Koncom roka som mala po sebe niekoľko šokových príkorí – až som to vzdala. Prestala som komunikovať, ešte kedy-tedy som sa pokúsila veci rozdiskutovať, ale emócie sa mi postavili do cesty a môj tón výrazne zdrsnel 😳 . Zazlievala som už každú drobnosť.

Minulý týždeň sa to začalo trochu lámať – veľkú zásluhu na tom má moje nové silové zviera, los Moss. Lenže v mojom vnímaní anjeli aj naďalej zostávali moji “nepriatelia”, pretože moja najnovšia pravda znie, že žijem v Univerze, ktoré mi rezne po krku, len čo si nedám pozor.

Potom ktosi na stránke Belangelo začal čítať sériu Voľný pád – a ja som čítala s ním. Prvý diel… pohoda. Druhému dielu, Nezastaneš na polceste, sa vždy úzkostlivo vyhýbam, pretože to je to miesto “where my demons hide”, kde sa to hemží mojimi démonmi. Tentokrát som čítala už  vysporiadaná s anjelmi, ale napriek tomu som cítila, ako ma to pri čítaní ťahá späť do negativity a otvárajú sa staré nevraživosti…

Potom prišla Čierna mágia a tá mi to všetko vynahradila. Kedysi, keď ma požiadali napísať knihu, povedali mi, že to píšem pre niekoho iného, kto príde po mne. Vtedy som sa hodila o zem, ale napriek tomu som to napísala – všetky štyri diely. Bol plánovaný aj piaty, ale toho som sa vzdala, lebo ten štvrtý končil tak nejak otvorene pre absolútne každého.

No a medzičasom som už urobila poznanie, že síce som to písala “pre niekoho iného, kto príde po mne”, ale písala som to sama pre seba – pre vyššiu verziu seba. Otvorím knihu a dostávam odpovede na situáciu, s ktorou zápasím a ktorú neviem z vlastných síl ošetriť. Stará ja radí novej ja, ako obísť toto úskalie. 🙂

Tak aj teraz. Moja dôvera v anjelov klesla pod bod mrazu a nedokázala som ju reštartovať. Bolo to, ako keby ma prestali zaujímať. Zazlievala som im všetko, ešte aj to, že sa pokúšali dávať veci do poriadku aj za mňa… A potom som vzala do rúk Čiernu mágiu a dočítala až do konca a dostala som svoju “absolúciu” – uvedomila som si niečo, na čo som pri všetkom tom mojom ukrivdení už dávno zabudla.

Potom som si pozerala staršie channelingy. Pred týždňom prvýkrát, keď ma na to navigoval Gabriel. Už s odpočinutým mozgom som sa snažila urobiť to, čo mi vtedy (december 2022) hovoril, ale ešte ani teraz som nebola schopná zmeniť kontext.

Lenže už som bola ochotná hľadať nový kontext. A trvalo presne do soboty, než som ho našla.

Najprv ten channeling (za dĺžku a tón sa ospravedlňujem):

Idem to skúsiť… Súčasne mám strach napojiť sa. Nechcem byť manipulovaná – ani v zmysle pomoci. Neviem, čo chcem, a nemyslím, že sa mi ozveš, ale predsa… Máme spojenie?

Ideš z kŕča.

Aj ty by si išiel.

🙂 Idem z kŕča. Toto bolelo. 🙂

Myslíš, že len teba?

🙂 Nie. Bolelo nás to všetkých. Každého inak. Každého rôzne.

Prečo sa opakujeme?

Rozpúšťam tvoj kŕč. Nemôžeme rozumne hovoriť, ak to neotvoríme.

Tak, a už plačem…

Plač. Pomôže ti to.

Houby.

🙂 Aspoň si nepovedala „h*vno“. Už sa z tej negativity dostávaš.

Neviem si na to urobiť rámec. Nedokážem si dať dohromady vás a to svinské, podrazácke Univerzum, čo ste zas len vy.

Ale z kútika oka vnímaš pohyb.

Zrakový klam.

Ak si to tak nazveš, tak to bude zrakový klam. Pozor na príbehy.

A vedel by si mi dať nejaký, kde to Univerzum nie je sviňa podrazácka?

🙂 Nie. Nevedel. Nezastavil som to včas. /…/ Neustriehol som to.

Prečo mám žiť v Univerze, ktoré mi ide po krku?

🙂 Rozumieš tomu.

Nesmajluj. Se*ie ma to.

🙂 Ale, dievča… Čo mám potom hovoriť, aby ťa to „nes*alo“? Chceš sa rozčuľovať, alebo sa chceš cítiť lepšie?

Okej – ja sa budem cítiť lepšie – až do budúceho razu, kedy mi Univerzum zasa rezne po krku.

S tým neviem nič urobiť. Pokúsim sa to zachytiť, ale niekedy neodhadnem.

Nemusíš sa o nič pokúšať. Zmenila som názor. Idem domov.

😦 Nejdeš. Nevyhrážaj sa. Nezabúdaj, že aj ja som v kŕči. Padne komunikácia, ak sa neotvoríš.

No tak padne. Nevidím v tom zmysel.

Preboha, ako ti ho máme ukázať, keď sa brániš naň pozrieť?

Neviem. Nie je moja starosť. Nie môj cirkus, nie moje opice. Vy ste fajn a všetko, keď ste osamote, ale len čo idem na vyššiu úroveň, natrafím na nepriateľa. Nestojím o nepriateľov.

Poď späť na rovinu mňa.

Načo? Na vyššej rovine to vyzerá aj tak nanič. Budem sa pozerať tam, aby som nezabudla, s kým mám do činenia. Nerobím výčitky. Vy nemôžete inak. Ani to Univerzum nemôže inak. Jediný, kto môže inak, som ja. Ale jedno ti poviem – nevidím zmysel v tom, čo sa stalo. A hlavne neviem, kam odtiaľto. Neviem, čo mám robiť. Neviem, prečo by som vôbec mala niečo robiť. Proste nastavenie je: za žiadnu cenu sa netešiť, lebo Univerzum rezne po krku.

Ale to je choré.

Tak som chorá. A čo? Je to môj život. Neviem, prečo s tebou vôbec hovorím. Dúfala som, že to z rozhovoru pochopím, ale ty si tiež stále to isté. Univerzum je stále to isté.

Ale z kútika oka vnímaš pohyb.

A to sa mám teraz čo? Potentovať?

🙂 Snažíš sa nebyť negatívna.

A tá moja snaha mi vydrží, len kým si ma Univerzum znova nevšimne. Som hotová, Gabriel. Nechce sa mi. Mám dosť. A pretože ty a Univerzum ste neoddeliteľní, tak nestojím o nič z vás. Idem domov. To je nenegociovateľné. Hľadajte si iného blbca, ktorý Univerzu nebude natoľko zavadzať. Ja vám neublížim… aspoň nie viac, než doteraz, ale MÁM DOSŤ.

Vydrž.

Načo?

Lebo Otec niečo spraví.

Nespravil doteraz, nespraví nič. Je to jeho Univerzum, jeho celok. Ak ma časť toho celku nedokáže stráviť, nechcem byť jeho súčasťou. Doma ma nepotrebujú reznúť po krku. Hini ma prijme späť. Doma nikomu neprekážam. Doma sa môžem aj tešiť… teda, ak sa doma dokážem tešiť. A ak sa nedokážem, tak mi to tešenie chýbať nebude.

Lenže máš na viac než len existovať.

A ty neexistuješ? Každý jeden z vás? Prečo by to malo byť horšie?

Lebo poznáš emócie.

Čo myslíš, ako dlho si ich budem pamätať? A ako veľmi mi bude prekážať, keď o ne prídem? Ani sekundu… To je pravda. Nepotrebujem emócie, pretože ich nebude na čo upierať. Nepotrebujem zažívať, budem len existovať a dýchať. Rozmrazila som vás a súčasne sme s Hini vyrobili okolo vás ochrannú bublinu. Ak sa rozpadnete, nenarušíte zvyšok. Ale vy sa nerozpadnete… Toľko dôvery vo vás mám. Nejako sa opravíte. Nezaujíma ma, ako.

Takže ja ťa už nezaujímam?

Momentálne nie. Momentálne necítim a keď necítim, nezaujíma ma nič. To je jediné, čo to vaše Univerzum dosiahlo. Prestala som cítiť. Nič nechcem, nič nečakám. Všetko mám na končekoch prstov – život i smrť. A ani v jednom nehráte nejakú podstatnú rolu.

Môj kŕč sa prehĺbil.

Tak prestaneme. /…/

Nechceli sme to!

