Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnes vám idem porozprávať o svojom najnovšom experimente. Vyhrabala som si knižku, ktorá je určená pre ľudí ako ja – prehnane racionálnych, veriacich až vtedy, keď si o danú vec “rozbijú ňufák”.

Kniha začína krásnym opisom, ako sme maloverní a vďaka svojej obmedzenej ochote vnímať čokoľvek okrem nepriateľského sveta a príkorí sa ochudobňujeme o všetky zázraky… A uvádza cvičenia, ktoré to majú korigovať.

Mám obrovskú ochotu to korigovať. Povedala som si, že to, čo sa mi prihodilo s anjelmi, nemienim nechať skresľovať moje vnímanie. Takže som plná nadšenia šla na prvé cvičenie.

Toto cvičenie trvá 48 hodín. Jednoducho poviete Univerzu, že od neho čakáte nejaký pozitívny signál, ktorý ako signál aj rozpoznáte, že vám urobí niečo dobré, nečakané. A potom 48 hodín idete a hľadáte nečakané “požehnania”, ktorými vám dáva najavo, že vám drží chrbát.

Tak som pred tromi dňami vyštartovala svoj experiment. Viem, že keď Univerzum predvedie biceps, uverím v existenciu veľkej, podporujúcej sily mimo mňa. Teším sa na to, čo mi prinesie.

Prvý deň bol úplne úžasný. To vytešovanie sa ma ladilo do veľmi zmierlivej nálady, kedy som si všímala prevažne dobrú stránku vecí. Prišiel jeden kuriér a doniesol mi očakávaný balík. Prišiel druhý kuriér a doniesol mi balík, o ktorom som už vedela, že je na ceste, ale čakala som ho až o mesiac. I potešila som sa, ale ani jedno nespadalo do kategórie “nečakané“. Tak som bola trpezlivá a dala som tomu ešte aj ten druhý deň.

Aj druhý deň bol zmierlivý a plný radostného očakávania – len sa akosi nič nedialo. To som ešte nevedela, že môžem byť rada, že sa nič nedeje…

Ku koncu dňa sa začali kopiť problémy. Toto a hento. Ale ešte stále som bola plná radostného očakávania a tešila som sa, čo mi Univerzum predvedie.

Večer som vyšla na balkón. Na záhrade mám solárnu lampu, ktorá má vyrezávaný cylinder a večer vykresľuje na zemi vzorec. Rada sa na ňu pozerám… Tak som sa šla pozrieť aj večer.

Lampa svietila, ale z času na čas akýsi divný tieň zakrýval obrazce.

Chvíľku mi trvalo, než som pochopila, že do lampy vletel komár alebo moľ a teraz tam lieta a vrhá tieň. Nečakané a zábavné (aspoň pre mňa, menej už pre toho moľa), ale nie veľmi pozitívne.

Ešte mi zostávalo trochu času do rána budúceho dňa.

Šla som spať a snívalo sa mi. Bol to prvý sen po možno roku. Vzala by som to ako “pozitívne” a rozhodne i “nečakané”, keby… keby ten sen nebol nočná mora.

Takže 48 hodín prešlo bez toho, aby mi Univerzum manifestovalo svoj dobrý úmysel a že mi drží chrbát.

Ešte ráno na záhrade som nad tým uvažovala, že ak to bol signál od Univerza, čo mi tak asi hovoril… Že mu nestojím za to? Že mi zvysoka nepoviem-čo na hlavu?

Prestala som byť “negatívna” a pozrela som sa na to triezvo (=tou hlavou, ktorá má Univerzum v zuboch): naplnili sa mi len tie veci, ktoré som sama vyštartovala. Nič nečakané, nič také, o čo by som sa nebola postarala sama.

Hovorí mi tým Univerzum azda, že ak sa nepostarám sama, ono mi nepomôže?

S týmto vedomím som pripustila, že možno som divná a idem experiment pre istotu zopakovať – tentokrát ale len na 24 hodín. Tak som Univerzum požiadala o príjemné nečakané prekvapenie.

Pokazila sa polievacia hadica, elektrika slnečného kolektora a vylomila som si zub.

Takže, milované “dobrosrdečné” Univerzum “plné hojnosti”, ktoré “mi podrží chrbát”, zdravím. Dokázalo si mi, že sa mi staráš akurát tak o prísun príkorí. A ja som si zrátala svoje roky a zistila som, že ťaháš za kratší. Ešte ma chvíľku zlosti. Už nemám dokonca ani chuť nakopnúť ti prdelku. Rob si, ako dokážeš; ja urobím to isté. Už si proste dovegetím. Tvoje negatívne prekvapenia budem brať za chodu a riešiť ich ako doteraz. Už viem, že od teba nepríde nič dobré; tak ma skús zaskočiť. Alebo sa venuj radšej niekomu, koho máš menej v zuboch ako mňa – nech ti nekradnem svojou existenciou tvoj drahocenný čas.

Hovorí sa tomu zákon rezonancie: budem si o tebe myslieť to, ako čo sa mi budeš predvádzať. A teraz je loptička na tvojej strane. Ber alebo nechaj tak – je to jedno.

Prichodí mi to, ako keď som po štvrťroku znova prehovorila s Gabrielom a vecne som sa ho spýtala, na čo ho môžem po všetkých tých klamstvách ešte použiť. Viete, čo? Urazil sa . A Starý Muž (= “Otec”) hneď nabehol a začal rozprávať, aká som a ako sa správam. Mal smolu… Použila som celé svoje neurolingvistické programovanie na to, aby som 1. sa nenechala rozhodiť a 2. jemu ukázala, že sa ma v kuse snaží vmanipulovať do pocitu previnenia. A tento pocit som s vďakou odmietla.

Ak sa ku mne niekto nedokáže správať partnersky, nemusí sa správať vôbec. A je jedno, či je to personifikácia “anjela” alebo beztvaré Univerzum.

Ale od vás by som chcela predsa len spätnú väzbu. Vyskúšajte si to 48-hodinové cvičenie a napíšte mi, či Univerzum zareagovalo na vás – a ako… Nech viem, či je chyba v ezoterickej predstave o Univerze alebo vo mne. 🙂

P.S. z 28. 7. 2019: Aspoň to snívanie pokračuje. Zasa samé horory, ale aspoň už znova snívam. Možnože to bol ten “dar”. Teda – rozhodne bol, ako ho za dar vyhlásim. 😛 To je spôsob, akým “moje” Univerzum funguje – že musím spätne preinterpretovávať a prekrúcať tak dlho, až dostanem potvrdenie, že sa o mňa stará.

Dobré, dobré Univerzum… zatiaľ mi nezastavilo prívod kyslíka. Stará sa! 😀