Už týždeň sme nemali Šípovýé žaby, tak zasa úryvok z kapitoly 21, Mačka von z vreca:

Renátina zlomyseľnosť sa ma nečakane dotkla. Mohla som si hovoriť, že to je len jej nenávisť, že to je o predstave, ktorú si ona o mne urobila, no nie o mne samotnej… Mohla som sa tváriť, že sa ma to nedotýka – ale tak ďaleko ešte zjavne nie som! Ešte stále ma bolí, keď ma ľudia odmietajú napriek mojim snahám vychádzať s nimi! Ešte stále ma bolí, že ma ohovárajú a brýzgajú na mňa, hoci sa im snažím vystúpiť z cesty! Čo mám ešte urobiť? Prestať dýchať?

Potlačila som pocit ukrivdenia a vyniesla som kávu do ich pracovne. Divne na mňa fľochli – asi sa pokúšali odhadnúť, koľko z ich rečí som začula. Ako keby na tom záležalo… Bol to ich dom a ja som bola len ‘personál’ – ruky bez srdca a bez duše.

Mdlo som postavila šálky na stôl a pridala som koláče. Renáta v broskyňovom nohavicovom kostýme a tričku s hlbokým výstrihom pôsobila mlado a vyzývavo. Zvedavo na mňa pozrela

„Nie je vám dobre, Jolana?“ spýtala sa.

Neodpovedala som. Keby sa ma to spýtal had, čo ma práve uštipol, zmotal sa nablízku a sledoval, ako sa mi jed dostáva do obehu, tiež by som neodpovedala.

S pobavením som zaregistrovala svoje vlastné vnútorné obrazy. Had, jed… Myslím, že mi Renáta tentokrát naozaj pohla žlčou!

Pobrala som sa späť do kuchyne. Potrebujem si upratať vnútro… Nie je normálne, aby ma jedovité komentáre jednej vyšinutej ženskej natoľko brali! Preboha, veď už mám desaťročia skúseností… Predsa len som vyrastala s Jarou, ktorá ma večne ponižovala a zmocňovala sa všetkého, na čom mi záležalo – tak čo sa ma to teraz zasa dotýka?!

Poznala som odpoveď. Keď som sa odrezala od Jary, začal byť môj svet konečne životahodný. Zvykla som si stáť ďaleko od ľudí a nezaujímať sa o ich často strelené názory a predstavy. Keď ma teraz náhoda uzavrela v dysfunkčnej rodine, akoby mi znova nainštalovala do života ‘Jaru’, aby som pokračovala v boji tam, kde som prestala, než som sa odrezala… Nedobojovala som vtedy do konca a teraz sa mi to vracia!

Často v snahe “byť osvietený” spadáme do stavu, kedy si veci premaľovávame naružovo, len aby vyzerali lepšie. Miesto “disol ma” si povieme “asi len nepochopil”. Ale hlboko vnútri v sebe máme uložený pocit zo situácie – a to je ten problém! Situácie sa v nás totiž kódujú cez pocity. Ak neošetríme pocit, berieme si situáciu so sebou do budúcnosti. Môžeme ju vytesniť a poprieť, premaľovať na čokoľvek iné – ale mení sa na náš spúšťač pri najbližšom rozozvučaní toho istého pocitu!

Je oveľa rozumnejšie všímať si svoje pocity v danej situácii, presne ich pomenovať, venovať im sústredenú pozornosť a kašlať na to, či to je alebo nie je “osvietené”. Koniec-koncov, jediný, kto rozhoduje, čo je alebo nie je osvietené, sme my sami. Je lepšie mať jasno v tom, na čo reagujeme precitlivelo, aby sme nabudúce mohli svoju reakciu trochu tlmiť a neskladali okolo seba nepriateľský, zlý svet…

 

 

Prístup ku knihe objednať na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Tam nájdete aj verejne prístupnú kapitolu 1.

Na Eprakone si môžete pozrieť citáty a úryvky z knihy: https://eprakone.org/category/sipove-zaby/.

Šípové žaby, 2025 © Sun Belangelo, ISBN 978-80-69077-01-0