú. Oni že sú práve takáto energia. “Predstav si, že ty vkladáš energie na ich miesta a vytváraš štruktúru. My sme ten glej, čo tú štruktúru udržiava pohromade.”

Neviem to povedať, ale mám ten obraz. Ja vytváram chlieviky, oni prechádzajú naprieč všetkými vytvorenými chlievikmi. 🙂 Pjekné. 🙂 Cíti sa to dobre.

Pochopila som z toho jedno: toto Univerzum je nahraté. Buduje na tlaku a má nás, úzko fokusované okamihy, na to, aby sme do toho tlaku vnášali uvoľnenie. A čo robíme my? Potláčame sa navzájom, presadzujeme svoju vôľu na úkor niekoho iného, lebo potom si prichodíme menej bezvýznamní a  zraniteľní… čiže replikujeme ten tlak, proti ktorému by sme mali pôsobiť!

Nepotrebovala som ísť vytvárať novú puklinu… Univerzum sa o svoj zánik postará aj samo. (A pre tých, čo sa nechytajú: “Define Universe.” 🙂 Keď hovorím “Univerzum”, nemám tým na mysli planéty, hviezdy, medzihviezdne sasafrasy a mimozemšťanov a zelených mužíčkov s tykadielkami a očami ako futbalová lopta, ale systém, ktorý je produktom pôsobenia prevahy istej energie. 🙂 )

Potom ma môj sprievodca vzal k ostatným. Sedeli na lúke a mali piknik. Sadla som si k nim a cítila som sa biedne, pretože som “stuhla” v svojej snahe dostať si energiu pod kontrolu… Začali sa meniť, neviem to popísať, boli ako mnohofarebné, priehľadné, prekrývajúce sa a premenlivé lupienky kvetov a pozývali ma, nech sa mením s nimi. Nevedela som, ako na to, ale vysvetlili mi, že pohyb do energie vnáša emócia. Že len čo začnem cítiť, začne sa energia hýbať a plynúť. Kým si zakazujem cítiť (alebo necítim, ako to už je u mňa), tak energia hustne na svoju podstatu. Nuž som to okamžite vyskúšala, pokúsila som sa uvoľniť a tešiť a odrazu som s nimi splynula a plynuli sme spoločne…

Čiže moja poučka: keď sa treba hýbať, treba najprv aspoň niečo cítiť. (A ak to nebude zrovna besná zúrivosť, tak som “boss level” 😛 )

Dobre. Než som sa dostala až sem, musela som vybaviť sedemnásť telefonátov, ísť urobiť to-a-hento tak zo desaťkrát, takže ten zvyšok, čo som chcela dopísať, je už v čudu. Nevadí; možno si spomeniem nabudúce.

Ale nezabudla som, prečo som o tej šamanskej ceste začala vôbec písať:

Ide totiž o pozorovanie. Kým trčím v svojom telíčku a neleziem z neho von, som v pohode. V hlave mám ticho – tak ticho, akoby anjeli neboli nikdy vstúpili do mojej reality. Tak ticho, že na nich už vôbec nemyslím.

Ale len čo sa niekam vyberiem, akoby to ten mimofyzický zvyšok z nás bral ako pozvánku, že sa znova má zviditeľňovať. Zdá sa, že toto Univerzum nerozumie slovu “nie”, pokiaľ ho nepovedalo ono samo.

Nekomentujem, len tvrdohlavo zotrvávam na svojom. Vytváram protitlak. (A potom sa moja energia prestáva hýbať. 😕 )

Ten rozhovor s Ceeth mi pripomenul moment, kedy mi Gabriel povedal, že už môžem prestať hovoriť “energia” a mám začať hovoriť  “pocit”. Na túto rovinu som sa nikdy neprepracovala; akosi som s ňou nevedela narábať. Nočné putovanie mi ukázalo teraz nový kúsok skladačky.

A potom idem k počítaču, natiahnem fejsbúk a čo na mňa vyletí? No toto…

Obvykle, keď myslíš na fokusovanie, vyberieš si predmet a myslíš naň.

Žiadame ťa, aby si pri myslení na fokusovanie vybral pocit a fokusoval sa naň.

Abraham

Takže dnes sa dozvedám od Abrahama čosi, čo mi Gabriel povedal už kedysi v roku raz-dva. Toľko k tomu, ako vraj nechannelujem. (Teda, nechannelovala som. 😉 ) To len na mňa prostredie vytváralo tlak, aby sa ono cítilo lepšie (keďže ono nechannelovalo).

Vždy to musí byť na úkor niekoho iného… Také… “univerzálne”. 😕

Fakt som nemusela tú puklinu vyrábať… Hini sa mi to snažilo povedať, ale ja som bola posledný akčný hrdina a zaťala som sa – so slovami “a budem za to znášať akékoľvek následky”.

Nikto netvrdil, že mám rozum… 🙂

Ale dávať po papuli viem! 🙂