V ten večer hovoril Seth o Margery, dievčati, čo si myslelo, že musí milovať každého. Tentokrát hovoril Seth hlasno, takmer káravo, a jeho hlas napĺňal miestnosť vitalitou, ktorú niekedy prejavuje.

Seth: “Aj ja mám možnosť mať alebo nemať rád. Takisto môžem milovať či nenávidieť. U starej existencie je však jedno citeľné, a prepáčte mi za to označenie – staré nenáviste nevydržia dlho, pretože sa naučíš mať zmysel pre humor. Myslieval som si, že je to veľmi smutné, pretože na istej rovine reality nie je nič také utešujúce ako stará nenávisť. Dáva ti to pocit, že vieš, kto si a za čím si stojíš! Ale keď sa dostaví zmysel pre humor, začína byť nenávisť smiešna. A preto stráca svoju silu. Na druhej strane láska, aj s týmto zmyslom pre humor, dostáva nesmiernu cenu a je dostatočne veľká na to, aby v sebe pohltila tieto staré nenáviste.

V minulých životoch sú starí nenávidení kámoši (vo vašom vnímaní), ktorých skutočne milujem. Zdieľame špičkovú nenávisť! A milovali sme sa práve vďaka tejto nenávisti, čo nás zjednotila. Mali sme medzi sebou skutočne intenzívny kontakt. Vnímali sme sa. Takže preskúmajte zmysel, ktorý dávate slovu “nenávisť” a pozrite sa, nakoľko môže byť spojený s láskou.”

Sethov postreh sa mi páči, pretože niečo nás všetkých musí spájať, keď už sme tá istá energia… Niekedy láska, inokedy nenávisť, ale silná emócia, ktorá nám neumožňuje toho druhého vymazať zo života, teda urobiť ho nedôležitým (obliterate; sorry, lepšie to po slovensky nedávam).

Viem to povedať z vlastnej skúsenosti – niekedy som na príkorie života reagovala nenávisťou. Silnou, nespútanou. Ale aj tá najsilnejšia nenávisť sa časom zmenila na ľahostajné odmietanie: viem, čoho daný človek bol schopný, a nechcem ho mať v svojom živote. Tak som mu prestala venovať pozornosť, zasekla som sa na pozícii “tohto nijako nemôžem” a dodalo mi to vnútornú istotu, lebo som vedela, kde stojím. A vybralo to z nášho “vzťahu” všetku nenávisť. Zostalo len pohŕdanie, ale to je iné kafe 😉 . (Zvládam skutočne bravúrne.)

Ale v tom Sethovom vysvetlení vidím ešte niečo: Seth nemá problém s cukríčkovoružovým “osvietením”. Osvietenie si niektorí ľudia v ezoterike predstavujú ako “nepozerať na nič zlé, nevidieť nič zlé, pretože potom si ty ten zlý” a “chodiť si večer čítať na cintorín žalmy” (bez srandy; neviem, čo na to hovoria jej oči dnes).

Podľa mňa osvietenie bolo vždy vnímať sa v plnej šírke (to “dobré” rovnako s tým “zlým”), správať sa autenticky a ak si to vyžiada vydridušiť, tak budem chvíľku vydridušiť. Budem robiť, nebudem to ja. Nebudem sa s tým identifikovať.

Pri takomto prístupe, kedy na sebe nič neodsudzujeme, máme tendenciu neodsudzovať nič ani na tých druhých. Navyše keď som autentická, môžem byť skutočne čokoľvek – ak sa tak rozhodnem. A dokážem tolerovať čokoľvek – ak sa tak rozhodnem.

To ešte neznamená, že nebudem mať svoje preferencie. 🙂

Čiže všeobjímajúca láska, ak je vynútená, je všetko iné, len nie osvietenosť! Je to za osvietenosť prezlečený strach, že by nás mohol niekto odsúdiť – pričom “niekto” je z intervalu náhodný okoloidúci až Boh.