Včera som bola v nákupnom centre vyzdvihnúť opravený robotický vysávač. Pretože je predvianočný čas, hrala tam hudba. Dávali Chris Rea: Tell Me There´s a Heaven – a mne v tom okamihu vyhŕkli slzy. Nejako som ich potlačila, zvyšok dňa som prežila v pohode a až keď som šla spať, vyhľadala som si pesničku na YouTube – a znova som sa rozrevala. Tentokrát kvalitne; najmenej pol hodinu som rumázgala nad tými, čo zomreli s pocitom krivdy a bolesti. V mojom svetonázore žiadneho “Neba” niet, ale tentokrát som si strašne priala, aby bolo… aby každý, kto mal zlý život, ešte aspoň na chvíľku mal vedomie a mal pocit, že po smrti už nič nebolí a všetko je dokonalé a v poriadku… Aby bolo jedno, ako sme odchádzali zo života, pretože skutočne zažijeme niečo úžasne dobré… Síce som ateista, ale kresťanská propaganda z prostredia sa na mne zjavne podpísala. 😦 (Revem ešte aj teraz, ako toto píšem. A pustila sa mi krv z nosa z celej tej emócie. 🙂 )

Ako som šla spať, uvažovala som o tom, že svet nie je také mierumilovné miesto, ako sa zdá. Všetci sme súčasťou potravinového reťazca. Každého niečo žerie – a teda aj loví. To potom celkom inak vyzerá tá všeobjímajúca láska, keď beháte po prérii s jedným okom večne otočeným dozadu, či na vás niečo nestriehne! A večne s ňufákom na stope, aby ste vy vystriehli niečo! Žrať a nebyť zožratý, to je naša realita – nie to cukrové láskovanie! Žiadne Nebo, kde je všetkým dobre, kde už nič nikoho nežerie!

Pokúsila som sa vžiť do takého zvieraťa vo voľnej prírode, ktoré si nikdy nie je isté tým, či naňho niečo iné nezaútočí. Bolo to hnusný pocit… Napätie, ktoré z tela robilo takmer tuhú skalu. A hlad, nutkanie žrať. Bolo mi nanič, bola som smutná a tento svet sa mi nepáčil ani najmenej.

Vyliezla som zasa z tela. Ani tentokrát som neurčovala, kam chcem ísť, a nechala som to na podvedomie. Vzalo ma niekam, kde som ešte nikdy nebola: na akúsi bažinu, plytké jazero, kde vodná hladina bola miestami celkom prerastená šišvorcom a miestami voľná a striebristá a sčerená. Ako som to sledovala a vychutnávala si tú rovnú, až po obzor siahajúcu plochu, uvedomila som si, ako sa celkom zmenil môj vnútorný pocit – z tej bezmocnosti a ľútosti nad každým vystresovaným a umierajúcim tvorom na pokoj, otvorenosť a čosi ako tiché uchvátenie.

Ako som pozerala, vzlietli z vodnej hladiny nejaké vodné vtáky s dlhými nohami a dlhými rovnými zobákmi, možno žeriavy… V tom ich lete bolo niečo úchvatné, nádherné, nenásilné… Akosi som si nevedela predstaviť, že by mali jedno oko na prostredí, či na nich niečo nezaútočí, a druhé na hladine, či tam niet čo zožrať… Proste mi to nešlo dohromady. (A spomenula som si na pieseň Bette Middlerovej From a Distance, ktorá ma kedysi nesmierne rozčuľovala, ale dnes jej už dokonale rozumiem.)

Na šúľok šišvorca vedľa mňa si sadla veľká zelenkavá vážka. Tak som sa s ňou pustila do reči. Aj sme trošku išli plytkou vodou a povedala som jej, nech mi sadne na rameno, že ju ponesiem a budeme sa môcť rozprávať.

Vážka mi vysvetlila, že to nie je tak, ako to vnímam ja. Že to nie je to ukrutné napätie, ktoré nakoniec celkom dokaličí vnímanie tvora. Že vedia, že sa im to môže stať, ale nevenujú sa rozjímaniu o tom, čo ak… A nie je to ani také husté s tým žraním a trasením sa; istotne, majú chvíľky, keď žerú (chcela som jej ponúknuť nejaký peľ, ale sa mi vysmiala, že ona je mäsožravec a žerie larvy vo vode), ale nie je to u nich nutkanie – tak, ako to nie je nutkanie ani u človeka. Že proste žerú a potom nežerú, len sú. A že to sme sa my, ľudia, odnaučili. Že sme zvyknutí sa večne za niečím hnať, nedokážeme vypnúť a vychutnávať si okamih, a preto sa vnútorne meníme na tú tuhú skalu. Oni sa nažerú, potom si len tak žijú a potom, keď majú potrebu žrať, idú a hľadajú nové žrádlo.

A ani s tou obavou zo zožratia to nie je až také hrozné. Vedia, že im to hrozí, ale nerobia si z toho životný program. Urobia všetko pre to, aby boli bezpečné (idú na správne miesta v správnu chvíľu a správajú sa tam správne), ale nestresujú sa premýšľaním “a čo ak…” alebo “len aby sa ne-…”. Keď ich to dostihne, tak ich to dostihne, ale nežijú s pocitom hrôzy zo smrti – a často ani neumierajú s pocitom hrôzy, pretože smrť príde nečakane. A nečakane chodí preto, že ju neočakávajú (v zmysle: nevyhliadajú).

Potom som už musela zaspať, pretože viac si nepamätám (a ráno som si len náhodou spomenula, že som hovorila s vážkou), ale niekde počas toho rozhovoru mi napadlo, že ale neviem, ako sa cítia rastliny a stromy… takže toto si ešte budem musieť zistiť. Vlastne som sa pôvodne chcela spýtať toho šišvorca, ale potom naň sadla vážka. 😀