Keď ublížiš niekomu s dobrým srdcom, nebýva reakcia vždy okamžitá a zjavná. Nebude vykríkať, nebude ťa obviňovať, neurobí ti scénu. Patrí k tým, čo svoju bolesť znášajú ticho, ukladajú ju v sebe ako tieň, no pritom ešte stále prejavujú láskavosť a ohľaduplnosť voči všetkým okolo nich. Zdanlivo pokračujú, akoby sa nič nestalo.

Ale hlboko v nich sa čosi zmení. To, ako ti doposiaľ dôverovali a ako si ťa cenili, začne opadať – nie cez nejakú dramatickú udalosť, ale pretože postupne, v tichosti zisťujú, že ich dôvera bola sklamaná. Začnú sa dištancovať – nie z hnevu alebo pomstychtivosti, ale pretože prijali bolestivú pravdu, že už ti nemôžu ďalej dávať tú istú lásku a dôveru ako kedysi.

Toto sú ľudia, čo ťa mali radi bez výhrad, čo ti venovali svoj čas, svoju energiu a svoje srdce. Keď túto dôveru zradíš, nevybuchne a nezmení sa na chaos. Jednoducho začne miznúť, ticho a nevyhnutne, pretože si uvedomia, že nemôžu obetovať svoj vnútorný mier pre niekoho, kto si ich necení tak, ako si zaslúžia.

Ešte stále môžu byť láskaví a ešte stále môžu mať porozumenie, ale už na teba nikdy viac nebudú pozerať tým istým spôsobom. Strata takéhoto človeka nie je nič, čo by sa dalo napraviť – je to nezvratná zmena. Keď odídu, odišli naveky a priestor, čo po nich zostal, sa len ťažko znova naplní.

Ak teda máš v živote niekoho takého, buď zaňho vďačný. Váž si to. Pretože keď raz otrasieš ich dôverou, niet cesty späť. Odídu – a neobzrú sa späť.

Z webu cez Irene Wachira.