V pondelok v noci sa mi podarilo niečo, na čo som sa už chvíľu chystala – zaspať v sne. Bolo to mimovoľné a uvedomila som si to naplno až po zobudení, ale predsa… 😀
Momentálne väčšina mojej energie ide do toho, rozpamätať sa, čo bolo pred 3 minútami 😉 , takže som to ani veľmi neskúšala. Ale túto noc sa mi snívalo a ten sen sa zvrtol a v sne som si ten zvrat uvedomila – a po zobudení aj to, že som šla “o rovinu hlbšie”.
Bol to taký divný sen. Boli sme nejaká skupina ľudí, kde som mala najbližšie jedného kamaráta, ale vychádzali sme dobre všetci. Niečo sa stalo (ako som šla o rovinu hlbšie, zabudla som východiská) a pravda bola, že iná, oveľa väčšia a oveľa agresívnejšia skupina ľudí hľadala niečo, čo sa k nám dostalo náhodou a čoho cenu sme nepoznali. Mali sme to v rukách a zistili sme, že v tej veci sa skrýva ešte jedna vec – čip alebo miniatúrny dátový kľúč. Boli sme niekde na chate, chystali sme sa večerať, niektorí sme babrali novú hračku a objavili sme ten čip. Vtom do chaty vtrhla banda vydriduchov vedená akousi ženskou (pastva pre oči, dodáva závistlivo moje podvedomie 😛 ). Bola som pri sporáku, vec i čip (boli rozobraté) som držala v rukách, tak som ich chytro nechala padnúť za kopu krbového dreva, ale baba si to všimla a vypýtala si tú vec. Tak som jej dala to, čo si pýtala – teda vec, ale nie čip. Vzala to a zmizli.
Ďalšia scéna – došli na to, že sme si čip nechali, a naháňali nás. Chata bola odrazu veľkosti hotela a nás bola len hŕstka a ich bola veľká skupina a všetko bitkári a bojovníci. Spolu s kamarátom sme unikali v nejakom skladisku alebo kotolni pomedzi regály a oni za nami. Pri jednom z regálov som zbadala na zemi tú vec, čo nám vzali – nádherne vyfarbené srdce z oceánskeho jaspisu, trochu väčšie ako moja dlaň. Držalo ho nejaké dievčatko, tak som mu ho pochválila a nakázala jej, nech ho dobre stráži. Potom sme vbehli do polotelocvične – polokotolne (všade samé káble a bužírky) a bojovali sme, ale oproti nim sme nemali šancu. Vzali nám čip, snažili sme sa ho získať späť, ale bolo to stratené. Prehrali sme.
A vtedy som sa znova ocitla pri tých regáloch, skláňala sa pri dievčatku nad tým jaspisovým srdiečkom a vedela som, že toto sa opakuje… Vedela som, ako to pokračuje. Až na to, že tentokrát sme neboli sami dvaja, ale boli s nami aj ostatní naši kamaráti. Lenže boli sme to, čo sme boli – banda diletantov, ktorá sa nikdy s nikým nebila, a proti nám oveľa vyšší počet (ešte vzrástol) tých hrdlorezov.
Zasa nás zahnali do tej telocvične. Zasa sme sa s nimi bili, ale likvidovali nás ako muchy. Všetko bolo proti nám – keď sa mi babe podarilo omotať bužírku okolo krku a začať ju škrtiť, bužírka sa pretrhla. A podobne.
Po celý čas som vedela, ako sa to vyvíjalo v tom prvom sne – a v tomto sne som bola akási iná. Prestala som byť obeť situácie a zmenila som sa na dravca. Keď sa niečo pokazilo, len to vo mne vystupňovalo zúrivosť a vôľu nedať sa. Niekedy som mala pocit, že to ja útočím na tú babu… Vzali nám čip, ale tentokrát som sa šplhala po lanách ako opica a snažila sa ju dostať a vziať jej ho. Nevzdávala som to.
Aj reakciami som bola iná, oveľa tvrdšia. Baba zavolala na jedného zo svojich hrdlorezov a použila pri tom moje priezvisko. Len som si ho premerala a znechutene vzdychla: “Boha, to čo sme my za rodina!” Baba to začula a odrazu akoby zmäkla – mala som pocit, že už nás nechce zodrať z kože.
Zato ja ju áno.
Keď sa mi už niekoľkokrát nepodarilo ju zahrdúsiť lanom, polievacou hadicou ani reťazou, tak som našla nejaký bazénový rezanec a omotala som si ho okolo chrbta ruky. Stáli tam okolo mňa – moji aj tí druhí. Moji nechápaví, tí druhí sa škerili, že či mi šibe. Ale len čo som mala ruku chránenú, skočila som na tú babu a mlátila som do nej – bez veľkého úspechu, ale vtedy som si spomenula na pár ťahov z okuden mokuroku (ktoré by som v živote nepoužila, pretože nie je v mojej prirodzenosti niekomu ubližovať) a zložila som ju. Ešte stále boli v prevahe, ona to ešte stále brala ako srandu, že ako sa mi to podarilo… Držala som ju pravou rukou pri zemi, zaklonila som jej hlavu…
…a ľavou rukou som jej vydrapila oči a šmarila ich po jej chlapoch so slovami “To som zvedavá, ako budeš bojovať teraz.”
Jej chlapi po tomto zutekali do jedného (aj ten môj príbuzný). Vzali sme si čip späť a ja som mojich ľudí poslala preč, aj kamaráta, lebo “nechcete vidieť ten zvyšok”. Už som hľadala oceľovú trúbku a vedela som veľmi dobre, čo idem urobiť – keď ste slabší, nenechávate nepriateľa nažive, aby sa proti vám obrátil znova.
Tak vám poviem, ten ksicht, ktorým som sa o rovinu nižšie stala, mi nahnal poriadnu hrôzu. Bola som čistá racionálna zúrivosť, odhodlaná, bez zábran, siahala som po každom prostriedku, ktorý som mala k dispozícii – a robila som to studeno, bez jedinej emócie (no to som zvedavá, ako z toho teraz vykorčuľujem, pretože čo je zlosť? tiež emócia…).
Myslím, že chvíľku potrvá, než si znova trúfnem skúšať zliezť do sna v sne. 😦
To jaspisové srdiečko bol portál, ktorý ma dostal o tú rovinu nižšie. (Odteraz sa vyhýbam oceánskemu jaspisu ako koza nožu.)
A áno, viem, ktorú životnú situáciu som ošetrovala. Rovnako studeno a zúrivo, pretože prehra je predprogramovaná a niet východiska – tak si potrebujem nejaké vyrobiť… a asi nebude o nič elegantnejšie. 😳
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor