Nedávno som na fejsbúku narazila na malý citát: Už si neprajem prechádzať vecami, ktoré ma nezabijú, ale ma robia silnejším. A potešila ma diskusia, čo sa okolo toho rozpútala. Anglicky hovoriace publikum, pindy celkom ako na Slovensku. 🙂

Hneď tam vystúpil chlapec menom Rusty a pridal dva citáty:

“Miluj svoje utrpenie. Nevzdoruj mu, neutekaj pred ním. To, čo bolí, je len tvoja averzia voči nemu, nič viac.” —  Hermann Hesse

“Žiť znamená trpieť, prežiť znamená nájsť v utrpení nejaký zmysel.” — Friedrich Nietzsche

Tým spustil príval škatuľkovaní typu “sadomasochizmus”, “sadizmus”, ako aj výkriky ubolených chorých, že kto nemal fibromyalgiu, nemal by písať o utrpení. (Ako keby iné choroby neboleli – len iným spôsobom.)

Myslím, že chlapec Rusty si neposlúžil hlavne tým druhým citátom. Ten pravdepodobne vyvolal tú spŕšku odporu, kritiky a útokov – od spochybňovania jeho mentálneho stavu až po odporúčania už nikdy viac v živote necitovať týchto dvoch ľudí. 😉

Poďme sa na to pozrieť. Citát od Hermanna Hesseho mi príde ako dobrá rada – ak sa mi niečo nepáči (ešte ma to nebolí) a ja spadnem do stavu “nie, nie, to nechcem!” (už to začína bolieť) a budem sa v ňom udržiavať nariekaním nad tým, aké strašné to utrpenie je a ako tým všetkým trpím, urobím si z toho svoju základnú vibráciu a budem svoju počiatočnú nepohodu posilňovať až na mieru neudržateľnej bolesti.

Keby tam len nebolo to “miluj svoje utrpenie”… Poznáme zákon rezonancie a jeden z nosných zákonov tohto Univerza – “vrana k vrane sadá, energia vysoko podobnú si hľadá”. Len začnite milovať svoje utrpenie – a čoho sa vám dostane od Univerza viac? Utrpenia! Univerzum je ako kopírka – na čo sa sústredíte, to vám do života namnoží.

Takže pozor s “láskovaním”. Utrpenie je utrpenie a niet na ňom čo milovať – ibaže by ste si chceli z utrpenia urobiť svoju životnú náplň.

Ale ak z utrpenia snímete svoj fokus – teda budete si ho menej všímať a zmierite sa s ním, lebo tu JE a ešte NEODIŠLO preč – tak sa váš fokus môže oprieť na všetky tie príjemnejšie veci; utrpenie bude bolieť menej a váš život bude kvalitnejší. Z energetického hľadiska, ak utrpenie urobíte “nezaujímavým”, zvýši sa vaša celková vibračná úroveň. Energia nasleduje pozornosť.

A teraz tá fibromyalgia… Keď mi chemoterapia nahlodala nervy, začala som mať také nejaké príznaky. Brala som na to lieky proti bolesti (tie nesteroidné protizápalové sasafrasy). Bolesti silneli, ja som brala viac liekov, aby som ich otupila – a dostala som žalúdočný vred a zákaz brať lieky proti bolesti. 😦 Pretože žalúdok bol väčší problém, poslúchla som – a čosi som sa o sebe dozvedela: dokázala som fungovať aj bez liekov proti bolesti! Jednoducho som vedela, že nebudem mať inú možnosť, a tak všeličo odrazu začalo vyzerať ako “veď to až tak nebolí”.

To je môj dôkaz toho, že keď snímete fokus z bolesti a ako vám prekáža, bolesť klesne. 🙂 (Nielen psychická, ale aj fyzická. Oskúšané na rokoch endometriózy.)

V podstate sa medzi diskutujúcimi objavila len jedna kočka menom Louise, ktorá napísala:

Viktor Frankl by pripomenul, že ak sa utrpeniu možno vyhnúť, je rozumné vyhnúť sa mu, ale ak je nevyhnutné – a všetci máme v živote aj nevyhnutné utrpenia – tak v takomto prípade je podstatný postoj k utrpeniu, ktorý zaujmeme. Moje skúsenosti v takýchto situáciách ukazujú, že kedykoľvek cítim voči utrpeniu odpor alebo mu vzdorujem, len to zvyšuje neúnosnosť situácie.

Zatlieskala som jej a Rustymu nepomohlo ani oháňať sa budhistami a ich obľubou v utrpení a pokúšať sa predávať utrpenie ako spirituálnu záležitosť.

Potrebujeme ťahať čiaru medzi spiritualitou a utrpením. Spiritualita je prázdny pojem (kde začína a kde končí?), kým utrpenie je veľmi konkrétna vec – a navyše vysoko individuálna. A to, čo z nej robí vysoko individuálnu vec, je fokus, ktorý si zvolíme.

Napríklad ten Nietzscheho citát. On si povie “život je utrpenie”. Ak my sami niekde trpíme, oslovuje nás to, pretože to v nás budí pocit, že žijeme a sme heroickí (pretože žijeme napriek utrpeniu).

Fuj.

Život je. Bodka. Obsahuje dobré aj zlé momenty. Ak ho a priori oklieštime na tie zlé, čo budeme zažívať? Kedy sa budeme cítiť, že naozaj žijeme? No keď budeme trpieť…

Čiže vlastne keď si poviete “žiť značí trpieť”, programujete sa na trpenie. A slovo “život” môžete pokojne nahradiť slovom “utrpenie”. A len čo príde nejaký šťastný okamih (pretože život je), budete trpieť o to viac, pretože budete 1. cítiť rozdiel medzi príjemným a nepríjemným a 2. budete mať navyše výčitky svedomia, že práve “nežijete”, teda netrpíte. Utrpenie z toho, že netrpíte. 😉

Život je a my ho potrebujeme hrať s tými kartami, čo máme. Ak nie sú dobré, naštvime sa, ponadávajme si (ja sa takto prebohovávam od situácie k situácii 😉 ) a hrajme s tým, čo máme. Sledujme svoj fokus a svoje interpretácie. Nerobme z utrpenia čosi “hrdinské” alebo dokonca “spirituálne”! Utrpenie je utrpenie a hrdinstvo je hrdinstvo. Utrpenie je utrpenie a spiritualita je spiritualita. (Vďaka za túto lekciu, T. Harv Eker. Cmuk.) Všetko to existuje v tom istom časopriestore a budeme viac vnímať a zažívať to, čomu budeme venovať pozornosť.

Niekedy mám pocit, že moja vlastná spiritualita sa obmedzuje na to, že pri každom príkoríčku beriem meno božie nadarmo. 😛 Ale jedno viem – mne zmena fokusu zaberá pri fyzickom i psychickom utrpení. Vyše 20 rokov žijem stena na stene so susedom, čo sa ma pokúsil zabiť. Stretávam ho na ulici, behá po záhrade z opačnej strany môjho plota. Ak by som sa sústredila na to, že sa ma pokúsil zabiť, tak sa bojím a trpím.

Ja som sa rozhodla sústrediť na to, ako sa mu to nepodarilo.

Život je ten príbeh, čo si o ňom rozprávame. 🙂