Len čo pochopíš, že to, ako sa cítiš, je len produktom toho, čomu sa rozhodneš venovať svoju pozornosť, začneš si uvedomovať, že sa za hocijakých podmienok dokážeš cítiť dobre.

Abraham

Ak by to bolo také jednoduché, tak prečo sa všetci okamžite necítime dobre?

Preto, lebo si uhrávame naše drobné alebo väčšie príkoria.

Chceme sa cítiť v práve. Chceme, aby sa nám svet ospravedlnil za to, ako s nami vybehol.

Chceme zadosťučinenie – a potom sa budeme cítiť lepšie.

Lenže náš pocit zo situácie nie je zo situácie samotnej, ale z príbehu, ktorý si o situácii rozprávame. A tým, že sa tohto príbehu držíme a nástojíme, aby s ním svet súhlasil, tak sa ho snažíme zabetónovať do reality ako fakt.

Niečo, čo už prešlo a prežíva to len v našich spomienkach.

A dobre sa budeme cítiť až potom, keď uznajú náš príbeh a zjednajú nápravu.

Za svoj život som sa naučila jedno – niečo sa stane, mne sa to hodí alebo nehodí, prskám alebo neprskám – ale pohnem sa ďalej. Nezostanem stáť uprostred príkoria a silou-mocou odolávať tomu, aby som zažila niečo lepšie.

Možno vás niekto osočil. No a čo? On sa už pohol ďalej a cíti sa po novom – a čo vy?

Pohnete sa tiež?

Zhmotníte si niečo príjemnejšie?

Alebo sa uzavriete v nepríjemnom a budete nariekať, až vám dôjdu slzy (a zvyšok života)?