Už dlho som nepísala s Gabrielom, tak som šla zistiť, či to ešte zvládam. Zvládam, ale tón sa akosi nezmenil… večne ma s niečím buzerujú 😛 . Nasledovný channeling je z 2. 12. 2020:
Veliký… máme spojenie?
Vždy a všade. 🙂
To som rada… Už som aj zabudla, aké je to, channelovať ťa.
Zabudla… a každý večer spolu hovoríme.
No hej, ale nevznikajú články…
🙂 A články sú dôležité, pretože…
Viem, čo naznačuješ… Že mi dodávajú dôležitosť. Ale to je kravina, nehnevaj sa… Potrebujem rozumný materiál pre iných. No tak prichádza cezo mňa – ale nie je odo mňa.
Ale prečo potrebuješ rozumný materiál… pre iných?
Pretože budovaním rozumného sveta pre nich posilňujem rozumnosť môjho vlastného sveta? Vieš… neviem. Len cítim, že by to tak malo byť. Ja už pomaly blednem, ale môj svet zato vyblednúť nemusí.
🙂 Prečo je taký dôležitý?
Neviem. Možnože keby nebol dôležitý, bol by môj život o ničom?
Žiadny ľudský život nie je „o ničom“. Všetci ste úžasné šance, príležitosti vniesť do existujúceho niečo nové.
A vnášame?
🙂 Každý jeden z vás. Možno sa vám to tak nevidí… Keď niečo považujete za „normálne“, prestávate to vnímať ako prínos. Ale to, čo je pre vás „normálne“, môže byť pre niekoho iného „prínos“… Ste vždy jedinečná kombinácia energií. Buď to premeníte na niečo, čo vás uspokojí, alebo to nepremeníte na nič okrem nespokojnosti a smútku… ale to ešte ani zďaleka neznamená, že by ste neboli jedinečná kombinácia energií. Ste. To stačí.
Tak ale prečo je to potom u nás spojené buď so spokojnosťou alebo s nespokojnosťou? Prečo si nevieme vychutnať to, čo reálne sme?
Pretože za tým, čo „reálne“ ste, je toho oveľa, oveľa viac… a niektorí z vás to cítia. Tí by si radšej vychutnali ten zvyšok, ktorý ešte nepremenili z potenciálu na realitu. Tí druhí, ktorí to necítia, vedia byť šťastní v tom, čo sú.
Čo je lepšie?
🙂 A čo je horšie? Prečo potrebuješ porovnávať? Tvoje vodítko nemajú byť iní, ale len tvoj vnútorný pocit. Si spokojná, alebo cítiš nutkanie hýbať sa ďalej?
No dobre, ale niekedy cítime nutkanie byť niečím viac len preto, že to do nás hustia médiá… Napríklad všetky tie -nástky, čo si nechávajú robiť plastiku len preto, aby sa viac začlenili medzi „úspešných úžasných“. To nutkanie by som nerada pocítila…
Cítiť ho budeš vždy. To je to „pokušenie“, ktoré vás má zviesť zo správnej cesty.
Ty, Veliký, ale teraz znieš ako farár z kancla – a vieš, že to ja nemusím…
Nemôžeš. 🙂 Neakceptuješ. Pretože vieš lepšie ako ja, ako má archanjel znieť. 🙂
Rýpeš? Naposledy, keď rýpala Gaia, tak ste to museli zachraňovať… 😛
No a? Zachránili sme. A naučili sme sa, že už možno rýpať podstatne drsnejšie ako kedysi. Už nevybuchuješ.
Fajn. Dozvedela som sa. Zasa len o tom, ako nevyhovujem…
🙂 Komu?
🙂 … Sebe. Svojej predstave o sebe.
A odkiaľ prichádza tá predstava? Je porovnateľná s niečím v tomto svete?
Nie. Nie – myslím, že táto je moja vlastná.
A ako znie?
Nechcem byť taký ksicht, ako doteraz.
🙂 Nechceš. Takže čo nastane? Sústreďuješ sa na to, čo „nechceš“…
Budem to posilňovať. 😕 Dosť bezmozgové. A to si hovorím „macher“. 😕
A vieš, kde začína „macherstvo”?
Nie…
Tam, kde si priznáš, že niečo nie je v poriadku. Len čo prestaneš cítiť potrebu štylizovať sa do nejakej pózy, začínaš nadobúdať schopnosť veci zmeniť. Už len to vedomie stačí.
Bez toho, aby som niečo robila?
To vedomie znamená, že ťa daná vec dožiera. Že ju prestávaš akceptovať. Stáva sa z nej pre teba téma. Zakaždým, keď teraz ten prejav na sebe zbadáš, zhnusí sa ti viac a viac a vzniká okamih, kedy hnus vytvára priestor pre to, aby si sa rozhodla pre iné správanie. Končí automatizmus. Odrazu máš k dispozícii množstvo nových možností reagovania.
Vieš čo? Ale ja niekedy reagujem blbo práve preto, že nepoznám iné možnosti reagovania… V živote som ich nezažila, nevidela!
No a? Tak začneš skúšať. Ale na to, aby si začala skúšať, musíš byť najprv ochotná poškodiť svoj sebaobraz… v prospech veci. Musíš si umožniť vyzerať ako kretén, len aby si zistila, ktorý nový spôsob reagovania bude najvhodnejší. Kým si toto neumožníš, nepohneš sa dopredu.
Takže prvá vec, ktorú potrebujem pustiť k vode, je môj sebaobraz?
Áno aj nie. Potrebuješ byť ochotná prispôsobovať ho. Každý má niekde v sebe zakódované to jeho „najlepšie ja“. Len čo ho začneš cítiť – a začneš ho cítiť, len čo máš nutkanie meniť sa – tak ťa potiahne dopredu. Ale ani tento „maják“ nie je nemenný… Čím viac sa budeš meniť, tým viac sa bude posúvať k dokonalosti. Čiže sa nesmieš upínať na niečo konkrétne, ale vycítiť „tok“ a nechať sa ním niesť. Tok ti bude ukazovať, čo ešte môžeš dosiahnuť.
Ale to vyzerá ako hodne neschodná cesta… 😦
Neschodná, pokiaľ postupuješ spôsobom, že si stanovuješ cieľ a od toho cieľa si sľubuješ pocit naplnenia. Takýto pocit naplnenia ti vydrží len chvíľku – a potom potrebuješ nový cieľ. Ale môže sa stať, že v ceste za svojím cieľom dostaneš pocit naplnenia – a keby si pokračovala za cieľom, tak ho stratíš. Ak sa však doňho ponoríš a necháš sa ním niesť, možno sa celkom zmenia tvoje ciele, ale ten pocit naplnenia pretrvá… a kvôli tomu vlastne všetko robíš, nie?
Ty, Veliký, nechytám sa. Zdá sa mi to, ako keby si veci protirečili. Na to, aby som dosiahla cieľ, sa potrebujem cieľa vzdať.
🙂 Presne.
A nešlo by to trochu zrozumiteľnejšie?
🙂 Prečo mám robiť tvoju robotu miesto teba? Pošpekuluj, čo som ti povedal, a príď s riešením. Ja mám čas. Ty… nuž, pošpekuluj. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor