Tak, znova sa mi niečo mení na komunikácii… 🙂 Je to zábava – len čo si človek zvykne na istý spôsob komunikácie a začne sa naň spoliehať, veci sa pokakajú a treba si hľadať nový spôsob.

Ako som včera písala Gabrielov prechod, tak to na mňa došlo. Pýtala som sa ho, či budeme potrebovať novú kartu (ešte jedna je nevydefinovaná), ale odpovedal, že nie. Nadiktoval mi čísla kariet a keď som to šla písať, zistila som, že je tam presne tá karta – s názvom Celistvosť, ale bez vysvetľujúceho obsahu…

Znova na kyvadlo. Upozornila som ho, že tú kartu ešte nemáme hotovú (a tíško som sa čudovala, že to nevie, ale u Gabriela držíme hubu a krok a tvárime sa, že sa nečudujeme 😕 ). Tak mi začal diktovať obsah. A to boli ešte len kraviny! Po pol hodine stále nových nábehov som mu frustrovane navrhla, že či tú kartu nenahradíme niektorou inou. NIE. A nepreskočíme ju? NIE.

Znova ďalšie pokusy, o nič platnejšie než tie predchádzajúce… K tomu sa pridalo, že mi začalo byť zle a za dverami už dobrých 15 minút v kuse vymňaukoval Bobinko. Praštila som kyvadlom a so zúrivým “čo je?!” som vyletela von – a hneď som si uvedomila, čo za kravinu robím… Vzala som vyplašeného Bobinka na ruky, pomojkala som ho a potom som ho vzala do pracovne a nechala ho vyňuchávať a skúmať a aj sme sa trochu pohrali.

Aby ste mi rozumeli: Bobinko je niečo ako zrkadlo pre mňa. Rovnako precitlivelý, neznášanlivý, vzťahovačný, nezávislý, ale zúfalo potrebujúci náklonnosť, večne s jedným očkom na druhých a večne sa porovnávajúc s nimi a ukrivdene sa dožadujúc svojej dávky lásky… Ako som ho tak sledovala, uvedomila som si, ako uňho vždy vedome musím vytvoriť to prostredie, kde sa cíti videný, uznávaný a milovaný. A ako sa na ňom vlastne učím narábať so svojím vlastným tieňom.

Do toho mi zaklikla tá karta Celistvosť – a miesto nadiktovaného obsahu som písala podľa asociácií s Bobinkom. 🙂

Neskôr som sa Gabriela pýtala, či bolo niečo vo vzduchu, alebo či tú komunikáciu sabotovali oni. Zaškeril sa (aj na to mám políčko na písmenkovej tabuľke 😉 ) a povedal, že to je ich príspevok do komunikácie.

No nazdar. Zasa na mňa niečo skúšajú.

Ale dnes ráno som si všimla, že veľa z odpovedí, ktoré som nutne potrebovala, ku mne prichádza cez fejsbúkové citáty alebo cez pesničky alebo náhodné hlody v rádiu. Ako keby som sa mala prestať spoliehať na komunikáciu cez kyvadlo, ktorú som si vedela riadiť tým, že som rozhodovala, kedy kyvadlujem a kedy nie. Zjavne sa prechádza na komunikáciu, kedy sa to hodí im, a ja budem potrebovať mať nonstop spustenú intuíciu, byť na príjme a orientovať sa udičkami.

😕 Bolo aj jednoduchšie. Nevadí. Kým sa starajú, budem trebárs aj behať po svete ako stopovací pes a vyňuchávať udičky.

Bude sranda. 😕

No a momentálne poučenie? Keď zavrzneme na stupienku, kde je nám dobre a nemáme veľkú tendenciu sa hýbať ďalej, príde nejaká okrídlená príšera a zmení pravidlá hry. A zasa ideme z nuly a učíme sa. 🙂 A vždy vyšší level. Doteraz som sa učila dôverovať im; keď som to dosiahla, idem sa zjavne učiť spoliehať sa. Rehocem sa. To si na seba našili parádnu búdu! 😀 😀 😀