Dosť dlho som sa nechytala na tom toltéckom “všetko je rovnocenné”. Najprv som to brala voľne podľa Tolleho: ak je ti niečo nedôležité, nevenuješ tomu pozornosť, ale beháš mysľou po všetkom inom; nie si v “prítomnom okamihu”.
Potom, jedného dňa sa stalo čosi, čo bolo pre mňa úplne úžasná vec a bolo dopadom nejakej prkotinky, čo som kedysi urobila… Nemusela som, nechcelo sa mi, ale som sa tak trochu aj nudila a tak som ju urobila. A o pár rokov práve táto prkotinka ku mne doniesla príležitosť môjho života. Vtedy “nedôležitý” okamih sa v spätnom pohľade ukázal ako veľmi dôležitý!
To už som si prichodila ako maximálne osvietená vo veci “všetko je rovnocenné”. Až dnes mi došiel ešte iný aspekt tohto prístupu: Všetko, čo robíme, a postoj, s akým k tomu pristupujeme, ovplyvnia to, ako budeme veci vnímať v budúcnosti. Ak dnes delíme veci na “stojí mi za námahu” a “nestojí mi za námahu”, práve sa tým programujeme na budúcnosť, kde k nám budú prichádzať niektoré veci, ktoré za to stoja, a iné veci, ktoré nestoja za to. Čiže sa programujeme na budúcnosť, kde časť nášho života “nestojí za to”.
Ak sa, naopak, naprogramujeme na to, že všetko je rovnocenné a dôležité pre nás, ako keby od toho závisel náš život, tak budú k nám chodiť len veci pre nás dôležité. Náš život možno nebude celkom pohodlný (ešte stále je tam ten aspekt “akoby na tom závisel náš život”), ale bude významný a zmysluplný.
(A tí, ktorí chcete pohodlný a bezproblémový život, malá rada: pokúste sa zomrieť skôr, než vás pochytí prvá hnačka. 😛 )
Pre mňa to teraz znamená začať meniť svoju interpretáciu sveta (=môj príbeh) tak, aby z neho konečne vypadli tie nekonečné “príkoria”.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor