Eprakone – ezoterika a spiritualita

Patrím k tomu typu ľudí, ktorý keď má problém/situáciu, akosi sa mu hrnú možnosti, ako si niečo uvedomiť a začať ju riešiť. Keď ma anjeli odpojili, mala som situáciu – a možnosti sa okamžite začali hrnúť. Neboli príjemné; pohľad na seba nebýva obvykle veľmi príjemný (aspoň u mňa nie, zrkadlo-nezrkadlo). A potom sa to v máji zlomilo.

V máji som totiž mala možnosť pozrieť si film s Gáborom Maté s názvom Múdrosť traumy. Younity sprístupnilo potom na chvíľku aj prvú lekciu „Pochopenie traumy“ a toto sú moje poznámky z nej. Aj som sa ich pýtala, či aspoň rozhovor s Gáborom Maté nenechajú natrvalo na webe, ale odpovedali, že nie, takže vám budú musieť postačiť fakt len tie moje poznámky 😉 (modrou je moje vlastné poznanie, ktoré lekcia naštartovala, a oranžovou sú citáty Gábora Maté) :

Páči sa mi, ako lekcia začína – upratuje s romantickou predstavou, ako sa vďaka traumám stávame „hrdinami“ a „vyššími, múdrejšími bytosťami“. Nie; na traume nie je nič „múdre“. Nie je spirituálne určená na to, aby sme sa cez ňu učili. Existujú iné spôsoby učenia; nepotrebujete traumu na to, aby ste sa niečo naučili.  V ideálnom prípade by sme rástli bez traumy. Napríklad nespôsobíte dieťaťu traumy na to, aby ste ho niečo naučili… Neubližujete dvojročnému decku na to, aby sa potom neskôr z tej traumy mohlo „poučiť“! Trauma je len bolestivá. Gábor Maté: „Múdrosť-nemúdrosť, traumu neprajem nikomu.“

Najväčší problém traumatických zážitkov minulosti nie je ten, že keď k zážitku došlo, nemali sme v prostredí lásku či podporu. Toto je len predpoklad pre najväčší problém traumy – že v dôsledku traumy strácame spojenie so svojou podstatou, so svojou dušou. Trauma nás obmedzí len na jednu identitu, len na jeden spôsob sebavnímania a reagovania. Miesto toho, aby sme boli dobrý a zlý človek súčasne a situáciu od situácie sme si určovali, ako čo sa chceme zasprávať, zafixuje nás trauma len na jedinej pozícii a o všetky ostatné správania tým pádom prichádzame. Takto prichádzame aj o zážitky, ktoré by traumu ukazovali len ako jednu z možností – pretože pre nás sa stala jedinou možnosťou.

Našou najväčšou ranou teda nie je, že by nás otec či mama nemali radi, ale to, že sme stratili prístup k časti z nás samotných.

Trauma, teda rany, ktoré si pamätáme, a spôsob, akým s nimi narábame, nie sú náhodilé. Sú presným prejavom toho, kde sme stratili spojenie sami so sebou a preto sa môžu stať cestou späť k sebe. Značí to, že spôsob, akým sa naše traumy prejavujú a ako sa k nim staviame, nás môže naučiť, ako byť viac sám sebou. Pri práci s traumou obnovujeme to spojenie, čo sme kedysi stratili.

Poďme na to „ako sa k traume postavíme“. Máme dve možnosti – buď ju budeme nenávidieť, budeme k nej cítiť odpor, budeme sa snažiť rozptýliť, aby sme ju nemuseli vnímať, alebo si budeme priať, aby sa sama od seba stratila, ale to nepomôže. Tento prístup nás len uväzní ešte hlbšie v traume.

Alebo si zvolíme druhý prístup a začneme sa traumou zapodievať – začneme byť zvedaví na to, čo sa vtedy stalo a prečo sme si to tak pripustili. Je to, ako keby sme hovorili: dobre, tak už sa to stalo a neodstane sa, ale čo sa z toho môžem naučiť pre budúcnosť?

Gábor Maté: „V tomto okamihu sa dostavuje súcit a zvedavosť a poznanie, že nikto z nás nie je vadný. Jediná vada je to, že si myslíme, že sme vadní. A dokonca ani to nie je chyba, pretože existuje dobrý dôvod na to, aby sme sa tak cítili.“ Ak sa tohto držíme, mení to automaticky našu optiku. Prestávame sa pýtať, kto/čo nie je v poriadku, a začíname sa sústreďovať na to, čo to značí. Odkiaľ to prišlo? Aký význam som tomu pripísal? Čo sa z toho viem naučiť?