To je smiešne. Celok, ktorého si súčasťou, mi ide po krku. Takže aj ty mi ideš po krku. Spomenula som si na Carlosa a jeho piraňu. Tak dlho som ju hladkala, až mi oddrapila ruku. Je to v poriadku – tá ruka tam nemala čo hľadať. Ale teraz už je ruka oddrapená a druhú tam pchať nebudem. Nemá to význam, nemá to logiku. Taká sprostá nie som dokonca ani ja.

***

Okej, som späť. Pochopila som – a ďakujem za tú nahrávku. Teraz ide fáza skúmania – čo z tohto bodu ďalej. Počuješ ma? Počujem ja teba?

🙂 Počuješ. Som rád, že chápeš. Som rád, že si sa nezaťala.

Neviem, či to dokážem tak ako Mel Robbinsová… /…/ Ten prvý krok znie: život sa ma snaží niečo naučiť. Čo sa ma mohol snažiť naučiť tým posledným obšťastnením?

Takže si ochotná meniť uhol pohľadu?

Celý život nerobím nič iné… Toto ešte azda dám.

Čo presne ti život urobil?

Naučil ma, že sa nesmiem tešiť.

To je tvoja interpretácia. Čo ale presne urobil?

V chvíli, keď som to nečakala (a keď som sa pripravila, aby všetko prebehlo hladko) sa postaral o dvojnásobný podraz – nielen posunul vysielanie filmu mimo nabafrovaného pásma, ale dokonca poslal výpadok prúdu, aby ani napriek mojej korekcii sa ten film ani náhodou nenahral. Postaral sa, aby som sa nemohla tešiť.

Teraz je otázka, prečo si svoju radosť spojila práve s tým filmom.

Pretože mi pomáhal prekonať depresie? Pretože sa mi predtým pokazila telka a ja som došla o jeho nahrávku a tešila som sa, že si ju obnovím?

Prečo si brala svoju istotu z protidepresívneho boja z filmu?

Pretože fungoval?

Takže čo ťa naučil život?

Že mám čo najrýchlejšie zdochnúť, než udrie na mieste, kde to už nijako nedokážem odpružiť.

🙂 Lenže udrel už na mieste, kde to nijako nedokážeš odpružiť?

Prepáč, Veliký, ale taký senilný nemôžeš byť ani ty… Čo tak smrť? Tú odpružiť nedokážem!

🙂 A zomrel niekto?

Tentokrát nie. Teda, zomrela moja dôvera v Univerzum.

Ale zomrela, alebo si si začala len rozprávať iný príbeh?

Začala som si rozprávať iný príbeh. Taký, v ktorom ma už od Univerza nič nezaskočí. Viem, že mi ide po krku a že mi ide ublížiť, pretože ja-neviem-čo – azda mu to robí dobre, keď mi ubližuje.

Neblbni. To nemôžeš veriť.

Môžem… a verím.

Takže ja ti chcem ublížiť?

Oddrapil si mi ruku, piraňa? Oddrapil. Takže áno, chceš mi ublížiť.

Prestaň! Neexistuje možnosť, že sa len snažím upraviť tvoje predstavy?

??? ??? ???

Dá. Len potrebuješ byť ochotná posúvať absolútne všetko, nielen tie veci, kde si ochotná posúvať ich.

Dobre, ideme posúvať. Moje vnímanie teba.

🙂 Nič neposúvaj.

Okej, takže zostáva „súčasť svine podrazáckej, piraňa, čo mi oddrapila ruku“.

Sama si ju tam pchala. To vieš. Nesťažuješ sa.

A pretože sa nesťažujem, možno mi oddrapiť ešte jednu, či ako?

Nie… Počúvaj. Si príliš v kŕči.

Lebo sa bavíme a nemám nijaký vhľad.

🙂 Ale ty chceš len istý vhľad… Čo, keby si sa otvorila pre akýkoľvek vhľad?

Otváram sa.

🙂 To tak zrovna… Nie týmto tónom. Keby si vzala tú situáciu, čo si sa mohla vtedy naučiť?

Len to jedno. Never Univerzu, je sviňa podrazácka. A ani anjeli ťa pred ním neochránia. A Otec je bezzubý. A preto nemusím držať dohody s vami. 🙂

Dobre… Teraz dáme bokom to o tej svini podrazáckej. Čo si sa mohla v tej situácii naučiť?

Že nech by som sa sebaviac snažila, aj tak nebudem mať úspech?

Nie… Ešte raz. Daj bokom všetku tú Obeť. Keby si bola s Univerzom rovnocenný protivník, čo ti mohlo chcieť povedať?

Že ma nemusí a vrazí mi kudlu do chrbta, len čo si nedám pozor?

Nie… Znova na štart. Čo POZITÍVNE ti mohlo Univerzum chcieť dať najavo?

Pozitívne? Nič! Nesmiem sa radovať, pretože mi to škrtne. Nesmiem sa cítiť dobre, pretože mi to škrtne.

Nie, dievča… Ešte stále ono ťahá a ty len reaguješ. Aká tvoja akcia mohla vyvolať reakciu Univerza?

Čo ja viem? Že som sa nezrútila, keď sa telka pokazila, a snažila som sa dať veci do poriadku a obnoviť pôvodný stav?

🙂 A sme doma. Obnoviť pôvodné. Ale čo ak „pôvodné“ už nie je dosť dobré?

Aha… Takže nie je dosť dobré, ak sa cítim bezpečne a spokojne?

Nie! Nie takto! Poznáš to: keď sa to rúca, nechaj to spadnúť.

To som akože mala zostať sedieť, čakať tri mesiace, až sa dozviem, že telku neopravia, a prísť absolútne o všetko? O radosť z filmov, lebo by som ich nemala na čom pozerať, ako aj o možnosť použiť ich, až mi bude zle?

A čo ak si mohla robiť niečo rozumnejšie?

Napríklad vysávať a umývať oná? To bola vaša predstava?

Nie… Ale mohla si písať.

Nie. Nebudem písať. Nie, pokiaľ mám za chrbtom túto sviňu podrazácku. A s jednou rukou sa už aj tak písať nedá.

🙂 Ale hovoríš so mnou.

A to mám akože vytvoriť audioknihu, či čo?

Počkaj… Dievča, reaguješ vyslovene nepriateľsky.

To zvyknem voči niekomu, kto si urobil zábavu z toho, že mi podráža nohy. Kukni: urobila som všetko, čo som urobiť mohla. Nestačilo to. Už sa nepustím do ničoho nového, pretože to zasa nebude stačiť. Keď vidím vzorec správania, rozpoznávam ho. Nemám mať to, po čom túžim. Tak potom ale nepotrebujem nič – ani teba, ani život. Pretože bojovať proti všetkému dokážem aj sama. Univerzum ma nič nenaučilo.

Ale niečo sa snažilo dať najavo.

Ku mne prešlo akurát to, že „sviňa podrazácka“.

A to, že si „sviňu podrazácku“ napísala roky predtým, to ti nedochádza?

To ako že som jasnovidná? Len pokračuj… Teraz už začínam mám chuť nakopnúť aj menovite TVOJU prdelku.

Nebuď útočná.

Vieš čo? Daj mi pokoj. Nepomáhaš, takže s tebou nepotrebujem hovoriť. Blbá môžem zostať aj sama.

🙂 Nechávam na vás, aby ste posúdili mieru mojej kooperatívnosti 😉 .

Fakt je, že ani pred týždňom som ešte nedokázala objaviť nijaký rozumný pozitívny kontext. Lenže to som zjavne nevyskúšala všetko. (Poučenie – keď ste vo vývrtke, nesmierne sa vám zužuje uhol pohľadu a klesá inteligencia. 😉 )

Po novom čítaní zápisu trvalo dva-tri dni, než som niečo našla.

Chcem nahrať film? Tak si nahrám film. Zrušilo mi Univerzum telku aj elektrický prúd? Nemôžem ho nahrať normálnym spôsobom.

Aký iný spôsob nahrania filmu mám?

YouTube. (To mi vtedy nenapadlo, vtedy som len hľadala na Amazone a nebola som ochotná platiť dopravné náklady, ktoré trikrát prevyšovali cenu produktu.)

Išla som, vyhľadala film na YouTube a nahrala si ho. 🙂

A to bol presne ten okamih, kedy som sa k Univerzu postavila ako rovnocenný protivník. Ono ťahalo za svoje nitky a ja som proti nemu postavila svoje vlastné nitky.

🙂 Nikto neprehral, nikto nevyhral, len sa zrazili dve odhodlania, každá strana schytala po papuli, ale na konci boli účty vyrovnané. Univerzum ma rezlo po krku a mňa to aj tak nezastavilo. 🙂 .

A bolo na to treba jediné – uvedomiť si, že sa ma nikdy nevzdali. Tú pasáž som písala niekedy v roku 2013. V roku 2023 ma dostala von z môjho kŕča odmietania a rezignácie. 🙂