Toto nie je plný text, ale vybrané vety pospájané do celku:

“Ako viem zostať nezasiahnutý zlými myšlienkami, zlom a zblúdilými predstavami? Sleduj svoju myseľ, prosím. Hovoríme: “Je tu ja, ktoré vraví ‘Toto je zblúdilá predstava’, ‘Toto je zle’, ‘Musím kontrolovať túto myšlienku’, ