Eprakone – ezoterika a spiritualita

Ešte než sa mi prihodilo moje dieťa, mala som jasno v jednom – potrebujem nevyhnutne aspoň čiastočne vyhojiť to svoje vnútorné. Lebo inak to bude masaker. Vedela som, že iná cesta, než prerušiť cyklus materinskej rany pre mňa nejestvuje. Možno je toto môj akt besnej bosoráckej vôle. Lebo inak mám zadné dvierka hádam fakt že všade. Techniky prežitia 1.0.1.

Už pár mesiacov mi Mindvalley priebežne núkalo webinár na tému Uvedomelého Rodičovstva.

Aj ma to zaujalo, aj ma to odradilo – žiarivé chrupy, volánové blúzky a kvitnúce orchidey v pozadí. Proste som nehanebne posúdila knihu podľa obalu a zaklapla notebook. Lenže vysvitlo, že táto kniha mala schopnosť vrátiť sa oknom, keď ju vyhodíte dverami.

Pripomienkové maily, ako ešte dva dni môžem dopozerať svoje videjko som s prehľadom mazala. Čo už som hneď tak nevymazala bol mail od kamošky – (dramatická pauza) – s linkom na daný kurz. Tak som si akceptačne povzdychla, spravila šálku kávy a išla počúvať…a keďže to bolo formou rozhovoru s jedným fešim, tak tentokrát dokonca aj pozerať. 😉

To podstatné, čo som si z toho zatiaľ odniesla, sú tieto tri body.

1) Deti sú ‘sami svoje’, nie ‘naše’.

Umožnili sme im vyrásť si telo a vstúpiť do sveta. Sprevádzame ich a neumožňujme im vypichnúť si nožom oko. No nie sú naše. Nie sú nám nič dlžné.

Vedomé rodičovstvo funguje na prepojení. Triezvo vnímate potreby svoje a svojho dieťaťa. Cieľom je spolupráca, nie kontrola a manipulácia.

Mne toto sedí. Možno mi úsmev primrzne, až bude v puberte. Čo ale už u mňa vyzerá niekedy ako Spartan race (fyzicky veľmi náročný pretek), sú zvyšné dva body.

2) Naše deti sú zdrojom nášho rastu.

Nepochybne. Pretože sa proste (poväčšine) nedá zdrhnúť. Ani zahlásiť, že toto sa ja už nehrám. Kde som predtým nonšalantne zdvihla kotvy teraz už len rozmýšľam, odkiaľ bude vietor fúkať a ako sa zaistiť voči brehu.

Napríklad taká tá moja rana na srdci. Naučila som sa s ňou žiť. Uzavrela som prímerie s faktom, že to proste občas bolieva. A že niekedy, keď to bolí, `krvácam na ľudí, ktorí ma neporezali`. Lenže všetci títo ľudia boli dospelí. Mali iné možnosti a schopnosť sebaregulácie – napríklad zo situácie odkráčať. No moje dieťa je dieťa a tieto možnosti nemá. Nechcem naň krvácať. Takže mi nezostáva nič iné, než cez to ďalej rásť. Hmpf.

Som tvrdšia, kde potrebujem.
Času málo, potrieb veľa. Žiadna agenda, žiadne stretnutie.
A veľmi jasné vedomie o tom, že za ich naplnenie zodpovedám ja. Je mojou svätou povinnosťou napĺňať ich, pretože len tak som matkou, akou si želám byť. Uvedomiť si to bol veľký posun z myslenia Obete do pozície Spolutvorcu. Nie ’deje sa mi’, ale ’túto situáciu som si vedome vybrala, a starám sa o to, aby som ju spoluvytvárala čo najlepšie’.

Som mäkšia, kde potrebujem.
A ak si to len nepredstavujem, som menej útočná a chcem viac chápať a spolupracovať. Kraken síce strašne gúľa očami, ale v zásade aj on cíti, že je nám takto lepšie.

Mám viac pochopenia pre svoju matku.
Lebo zažívam, aké je to prepísanie disfunkčných programov z raného detstva náročné.
Lebo sa zažívam reagovať spôsobmi, z ktorých ma neskôr bolí srdce, a napriek tomu nimi reagujem znova.
Lebo zažívam proces, ako sa z Obete stáva Útočník.
Lebo som na základe toho pochopila, aké je dôležité nestratiť kontakt so svojou bolesťou. Ak to vlastníte a nepáči sa vám to, nepozerajte preč. Keď sa tam prestanete pozerať, nezmizne to celkom určite.  A pôjde to von.

A ešte z hlavy neviem dostať toto.
Aby to rodičovstvo bola spolupráca a nie kontrola, chce to hodne ochoty a trpezlivosti, a ja  týmito cnosťami zrovna neoplývam. Chce to fakt nebrať veci osobne. Chce to mať na mysli ‘potrebujeme vyhrať obe, nielen ja’. Lebo keď ona prehrá, nemôžem ja vyhrať.

Chvíľu to trvalo; chvíľu som sa hádzala o zem a kopala a jačala. Ale medzičasom to viac ide ako nejde. Zvládam to. A keď som sa za to jedného dňa takto spokojne potľapkávala po pleci, potľapkalo ma veselo späť jedno uvedomenie. Že keď to takto pekne ide pri dieťati, prečože by to už len nešlo aj pri ostatných ľuďoch? Dal by sa kúštik tej lásky, čo mi umožňuje k nej takto pristupovať, odzrkadliť aj na iných ľudí v mojom živote?

(Kriví mi pri tom síce ksicht ale) zrejme by sa dal. Tak teraz postupne skúšam, že ako.

3) Vyhojte svoje vlastné Vnútorné dieťa.
(Alebo: mám o zábavu postarané.)

Tých nevyhojených potrieb z detstva bolo a je kopcom. Niečo predo mnou, niečo za mnou. Ale ide to. Dokonca v tom začínam vidieť aj chronologické vlny.

Do nástupu puberty som si nevyhojené potreby riešila pomerne spokojne vo svojom vlastnom vnútornom svete (fantázie).

S nástupom puberty som pochopila, čo je to hanba, a pomerne šikovne som sa naučila schovať ju v premakanej výkladnej skrini. (Ako počujete, bola som na ňu aj patrične hrdá, čoho záblesky je stále možno občas spozorovať. 😉 )

Sedem rokov pred vypustením dieťaťa na tento svet som si uvedomila, že potrebujem zmeniť isté vychodené cesty. Vtedy kvôli sebe – necítila som sa dobre v koži človeka, ktorým som sa stala. Bola drsná a odolná, ale za to neprepúšťala veľa pekných veci za hranice môjho sveta. A mne bolo z toho na zaplakanie smutno.

Nechápte ma zle, stále robím spústu výchovných a ľudských chyb – ale vidím, o koľko menej ich je, o koľko menej devastačné sú, než som zmenila tie vychodené cesty. Toto je môj obľúbený (a zdá sa, že aj ezoterikou prípustný 😉 ) druh porovnávania – ja teraz verzus ja v inom období.

Ak chcete, môžete rozmýšľať spolu so mnou nad tým, čo sa pýta Dr.Shefali:

Aké sú moje nenaplnené potreby, na ktorých naplnenie používam svoje dieťa?

Ako inak, zmysluplnejšie a zdravšie by sa dali naplniť?

***

Koluje chýr, že rodičovstvo je prirodzené, a do istej miery to vďaka hormónom asi tak aj je.
Že tie tučnučké voňavé pršteky zabezpečujú, že ich nevyhodíme von oknom v momente keď zistíme, že veľa na rodičovstve sa prirodzene necíti.

Napríklad také dlhodobé nenaplnenie niektorých vlastných potrieb.

Pre mňa teda nebolo a stále nie je prirodzené nemôcť spať, jesť, byť sama (na záchode a vôbec) kedy chcem a robiť čo chcem.

Byť neustále zahrňovaná požiadavkami na moju pozornosť.

Prepínanie medzi viacerými úlohami. Nonstop.

Upratovanie toho istého bordelu po niekom. Dokola. Na to trpel aj Sizyfos.

Konsenzus, že moje potreby sú druhoradé. (Veľké autsch pre Nezaopatrenú. Na polceste veriť, že si ich naplnenie aj zaslúžim. Keď sa mi darilo, tak som ich dokonca napĺňala zdravo – teda nie na úkor inej časti seba alebo iných. No a potom dieťa, a fakt, že potreba mať dieťa je síce naplnená –  no s tým napĺňaním ostatných potrieb to zas na istú dobu bude všelijaké (prišli mi na um aj výrečnejšie výrazy, ale už by som musela hviezdičkovať.)

