Včera som sa zas niečo naučila. Písali sme si s kámoškou, niečo sa ma pýtala ku knižkám a ja som jej vysvetlila svoj najnovší posun vo vnímaní.
Čo sa týka budúcnosti – na to mala slúžiť hlavne Päťka. Povedala som si, že svoj príbeh pred-píšem. Ale ako som robila Štvorku, naštartovalo to mocný proces sebaprijatia a tým pádom som prestala cítiť nutkanie kontrolovať (pred-pisovať) budúcnosť. 🙂 Bude, ako bude, a bude dobre tak, ako bude.
Pre mňa to bol vývojovo obrovský krok vpred, a tak som to písala patrične nadšená. Späť sa mi vrátilo:
`Bude, ako bude, a bude dobre tak, ako bude` je mantra hodna vyvesenia na zachodove dvere (vseobecne aplikovatelna rada do zivota. nieco ako: som rad, ze prsi, lebo keby som nebol, aj tak by prsalo 🙂
Zaregistrovala som u seba dvojakú reakciu: zasmiala som sa a zdvihla som obočie súčasne. Neviem, čo chcela kámoška povedať, ale viem, čo došlo na mojej strane komunikácie: “záchodové dvere” a “alibizmus”. A súčasne, že sa všetko dá vziať ako humor. Alebo aj nie. 😉
V takýchto situáciách, keď dostaneme od niekoho iného signál nesúladu s tým, ako ho doteraz vnímame, sa zapojí buď naša dôverčivosť, alebo naša intuícia. Dôverčivosť je o tom, že sa spoľahneme, signál odsunieme bokom alebo ho vôbec nezaregistrujeme. Intuícia je zas na to, aby vyhľadávala možné ohrozenia.
Obvykle je to tak, že s ľuďmi a situáciami máme určitú nadobudnutú skúsenosť. Nezávisle od toho, či bola dobrá alebo zlá, bola po celý čas kongruentná (=toho istého typu) a vybudovala v nás pocit, že daného človeka/situáciu dokážeme spoľahlivo odhadnúť. Nepotrebujeme sa obávať; vieme zareagovať.
Ale niektorí ľudia v istom bode začínajú vysielať nejednoznačné signály. Možno je to typ ľudí, s akým sme sa ešte nestretli a nevieme teda odhadovať jeho reakcie, alebo majú nejaký súkromný stres a ten nechtiac prešplechne aj na vás. Obvykle opatrným kladením otázok alebo vyčkávaním skúšame vysondovať, ako vyzerá vzťah, ktorý pripúšťa aj takúto reakciu. Má to dopady: len čo začíname sondovať, ako vlastne vyzerá náš vzťah, už sa pokazil.
Len čo sa miesto dôverčivosti zapojí intuícia a vyhodí nám signál “neviem, či je to myslené priateľsky alebo nepriateľsky”, prestáva mať zmysel dovysvetľovávať a zdôvodňovať a diskutovať a riešiť. Mozog už dostal signál “toto nie je dôveryhodné” – tak ako asi bude narábať s tým, čo sa dozvie následne? Naše vnímanie daného človeka/situácie sa tým vnímaným nesúladom zmenilo.
Ak raz intuícia zachytí disonanciu (=rozpor), už pomôže len vziať na vedomie túto novú neurčitosť a naučiť sa s ňou fungovať, až kým sa na skutočnom prejave nepotvrdí, čo presne disonancia znamenala. A zabezpečiť, že “porucha nebola v našom prijímači” 😉 , teda nerobiť unáhlené vyhodnotenia.
Toltékovia disonanciu navodzovali u žiakov cielene a používali ju na to, aby “zastavili svet”, teda otriasli vnútorným monológom, ktorý im vykresľoval svet okolo nich v jedinom možnom svetle. Keď vaša verzia čohokoľvek (sveta alebo vzťahu k iným ľuďom) začína byť otázna, ťahá vás to zo zóny komfortu do zóny neurčitosti. A v tejto zóne začínate vnímať reálne – už si do človeka nepremietate svoje predpoklady a očakávania (=dopredu si interpretujete, čo asi príde), ale sledujete jeho správanie a až potom si robíte predpoklady, čo znamenalo.
Čiže späť do módu “had v tráve”: čakať a pozorovať, pozorovať a pozorovať. A jedného dňa možno aj zistiť. 🙂










Povedz svoj názor