Slovo trauma pochádza z gréckeho slova „poranenie“, takže trauma je vlastne rana. A čo sa dá povedať o ranách? Tak predovšetkým sú začerstva extrémne citlivé na dotyk a bolestivé a po vyhojení sa na nich vytvára jazva, teda vlastne tkanivo, ktoré je necitlivé, zhrubnuté, nepružné a obmedzuje náš pohyb. Takže ak sa niečo dotkne vašej čerstvej rany, v momente vyletíte do luftu a hryziete a driapete – máte prehnanú, neprimeranú emocionálnu reakciu. Príklad? S niekým hovoríte a nejako sa nedokážete dokomunikovať. Ten druhý vám nerozumie. A vy odrazu cítite úžasný tlak a bolesť. Lenže v tom, že vám niekto nerozumie, nie je nič ani bolestivé, ani náročné! Ak hovoríte s Maďarom a on vám nerozumie, beriete to ako fakt, že jednoducho nehovorí po slovensky. Nijako sa vás to bolestivo nedotkne – a to je primeraná reakcia. V tom, že vám niekto nerozumie, nie je osebe nič bolestivé.

Avšak v živote boli aj doby, keď bolo nesmierne bolestivé, ak vám nerozumeli – keď ste boli malé dieťa a potrebovali ste, aby vám rozumeli. Ak vám nerozumeli, ak ste sa nedoplakali svojho, mohla sa vo vás vytvoriť trauma. Pozor – traumy nie sú porovnateľné! To, čo je pre niekoho prkotina, môže u niekoho iného vyvolať traumu. A existuje aj čosi ako komplexná trauma, kedy množstvo netraumatických, ale často sa opakujúcich udalostí vo vás vyvolá zmenu sebavnímania a bežných reakcií – čiže traumatizuje vás.

Ale späť k nepochopenému dieťaťu. Ak ho to traumatizovalo a teraz, už ako dospelákovi, mu niekto nerozumie, tak v danom okamihu z neho nebude reagovať ten dospelák, ale to maličké nepochopené dieťa, ktorého potreby neboli naplnené. Ešte aj v dospelosti v sebe totiž nosí ranu a strach z toho, že mu neporozumejú.

To je tá citlivá stránka rany: len sa jej dotknete, prenesie vás to do minulosti a reagujete nie na prítomnú situáciu, ale na tú minulú – reagujete z toho dieťaťa, ktorým ste vtedy boli.

V tomto okamihu mi došlo, že ja som tiež pri tom „anjelskom Armageddone“ reagovala pravdepodobne nepatrične silno a vyhranene – a teda že sa možno o slovo prihlásila nejaká nespracovaná trauma. Ale aká? Nebol to asi jeden silno traumatizujúci zážitok (alebo som ho potom kvalitne vytesnila), ale komplex menších zážitkov… Nezáujem o mňa, pokiaľ z toho ten druhý nemal jasnú výhodu. Odlišnosť a teda izolácia. Neprijímanie toho, čo som mohla poskytnúť, a miesto toho zdôrazňovanie, ako som „iná“. A hlavne rozhodnutie o mne ponad moju hlavu. Nebranie ma vážne. A keby som si bola dala viac času, tak píšem zoznam ešte dnes. 😛 A ja som reagovala z pozície toho 7-10-ročného dieťaťa, ktoré nebolo na všetko toto pripravené a ani dostatočne vybavené, aby to dokázalo ošetriť. Bezmocný uzlík, ktorý vie, že nemajú pravdu, ale nemá im to ako dokázať, pretože nehovorí rečou ich kmeňa. 🙂

Takže vo väčšine prípadov, keď vás niečo v prítomnosti vytočí, tak to nie je o prítomnosti, ale o minulosti, o niečom, čo vás vtedy traumatizovalo.

Druhá stránka jazvy je pravý opak citlivosti – znecitlivenie. Keď máme ranu, po čase sa zacelí a vytvorí sa jazva. Jazva je iný typ tkaniva, ktorý nahradí to pôvodné, poranené tkanivo. Zmyslom tohto nového tkaniva je chrániť poranené miesto – niečím hrubým, tvrdým, necitlivým. Spojí poranené tkanivo, aby organizmus mohol ďalej fungovať.

Ale iná vlastnosť jazvového tkaniva je, že hoci na jednej strane chráni, na druhej strane je veľmi tvrdé. Je necitlivé, pretože nemá obvyklé nervové zakončenia (tie boli prerušené ranou). Navyše je pomerne pevné, nepružné, nenaťahuje sa – a teda obmedzuje možnosti nášho pohybu.

Trauma je teda aj obmedzujúca – sťahuje naše možnosti reagovania na pár naučených. Je oboje – otvorená rana a jazvové väzivo. Sme precitlivelí, prehnane reagujeme na aktuálny stimul, a súčasne sme fixovaní na miesto necitlivosti a tým nemôžeme rásť.

Tu mi došlo, že aj ja som v prípade „anjelského Armageddonu“ reagovala z autopilota. Dozvedela som sa, že ma nedokážu bez problémov stráviť. Automaticky som to premenila na „nedokážu ma stráviť“ a to „bez problémov“ som si nevšimla, rovnako ako ich reči, že pracujú na tom, aby to dokázali… Takže zasa som bola pre niekoho bezcenná?! Neprijateľná?! Buch a prásk! (=Moja verzia atómového výbuchu.)

A potom mi Azrael povedal historickú vetu „Gabriel robí Gabriela“, teda inými slovami – oni sa nemýlia a sú vždy na 100% autentickí. A ja miesto toho, aby som sa sústredila na to dobré v Gabrielových prejavoch, sústredila som sa na to zlé, kde … (Čo vlastne bolo také „zlé? Neviem si spomenúť… Možno to, že keď už sa nepotreboval správaním prispôsobovať mojim očakávaniam, pretože už som poznala pravdu, odrazu bol emotívny a menil emócie v zlomku sekundy? A že ja som jednoducho nebola nachystaná na poznanie, že Gabriel je čistá emócia – a ja pritom emócie neznášam? Ako to, že sa neberie ohľad na moje preferencie, keď môžem miesto toho predpisovať jemu, ako sa smie prejavovať?!)

Myslím, že toto bol prvý skutočne reálny pohľad na náš vzťah a prvé skutočné poznanie posledných 15 rokov. Neboli to oni; bola som to ja. 😕

Rozdiel medzi psychickým a fyzickým poranením spočíva v tom, že pri psychickom poranení dokážeme odstrániť jazvové tkanivo a regenerovať pôvodné tkanivo. Môžeme sa naučiť znova cítiť a cítiť len toľko, koľko si skutočne vyžaduje daný okamih, a môžeme tak obnoviť svoju pružnosť.

Takže späť k traume: trauma je teda rana. A najväčšia trauma je strata spojenia so sebou samým. Pritom táto strata spojenia nie je niečo, čo ste urobili alebo neurobili; je to niečo, čo sa prihodilo, čo nastalo. Urobil to miesto vás váš organizmus, pretože keď k traume došlo, boli ste takí malí, zraniteľní a bezmocní, nedokázali ste si nijako pomôcť a bolelo to tak veľmi, že organizmu nezostalo nič iné, len vás odpojiť od vašich pocitov a vnímania, aby ste to aspoň ako-tak prežili.

Lenže toto odpojenie potom v ďalšom živote viedlo k novým a novým problémom. Napríklad ja som sa odučila cítiť. Všetky príliš intenzívne pocity som si premaľovala na „ľahké namrzenie“ a potom som hrýzla a driapala s tým, že „mne je to jedno, som len trochu namrzená“. Dnes už neviem, čo vlastne cítim – všetko sa to akosi cíti rovnako, len keď sa spätne pozriem na svoje prejavy, vidím, ako to bolo všeličo iné, len nie ľahostajnosť. 😳

Navyše som na sebe v tomto okamihu objavila jeden automatizmus, ktorý zbieham, keď situácia začne byť emocionálne na mňa náročná – zakážem si cítiť. Energeticky mám vnem, že niekde sa vo mne niečo hýbe, ale nepripúšťam to.

Toto odpojenie sa potom neskôr stáva našou najhlbšou ranou. Nie samotná udalosť, ale to, že viedla k strate spojenia s našou podstatou.