Odkedy to otvorilo ústa (och, a ono ich otvorilo skoro), pridala sa neprestajná zvuková záťaž. Pre mňa hádam najväčšia záťaž, pretože sluchový kanál mám extrémne citlivý. (Tejto citlivosti rozumiem. V mojom detstve bolo audio jeden z hlavných nástrojov `tyrania`. Odisť sa nedalo. Oči, nos a ústa zavriete, ale ako zavriete uši? Vtedy som sa cítila bezmocná zastaviť ten prílev slovného zneužívania. Dalo sa disociovať – odpojiť sa. Čo je zas teraz pri dieťati ako metóda nevhodné, pretože byť Neprítomná matka pre mňa nie je alternatíva.)

Chýbajúca empatia k mojim potrebám. (Na otázku, či nevadí, že ma to bolí alebo že ja nebudem mať, úprimne a s ľahkosťou odpovie ‘nie’. Chápem to tak, že empatiu majú v osnovách okolo 3.ho roka života, a ja nemusím ešte kupovať príručky ‘Ako vychovávať malého sociopata.’)

Čo zásadne zmenilo smer a tón celej situácie bolo, keď mi napadlo prebrať to so svojím Vnútorným dieťaťom. A učiniť opatrenia, keď ma dostatočne prebrala plastickosť stavu, v akom som ho našla. Sinavé somálske dieťa, čo mu hladné oči z tváre svietili, rebrá trčali a okolo hlavy dobre že muchy nelietali.

(V tej dobe som zvykla odpovedať na otázky ‘kedy bude druhé’ žartovne, že ja už druhé mám, a mala som na mysli práve to svoje Vnútorné. Viac trefné, než som sa vtedy nazdala, ale nemôžem povedať, že by som sa stretla zrovna s porozumením. Tak Kraken časom začal odpovedať tým, že kedy oni najbližšie plánujú masturbovať. 😉 )

Môj Dospelý vedel, že je všetko ako má byť, a že dávanie a branie je zrovna v rodičovstve divoká sínusoida. Vedome a slobodne sa rozhodol, niekedy každý deň nanovo a niekedy aj každý deň viackrát, dávať dieťaťu a napĺňať jeho potreby.

Moje Vnútorné dieťa na toto malo vcelku odlišný názor a nástojčivo sa dožadovalo naplnenia tých svojich.

(No, nástojčivo…striedalo apatiu so zúrivosťou. Apatiu napríklad v tom, že som takmer prestala jest. Podľa rovnice: nezáleží na nás, tak na čo…. Zúrivosť napríklad v tom, že pri preťažení nervového systému som vykrikovala vulgarizmy. Ešteže existuje rozprávka, kde sa dáva ježibaba ‘do pece’ a nie inde, a ja sa môžem tváriť, že to je to, čo moje dieťa opakuje.)

No a môj Vnútorný adolescent mal v paži, či som matka a čo si o tom hocikto myslí.

Voľne podľa Steva Gallegosa, sme súhrn viacerých živostí, ktoré zvyknú chcieť rozličné, poprípade protirečiace si veci. A kľúčom k vyváženej spokojnosti sa zdá byť schopnosť ten cirkus zmnenežovať. J

***

Stále rozmýšľam, do akej miery je moja ‘Nezaopatrená’ len neprospešný príbeh, ktorý si rozpravám. Je aj nie je.

Chápem, že prospešnejší je príbeh z pohľadu Spolutvorcu, nie Obete. A prepisujem, čo to dá. Ten Spolutvorca mi stále nejde plne zosúladiť s faktom, že som bola dieťa. Už lepšie mi to ide, keď do toho uvažovania zahrniem iné, nelineárne a nehmatateľné roviny existencie.

No neprospešné by bolo tváriť sa, že nie je čo hojiť. Neuznať, že môj nervový systém má isté špecifiká, ktoré treba brat do úvahy, by bolo ako diabetik na Tour de Cukráreň po dvadsiatom krémeši bez inzulínu.

Viem, že som stále v procese hojenia. Že som stále sčasti nezaopatrená. No zistila som aj to, že toto hojenie je zmysluplne poprepletané mojím životom. Spravila som z neho niečo pekné. A hodlám v tom pokračovať.

Viem aj to, že moja dcéra nie je nezaopatrená. Že som spustila nový cyklus. A to je jedna z najlepších vecí, ktoré z toho vznikli.