Eprakone – ezoterika a spiritualita

Moje snívacie praktiky pokračujú. Už asi týždeň sa chcem spýtať Castanedu na to, či je pre mňa rozumnejšie držať sa jeho popísaných techník (čo nerobím), alebo postupovať svojím chaotickým spôsobom. Ale vždy pri predošlých kontaktoch sme sa venovali niečomu inému. Včera som to nahryzla, ale nedostala som nejakú odpoveď, ktorej by som sa mohla pridržať. Tak som to v noci skúsila znova.

Spýtala som sa ho, čo by bolo pre mňa vhodnejšie: držať sa popísaného, alebo si robiť po svojom. To popísané mi totiž moc nejde. Carlos sa priamo spýtal, že veď áno, prečo by som mala ísť ľahkou cestou, keď môžem ísť aj ťažšou… Vysvetlila som mu, že to nie je otázka námahy, ale otázka toho, či dôverujem tomu, čo robím. Že keď si snívam tak samorastovo, ako to obvykle robím, nemám veľkú dôveru v to, že si to len nevymýšľam. Že keby som sa držala predpísanej techniky a dostala výsledok, vôbec by som ho nespochybnila. (Do tohto bodu sme sa dostali naposledy, kedy sa debata o tom, či používať štandardnú techniku alebo nie, pusto zvrhla na debatu o tom, prečo svojim zážitkom nedôverujem.)

“Nespochybnila?” uškrnul sa. “Tak, ako vôbec nespochybňuješ inorganických, hoci s jedným práve hovoríš o tých iných, hoci on ich vníma rovnako ako ty, hoci v knihe je to už dávno napísané a veľa z toho si vedela skôr, než si začala knihy čítať… Máš peknú definíciu slova “nespochybňovať”.”

“Lenže ja viem, že nemôžem veriť svojmu mozgu. Že mi vie vygenerovať to, čo chcem okolo seba vidieť. Ako mám rozlíšiť, že mi to negeneruje môj mozog na požiadanie, ale že to skutočne vnímam?”

Presne v tomto bode som naposledy zachrápala. Ešte viem, že mi Carlos vtedy povedal, že to už musím nechať na inorganických, aby ma o svojej existencii nejako presvedčili; že s mojou stránkou vnímania nepohneme ani ja, ani on; že treba nejaký zážitok, ktorý moje pochybnosti vysadí.

A aj tentokrát som znova zaspala. Snívalo sa mi. Bola som v tom sne najmenej dvaja ľudia súčasne, čo bol dosť haluzný pocit. To podstatné však bolo, že som bola nejaká dievčina, škaredá, smiešna a trápna a beznádejne zamilovaná do nejakého lokálneho seladona, obľúbenca celej školy. Boli sme na dvore a tam, v ohrade, sa špacírovali moje mačičky Bobinko a Felinka. Videla som, ako po zemi k nim ide taký oranžový škorpión – a Bobinko sa s ním okamžite bežal hrať! Bála som sa, že ho škorpión pichne, ale nakoniec sa nejako Bobinko i Felinka vopchali do akejsi klietky v ohrade a Bobinkovi sa podarilo pazúrikmi za nimi zachlopiť dvere. Škorpión zostal vonku a len sa pokúšal ich pomedzi mreže pichnúť.

Rozbehla som sa za tým chalanom. Bol v skupine seberovných. Vykríkala som mu, nech ide za mnou. Pozrel na mňa, ale bavil sa ďalej a odvrátil sa. Odbehla som, otočila som sa a zbadala som, že sa predsa za mnou pobavene ohliadol, tak som ho privolala. Pribehli sme k ohrade a ja som mu ukázala škorpióna. Celá pobavenosť ho v mihu prešla; vliezol nebojácne do ohrady k škorpiónovi a nejako ho zachloštil (už si nepamätám); viem len, že mi ukazoval, že mu odtrhol osteň. Bobinko aj Felinka boli v poriadku, ja som sa plná vďačnosti superhrdinovi vrhla okolo krku a vybozkávala som ho. Evribadi hepi. 😀

A vtedy som sama k sebe prišla v podobe inej, staršej ženy, a zdvihla som zo zeme žihadlo škorpióna a ukázala som ho tomu dievčaťu. Bola to medená slučka, akoby otvorené očko z reťaze. Pozreli sme sa na seba a bolo nám jasné, že všetko to bol len podfuk, aby superhrdina vylákal božťok od dievčaťa. Napodiv, dievčina si neprichodila hlúpo ani zneužito, ale ju to skôr pobavilo, že sa nechala nachytať. Išli sme za chlapcom, aby sme ho s tým konfrontovali, a ja som jej cestou ešte hovorila, že od chlapov sa nedá očakávať nič iné. 😛

No a ráno som sa zobudila a čosi mi bolo divné. V sne sa ten škorpión hýbal a naháňal Bobinka, ale ako to ten chalan mohol dosiahnuť, ak bol len zostavený z kovových kúskov? Nevedela som vymyslieť odpoveď, tak som si šla čítať v Castanedovej knižke. Ako som ju brala zo stola, na paplón spadlo niečo čierne, mohutné, veľké tak 5x5x5 cm, s nepravidelnými kontúrami. Keďže som nemala okuliare. nevedela som, čo to je, ale okamžite mi prišlo “pavúk” a chytila ma panika. A vtedy som si spomenula na škorpióna a ako bol nakoniec niečo celkom iné. Tá čierna hrča sa mi ešte stále hnusila, ale sama od seba sa nehýbala, tak ma panika prešla. Opatrne som ju pohybom paplóna striasala na kraj, kde som ju videla na jednoliatom pozadí plachty. Bola to stará, vyťahaná a rozstrapkaná elastická priadza, zmotaná do klbka. Kdesi sa mi musela prichytiť na knižku a ako som brala knižku, tak z nej spadla.

Je zvláštne, ako neškodne vyzerajú v reálnom svete snoví škorpióni. 😉

Ale ešte stále sme neboli hotoví: ako som čítala knihu, nachádzala som v nej popisy mojich vlastných zážitkov a vysvetlenia k nim. To, čo mi pri prvom a druhom čítaní vôbec nič nehovorilo, pretože mi chýbali skúsenosti s nedôverou, odrazu začalo vykresľovať celkom iný obraz. Na jednej strane som začala rozumieť mnohým ťahom anjelských, na druhej strane Castaneda veľmi presne popisoval to, čo som už ja zažila (bez tých jeho štandardných techník), a dával vysvetlenia, ktoré mi dávali zmysel…

Myslím, že som svoju “odpoveď” ohľadne nedôvery, že si všetko len vymýšľam, dostala. Neviem, kto z nich sa o tom postaral, či Gabriel, Carlos alebo sa dokonca nejako dohrabali k spolupráci (akosi si ju neviem predstaviť 😉 ), ale sféra inorganických sa postarala o to, že im zas viac dôverujem.

Otázka je, ako dlho mi to tentokrát vydrží. 😛