Gábor Maté: „Trauma mení náš pohľad na svet. Myslíme si, že žijeme v tom istom svete – a teoreticky aj žijeme – ale prakticky to nie je pravda.“

Povedzme, že veríte, že svet je príšerné miesto, kde každý ide po krku všetkým ostatným. Takže aj vaši blízki a vaši priatelia chcú váš dom, chcú vášho partnera, chcú vaše peniaze, chcú váš úspech – a to sú vaši blízki a priatelia! Čo potom tí nepriatelia?

Ale sú aj ľudia, ktorí veria, že svet je v svojej podstate dobromyseľný, umožňujúci. Že v ňom existuje okrem škaredosti ešte aj krása, ale predovšetkým že podporuje rast a bezpečnosť.

Obaja títo ľudia žijú vedľa seba v tom istom svete – a pritom žijú v dvoch úplne odlišných svetoch. Trauma takýmto spôsobom kriví do rôznej miery náš pohľad na svet. Gábor Maté: „Len nedávno som zistil, ako veľmi mám problém dôverovať životu. Nedôvera v život je prejavom traumy. A keď máte tento pohľad na svet, pustíte sa páchať škody, pretože budete nástojiť na tom, aby sa svet prispôsobil vášmu pohľadu naň – teda budete okolo seba vytvárať svet, ako ho vidíte vy. Neviete si pomôcť; nemôžete inak, pretože to je svet, v akom vnútorne žijete.“

A toto je dôležité: Vaše zážitky – v tom aj tá trauma – formujú váš mozog. Ľudský mozog nemá predurčené, aký má byť. Jeho potenciál môže byť predurčený, ale ako si umožníme tento potenciál premeniť na realitu, to závisí od našich zážitkov. A tie začínajú už v maminom bruchu, takže aj to, čo sa emocionálne dialo s vašou matkou, kým vás nosila, vás už ovplyvňuje. Doslova vytvára vo vašom mozgu nejaké štruktúry a rozhoduje o tom, ktoré chemické látky budú vo vašom organizme prítomné v akej miere. Napríklad moja mama mala už hodne rokov, keď som sa prihodila, a navyše v našej rodine bola prítomná genetická deformácia. Počas celého tehotenstva sa pravdepodobne obávala, či sa narodím v poriadku, s mozgom v hlave a prstami na rukách a nie naopak. Jej úzkosť sa premietla do môjho základného nastavenia – na neobvyklé situácie reagujem úzkostlivejšie ako iní a mám tendenciu náhle zmeny predvídať a vopred riadiť. Do tohto sveta som už prišla ako nervák s nedostatočnou produkciou serotonínu a receptormi dopamínu obsadenými iným svinstvom a nepomáha nijaká miera „práce na sebe“, pretože moje telo je hormonálne nastavené na úzkosť ako základnú hladinu fungovania. 🙂 Naučila som sa ovládnuť svoju reakciu, ale nemám kontrolu nad emocionálnym stavom, z ktorého reagujem. Takisto pri synchronizácii mozgových polovičiek reagujem na obvyklé alfa vlny zvýšenou mentálnou aktivitou a ten efekt, ktorý majú na iných ľudí, ja dosahujem až pri theta vlnách, čiže hĺbkové uvoľnenie sa u mňa dosahuje extrémne ťažko (a až medikáciou). Žijem život, kde navonok mám prejavy miernej ovečky a vnútorne som v plnej poľnej, s nožom medzi zubami ako Rambo, pripravená bojovať o život len preto, že pri pokladni odbavovanie zákazníkov ide trochu pomalšie, než som si predstavovala. 😉

Takisto náš mozog formujú zážitky v detskom veku, tak do 7 rokov života, kedy sa mozog ešte len vyvíja. Trauma zasahuje do zdravého vývoja mozgu. Zdravý vývoj mozgu potrebuje podporné, bezpečné prostredie – fyzicky aj emocionálne. No a trauma ovplyvňuje našu schopnosť odhadovať, nakoľko sú veci „bezpečné“. Preto niektorí traumatizovaní ľudia sa správajú nadmieru ostražito a stále vyhliadajú, z ktorej strany príde najbližší úder či ohrozenie. Reagujú emotívne na neemotívny podnet. Čítajú knižku, sú zabratí do deja, keď tu zadrnčí telefón a oni sa strhnú, ako keby na nich siahla Zubatá. (A áno, uvedomujem si, že tu prezrádzam svoj vek… Kto už dnes drží v ruke knižku a prípadne ju aj číta, komu dnes ešte drnčí telefón a kto ešte tuší, čo je Zubatá? 😕 )

Iní traumatizovaní ľudia zas na to, aby traumu prežili, museli vypnúť svoje vnímanie istoty a nebezpečenstva, pretože nebezpečenstvo bolo všade a vo všetkom. Dnes môžu vliezť do nebezpečnej situácie a neuvedomiť si to. Potom skončia vo vzťahu s nejakým surovcom alebo narcisom a ak sa im podarí vymaniť, kritizujú sa za to, že prečo do tej situácie vliezli a prečo v nej tak dlho zotrvali. Lenže oveľa nápomocnejšie než kritizovať sa je položiť si otázku, že čo v nás sa postaralo, že sme boli slepí voči ohrozeniu a že sme im umožnili týrať nás.

Takže trauma poškodzuje našu schopnosť odhadovať riziko – buď reagujeme prehnane alebo nedostatočne. Buď vidíme nebezpečenstvo/ohrozenie tam, kde nijaké nie je, alebo nevidíme nebezpečenstvo/ohrozenie tam, kde to priam bije do očí.

A trauma podstatne mení naše vzťahy k iným ľuďom. Napríklad sa hovorí, že si nájdeme presne takého partnera, ktorý bude mať všetko to, čo nás rozčuľovalo na našich rodičoch. Napr. naša žena prevezme úlohu našej matky a sekíruje nás 24 hodín denne (alebo to neurobí a my sekírujeme ju, aby to začala robiť, pretože to potrebujeme), alebo dcéra násilníckeho otca-pijana si nájde len presne takého muža. Aj v dospelosti rozohrávame neošetrené detské traumy.

Gábor Maté: „Nerobíme to vedome. Je to len tým, že vzorce pre vzťahy k iným ľuďom sa v nás vytvorili, kým sme boli malí, a my sme si tie vzorce preniesli do dospeláckeho života.“ Keď raz sa vám slovo „otec“ zadefinovalo ako „ožratý bije deti a mamu, je to jeho prejav záujmu“, budete mať pocit nezáujmu, ak váš partner nebude pripito hulákať po vašich deťoch – nebude vo vašich očiach „otec“! A pokiaľ nezmláti a neohučí aj vás, budete mať pocit, že o vás stratil záujem.

Trauma kriví náš sebaobraz. Hanbíme sa za to, kto sme (alebo nie sme) a čo dokážeme (alebo nedokážeme). Poznáte predsa „mal by si sa hanbiť“, ktoré často používame, keď niekto nevyhovie našim predstavám.

Gábor Maté: „Nikto by sa nemal hanbiť za to, že je sám sebou.“ Ľudia môžu cítiť výčitky svedomia za to, čo urobili alebo neurobili, či sa správali v súlade so svojou predstavou alebo nie. Mať výčitky svedomia je zdravé, pretože to ukazuje, že máme vzťah k nášmu prostrediu. Ale nemali by byť vedení k tomu, aby sa hanbili za to, že sú sami sebou. To s nami robí trauma – hanbíme sa za to, akí sme. Potom si to racionalizujeme a povieme si, že sa hanbíme za niečo, čo sme neurobili najlepšie, ale to nie je ono – hanbíte sa za to, akí prirodzene ste. Ktosi vás naučil, že presne takíto „nevyhovujete“. Bol to váš obranný mechanizmus v čase, kedy ste boli malí a bezbranní a trpeli ste. Pre vás bolo bezpečnejšie veriť, že niečo s vami je dosť zásadne v neporiadku. Napríklad vás otec nebil preto, že bol na mol a neznášal sám seba a celý svet, ale pretože vy ste neboli „dosť dobrí“. Dieťa potrebuje rolu otca, ochrannej osoby, a tak je mu jednoduchšie prijať rolu nehodného vinníka, než priznať si, že tatko asi nestojí za veľa a teda ho vlastne nikto neochraňuje!

A sme znova pri tom, že nás trauma odrezáva od toho, kto naozaj sme, ale aj od iných ľudí a skresľuje, ako vnímame seba a ich, ale aj svet ako taký. Neumožňuje nám byť v prítomnom okamihu, pretože sa doňho večne pletie nejaká minulosť.

Trauma je nezahojená rana. Je preto citlivá na dotyk a vedie k prehnanej reakcii. Túto reakciu naštartuje niečo, čo nám spojí terajšiu situáciu s traumatickým zážitkom z minulosti: obraz, slovo, hudba, istý výraz v tvári toho druhého, istý typ pohľadu. Doslova to vnímate, ako že sa vám deje zlé v súčasnosti, hoci to sa len ozýva stará rana, ktorú nám niečo pripomenulo. Zareagujeme, akoby sa práve dialo to, čo nám ublížilo v minulosti.

Gábor Maté: „Niečo vám poviem – zakaždým, alebo aspoň v 99,9%, keď vás niečo vytočí, nie ste v prítomnom okamihu.“

A ak si spomeniete, druhý príznak rany je, že sa tam vytvorí tvrdé, nepružné a hlavne necitlivé jazvové tkanivo. Prejaví sa to tak, že sa odstrihnete od svojich pocitov a máte problém vôbec niečo cítiť. Začínate si pliesť skutočné pocity s „obvyklými“ pocitmi, ako ich hlása spoločnosť. Neviem, čo za traumu som to ja zažila, ale jedno viem spoľahlivo – neviem, čo cítim, a preto je pre mňa bezpečnejšie necítiť nič. Lenže zo situácie, kedy vám je všetko jedno, nemôžete riešiť veci, pretože nepoznáte svoje vlastné preferencie. A tak buď všetko a všetkých od seba odrezávate, alebo nekonáte, kým sa konať dá. S miernym obveselením myknete plecom, hoci vnútorne vás to možno rozožiera – ale na to dôjdete až potom, keď uvidíte, ako ešte po rokoch tá situácia vo vás vyvoláva podivne nepatričné reakcie!

To preto, že na traumu reagujeme automaticky. Nemáme možnosť zamyslieť sa a zvážiť, čo bude najvhodnejšie, ale zabolí to a niekto si to okamžite obkaká! A to „zabolenie“ je signál, že reagujeme na minulosť.

Najneskôr v tomto bode som si už plne uvedomovala, ako som „anjelský Armageddon“ spôsobila ja sama. Dostala som jednoducho informáciu, že systém ma nevie dosť dobre stráviť a že mi natáča tvár, ktorá ma nerozčúli. Okamžite sa ozvala moja trauma z neprijímania a prebrala kontrolu. Nepomohlo ani prekotné ubezpečovanie, že hľadajú spôsob a nájdu ho, pretože to je ich systém! Nepomohli ani ponuky, že ak neznesiem odvrátenú tvár Gabriela, môžem komunikovať s Azraelom alebo Otcom… Bola som v stave „zas niekto o mňa nestojí (pretože niečo na mne je totálne nevyhovujúce)“ a „zasa som niekomu naletela (pretože som menejcenná a to je na mne to nevyhovujúce)“. Snažili sa mi to vysvetliť, ale keď frčíte na traumatizovanom autopilotovi, nemáte tendenciu počúvať – a to ani dobre mienené náznaky, rady až priamo zranené výkriky iných. 😉 Proste idete a killujete. (Niekedy aj seba, ak už nemôžete nič iné.) Sorry. 😳

A teraz späť k traume. Trauma spôsobuje, že si vytvoríte sebaobraz založený na hanbe a previnilosti. Náš sebaobraz sa založí na hlbokom presvedčení, že niečo s nami nie je v poriadku, že nie sme dosť dobrí. Prejaví sa to napríklad negatívnym vnútorným monológom typu „som nanič“, „nemám pre nikoho cenu“, „nestojím za to (dokonca ani za prežitie)“… Chytáme sa? Keď nie je po našom, radšej sa napichneme na meč, pretože veď je jedno, či prežijeme, už nemá nič zmysel, pretože nemáme hodnotu pre tento svet… 😉

Alebo sa náš pokrivený obraz môže prejaviť ako absolútna sebaunesenosť a nafúkanosť. Keď sa Trump stal prezidentom, bolo mi z neho zle. A ešte horšie mi bolo, keď som si pripustila poučku, že ak ma niečo rozčuľuje na inom,tak presne to si na sebe nepripúšťam. Nie tá sebaunesenosť… ten pokrivený pocit vlastnej hodnoty. 🙂 To varovanie som dostala už vtedy. Ale aby sme boli „spirituálni“ – zjavne som nemala dosť osobnej energie na to, aby som s tým urýchlene niečo urobila. Proste ma to trápilo, ale keďže „všetko je jedno“, neriešila som. Čo sa mi potom vyarmageddonilo. 😕

U Trumpa Gábor Maté povedal niečo, čo mi dalo na zamyslenie: „Každý čin, čo robí, je určený na to, aby ho urobil väčším.“ Pamätám si, ako Marisa Peerová rozprávala o jednom dievčati, ktoré malo problém s nadváhou a pri hypnóze sa dopracovali k tomu, že násilnícky otec bil jej mamu, ona sa postavila na jej obranu a on ju proste len odmrštil do kúta – pretože bola maličká a ľahučká… Tak sa postarala, aby už v živote nebola ľahučká! Aj ja sa budem musieť pozrieť, kde presne ma moje činy majú urobiť väčšou a nepriestrelnejšou – a ako sa toho nutkania zbaviť. (Nemusím sa na nič pozerať. Viem. Význam. Nemám význam a čím skôr si na to zvyknem, tým dlhšie sa budem cítiť nanič. 😆 )

Gábor Maté: „Budha hovorí, že naše myšlienky utvárajú náš svet. Psychológia by to mala rozšíriť – skôr, ako začnú naše myšlienky utvárať náš svet, formuje svet naše myšlienky. Čiže svet vytvára náš svetonázor.“ A tak niekto, kto možno zažil aj keď nedokonalé, ale predsa len podporné a umožňujúce zážitky v detstve, možno niekedy vám ublížili, ale v princípe ste boli milovaní a postarali sa o vás, tak ste si utvorili svetonázor, že áno, na svete je aj bolesť, ale predovšetkým je v ňom láska, a budete si dôverovať, že tú lásku v ňom objavíte. Niekedy možno spadnete do pocitu nedostatku a núdznosti, ale v podstate bude váš svetonázor umožňujúci a po čase sa doňho automaticky vrátite.

Ak ste však nikdy neboli milovaní, váš svetonázor bude, že svet je nebezpečný, nepriateľský, že vám ide po krku, že o všetko potrebujete bojovať, že ľuďom nesmiete dôverovať, lebo vás podtrhnú… Toto všetko Gábor Maté opisoval ako Donalda Trumpa, ale čo si budeme hovoriť – našla som sa. (A to som pritom bola milovaná, takže zrejme som podobným svetonázorom zareagovala na iný podnet.)

Takíto ľudia sú úplne izolovaní. Ak si o priateľoch myslíte, že vám závidia a idú vás obrať o niečo, tak potom nemáte priateľov! To značí, že extrémna trauma nás izoluje od zvyšku sveta. (Alebo anjelov. 😕 )

Ale pozor: trauma nie je to, čo sa ti stalo. Trauma nie je, že ťa niekto sexuálne zneužil alebo utĺkol do bezvedomia. To bol len traumatický zážitok, ale hlboká trauma je to, čo tento zážitok spôsobil vo vašom vnútre, celý ten proces odpojenia sa od svojej skutočnej podstaty a vytvorenie si „náhradnej“ existencie. Niekedy aj veľmi traumatizujúce zážitky s patričnou podporou dokážeme spracovať a nevzniknú v nás traumy.

Na záver lekcie spomenul Gábor Maté ešte niečo: Že náš organizmus (ako všetko iné na tomto svete) je v stave očakávania. Napríklad žaluď očakáva pôdu a vlahu, inak sa ani nepohne a nezačne klíčiť. Naše pľúca očakávajú kyslík, inak nebudú dýchať. A ako bytosť očakávame podporu, lásku, ochranu, inak nebudeme fungovať. Ak ich nedostaneme, vnímame to ako útok, ublíženie. Jednoducho potrebujeme mať svoje očakávania/potreby naplnené, aby sme sa mohli plne rozvinúť. A presne tá láska, podpora a ochrana nám môžu pomôcť spracovať naše traumy a zbaviť ich svojho ničivého náboja.

A P.S. môjho armageddonenia: Pred pár dňami mi Gabriel vysvetlil, že “my sme stále tí istí, to len ty sa meníš”. Na čo som zasa dostala akútny záchvat besnoty a prestala som s ním hovoriť. Moja nová “spirituálna” trauma: to ty si môžeš za všetko, čo sa ti deje. To ty nám kazíš naše krásne vzťahy. Tak dokelu, ak kazím, tak čo si ma všímate? Nestojím o vás, vraciam sa domov! A všetci sme bohovsky vyhrali. 👿