V deň, keď toto píšem, tak ma dostal jeden obrázok na fejsbúku (vľavo). Reklama na nejakú hru, ale keďže som chronický pathworker 😉 , okamžite vo mne spustila analýzu.
Zaujali ma tie dve brány. Pripomenuli mi obrázok, ktorý som použila na jednej karte z Gabrielových prechodov. Tak som to začala skúmať a dozvedela som sa, že hra sa volá Rytieri a mosty.
“To bude asi o budovaní mosta medzi tými dvoma bránami,” napadlo mi. A myšlienky už bežali…
Ako by som ho budovala? A vlastne… chcela by som ho budovať? Alebo by bolo lepšie sedieť na brehu, pozerať na druhú stranu a obdivovať? Z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy sú veci na pohľad úchvatné a úžasné – ale len dokiaľ v nich priamo nežijete. Kým nezažívate vnútorné procesy toho, čo sa oku vidí ako úžasná nádhera. Len čo musíte “nádheru” skutočne aj žiť a prídete do kontaktu s jej vnútornými zákonitosťami a obmedzeniami, často zistíte, že na tom vašom brehu bolo lepšie a že presťahovaním sa do “nádhery” ste stratili hneď dvakrát – raz ste stratili svoj pôvodný svet,na ktorý ste sa”vykašľali”, a raz ste stratili sen/nádej, ktorú pre vás pohľad na druhý breh predstavoval…
Za mňa: nebudujem mosty. 🙂 Začínam mosty rúcať. Kým nedokážem oceniť to staré, uprostred čoho sedím, nebudem dokázať oceniť ani to nové, do čoho by som vkráčala. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor