Možno to aj vy máte tak – všetko, čo dokážete, je “normálne” a “obyčajné” a všetko, čo dokážu iní (a vy nie), je úžasné a obdivuhodné a super a “aj ja chcem!” 🙂
Je to čosi, čo viem už nejakých 40 rokov: ľudia majú tendenciu porovnávať svoje mínusy s plusmi toho druhého.
Takže fajn. Už to viem 40 rokov. A potom idem do kurzu zhmotňovania hojnosti a pri lekcii “strach zo zmeny” urobím objav svojho života.
A ten je presne to, čo už viem 40 rokov.
Niekedy proste potrebujeme dostať ten správny kontext, do ktorého začnú zdanlivo nesúvisiace časti skladačky odrazu zapadať a dajú ucelený obraz.
Ako hypnoterapeutka Marisa hovorila o tom, ako sa náš strach zo zmeny negatívne odráža na našich zhmotňovacích pokusoch a ako naše podvedomé presvedčenia vyprodukujú výsledky, o ktoré nijako nestojíme, len aby naplnili našu potrebu byť nejaký a mať sa nejako, odrazu sa mi v hlave vynoril obraz mojich Mačičiek. A pochopila som:
Celý život som bola súčasťou jedinej rodiny – tej, do ktorej som sa narodila. Akosi som po celý život vedela, že to nikdy nebude inak. V svojej rodine som mala celé to zázemie, pochopenie, podporu a lásku, ktoré som potrebovala. S inými ľuďmi som to nikdy dobre nevedela. Tým, že som vyrastala sama a ďaleko od iných detí, robila som si po svojom a mala na všetko vlastnú hlavu a vlastný názor a nemala som tendenciu prispôsobovať sa nejakému kolektívu… To som radšej poodišla a sledovala som ich blbosť 😉 zboku!
A potom sa moja rodina začala rozpadávať. Vedela som, že keď to nastane, bude mi chýbať všetko a nebudem mať nikoho. Vedela som, že buď to nejako dám, alebo… nuž, nepotrebujem žiť večne.
Najviac som sa bála, že mi bude chýbať láska. Keď ľudí nemusíte, nesprávate sa zrovna láskyhodne… Mala som problém: okrem mojej rodiny nikto o moju lásku nestál a nikto mi ju netúžil dať.
A potom sa vynorilo na záhrade zafúľané, hladné mača.
Nakŕmila som ho, ale “mačky do domu nepatria, všetko zašpinia a možno majú blchy”. Tak sa mača stočilo do klbka na stoličke na balkóne a triaslo sa v noci zimou. Dostalo papať, ale než sa pustilo do jedla, nastavilo mi chrbátik na pohladkanie.
Bolo mi ho ľúto, tak som mu vyrobila z papundeklu (=”kartón”) domček. Taký všelijaký, krivý až strach. Mača doň vďačne vliezlo a spinkalo tam. Zakryla som krabicu dekami, aby malo teplejšie. Ráno sa celé skrehnuté ponaťahovalo, oňuchalo misku so žrádlom a prišlo mi natrčil chrbátik na pohladkanie, než sa pustilo žerkať.
Tak som otvorila dvere a pustila som ho dovnútra.
Nezostalo jediné. 🙂
A ako som počúvala Marisu, uvedomila som si, že som si zhmotnila do života lásku. Kopec huňatých, prítulných kožúškov, ktoré nechcú nič iné, len túliť sa a byť mojkané. Byť viditeľné, brané na vedomie. Dávať lásku a brať lásku.
🙂
A odrazu sa mi to začalo všetko spájať: ako dieťa som chcela byť “slávna čokoľvek”, ale najčastejšie “slávna spisovateľka”. Tesne pred revolúciou som bola na cestu “slávy” (odbornej) nastúpená, ale prišla revka a všetko bolo inak.
Potom ako reakciu na chorobu som začala blogovať. Niekedy okolo roku 2008-2009 (to ešte ezo oblasť bola u nás dosť v plienkach a vyprofilovať sa mohol skutočne ktokoľvek) ľudia objavili môj blog a moje meno začalo niečo znamenať. Uvedomila som si to, keď jedna kočka, s ktorou som sa poznala, doviedla na stretnutie so sebou spolužiačku, aby ju zoznámila s “tou Helar”. Dievčina mi potriasla rukou a so slzičkou dojatia v oku vyjadrila svoje nehynúce nadšenie, že ma smie spoznať osobne. Rok (pozvedme) 2009.
Neskôr som šla s kocúrom k veterinárke na infúziu a kým otvorili veterinu, stála som s inými majiteľmi zvierat pred dverami a bavili sme sa a ja som povedala, že môj kocúr sa volá Lassiter. A vtedy sa ozvala jedna kočka: “Nie ste vy Helar?” Rok (presne) 2012.
A ja som sa ešte stále nechytala. Bola som istá verzia “slávnej” – a netušila som to.
Potom, keď som zostala už celkom sama, som napísala knižku – a mala u čitateľov (nie u odborných redaktorov 😉 , nech im je život ľahký) priaznivú odozvu. Tak som napísala ďalšiu a ďalšiu. Bola som istá verzia “spisovateľky” – a nevnímala som to. Rok (presne) 2014.
Teraz som sedela, počúvala Marisu a odrazu som si spomenula na svoje mačence a lásku, ktorú som si okolo seba nevdojak zhmotnila. Z ničoho; z prachu. A uznala som, že som vskutku mocná bosorka – len že si to akosi neuvedomujem.
No a tu mi svitlo: veď ja som si rovnako zhmotnila aj “slávu” a “spisovateľstvo”! A choroba? Dávali mi tri mesiace – a po štrnástich rokoch som ešte stále tu. A moje telo začína opravovať poškodené nervové cesty. (Včera som si napríklad “zhmotnila” stíšenie tinnitusu, ktoré trvalo až do dnešného obeda.)
🙂 Mocná bosorka. Taká mocná, že sa bojím pozrieť do zrkadla, aby nebodaj nepuklo. 😛
(To mi pripomína ten vtip: “Zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi?” — “Odstúp, zacláňaš!” 😀 😀 😀 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor