Práve som si pozerala svoje minuloročné príspevky z tohto dňa na fejsbúku. Dávala som ich tam, ako mi chodili a ako ma oslovovali. Asi som si ani nevšimla, ako jeden vysvetľuje druhý – až do dnes:

“Nikdy som nevidel transformáciu, ktorá by nebola začínala tým, že daná osoba už má plné zuby svojich vlastných hovadín.” (Elizabeth Gilbert)

A hneď za tým citát z Castanedu:

“Povedal som ti, že na to, aby si si zvolil cestu, potrebuješ sa oprostiť od strachu a ambícií.”

Čiže to nie je o tom, “týmto chcem byť”, ale o tom, “takto už nie”. Kým to prvé nás oberá o všetky iné možnosti, to druhé nám práve všetky iné možnosti otvára. 🙂

Žiaľ, častejšie som videla skôr tú prvú verziu: hovorí sa tomu aj “trend-hopping”, preskakovanie z trendu na trend. Niečo je “in”, tak aj ja chcem! Zažijem úžasného gurua – a odvtedy som už len “jeho”! Ani si pri tom neuvedomujem, ako veľmi sa obmedzujem…

A tu mi nejako zarezonovala Biblia (ktorú nepoznám, ale pripomenulo mi to nejaký citát z nej): vraj aj Pánboh má radšej tých, čo si prešli tým a oným a rozhodli sa v neho veriť, ako tých, čo boli do viery vovychovávaní a nikdy nepoznali nič iné. To preto, že ten “ksicht” si zvolil vedome, teda usúdil, že preňho to je naozaj “to pravé orechové”, kým ten “dobrý” si nemal ako vyberať, pretože nič iné v živote nepoznal – a teda keď pôjde do tuhého, je vyššia pravdepodobnosť, že sa zlomí. 🙂

Preto tomu toltékovia hovoria aj “cesta so srdcom” – to srdce vyberalo.