Eprakone – ezoterika a spiritualita

To, čo si denne hovoríš, ťa buď pozdvihne alebo utopí.

Často sami o sebe zmýšľame, akoby sme boli svoji najväčší nepriatelia. Často sa kritizujeme za veci, ktoré sú nám jasné zo spätného pohľadu, ale nemali sme ich ako vedieť vtedy, keď sa diali.

A dnes si neodpúšťame, že sme vtedy nevedeli lepšie.

Sama som s týmto dlho bojovala. Potom som to začala ošetrovať v knihe Elvíra: Monštrum a dnes vám sem dám úryvok, kedy vo mne dospelo toto poznanie (samozrejme, mená som pomenila, aby som neprezrádzala priveľa 😛 ):

Autobus bol poloprázdny. Sadla som si kamsi do stredu a ponorila sa do svojej pochmúrnej nálady. Ostatní cestujúci boli prevažne postaršie tetky a ujkovia, čo sa vracali z mesta domov.

Oprela som sa a privrela som oči. Vodič mal pustené rádio a ja som driemala a počúvala hudbu.

Začali novú pesničku. Už prvé tóny vo mne vyvolali triašku, ako keby obruč, čo ma zvierala, náhle pukla a moje pľúca mohli znova slobodne dýchať. Poznala som ju; bola to stará pesnička od Bananarama Movin’ On.

Pri prvej slohe som sa zdvihla a pobrala som sa k vodičovi. Začudovane sa ohliadol.

“Je niečo?”

“Nebude vadiť, ak tu budem chvíľku stáť a počúvať?”

Zasmial sa. “Len si sadnite – dám to nahlas!”

Pridal hlasitosť. Ujkovia a tetky prekvapene zdvihli hlavy a zízali na nás. Sadla som si vpredu, uvoľnila som sa a započúvala sa…

Už samotná hudba so mnou robila zázraky, ale keď som zachytila slová, dostala som sa do akéhosi podivného tranzu. Spievalo sa o rozpadajúcom sa vzťahu a lúčení a potom to prišlo: Viem, že sme plánovali zostať spolu… len nás zachytila búrka… nevideli sme prichádzať búrkové mraky… Ale nebolo spôsobu, ako som to mohla predvídať… a neviem, kam sa pohnem odtiaľto… ale hýbem sa vpred…

Odrazu som pocítila obrovskú vnútornú istotu a pokoj. Nebolo spôsobu, ako som mohla predvídať tie búrkové mračná… Mala som plány, ale jednoducho som si nevšimla všetky zlé signály. Nenesiem na tom vinu; tá búrka by bola prišla tak či onak! Nedalo sa jej vyhnúť… a bolí to len preto, že som s tým nerátala!

Nedalo sa to predvídať; jeden raz je vždy prvý raz. Búrky nemožno predvídať. Niekedy jednoducho prídu a zalejú ťa tak, že sa z toho spamätávaš ešte dlho – ale keď tu predtým neboli, tak tu nebudú naveky. Každá búrka prejde, pretože búrka je len výkyv počasia.

Neviem, čo bude predo mnou. Neexistuje istota; nič nie je zaručené. Jediná istota, ktorú mám, je moja vlastná schopnosť spadnúť na zobák a nezostať ležať, lež sa pozbierať a ísť ďalej.

Idem ďalej.

Všetko to zlé, čo sa stalo, boli len búrky, ktoré sme my, zúčastnení, nevideli prichádzať… Alfa nevidel prichádzať to, že ho Beta začne vydierať. Nevidel prichádzať to, že ja budem zvedavá a odhalím, ako to celé bolo… a ja som nevidela prichádzať to, že pud sebazáchovy bude u Alfu silnejší ako jeho láska ku mne!

Gama tiež nevidela prichádzať to, že sa Delta kvôli dieťaťu upne na mňa. Delta nevidel prichádzať to, že sa ocitne medzi dvoma ženami… a ja som nevidela prichádzať to, že Delta bol príliš dobrý na to, aby bol pravda…

A moji rodičia tiež neplánovali stroskotať, opustiť svoje dieťa a upiť sa na smrť… Nevideli to prichádzať a tak ich to zmietlo z nôh.

Nikto za nič nemôže… Búrky sa dejú a tých, ktorí ich nepredvídali, jednoducho zmetú z nôh. Nie je to osobné; je to otázka človeka, ktorý sa do tej búrky dostane.

Cítila som, ako sa mi do tváre vracia cit. Bananarama spievali …a neviem, kam sa pohnem odtiaľto… ale hýbem sa vpred… a potom bol koniec.

Vodič sa na mňa pozrel, ako sa tvárim.

V duši sa mi rozlial nádherný pokoj. Všetky tie strašné veci sa ma prestali dotýkať a prestali ma trápiť. Boli to len búrky – a každá búrka raz prejde. Neviem, kam pôjdem odtiaľto – ale už sa hýbem.

Roztiahla som tvár do širokého úsmevu a otrčila som mu vztýčený palec.

Toľko moje osvietenie. Lenže, ako je snáď každému jasné, od poznania až do jeho zakotvenia v mojom živote to potrebovalo ešte nejakých päť rokov… Poznanie sa definitívne premenilo na postoj až minulý týždeň. 🙂

Niečo som ustála… a niečo ešte stále nie. 🙂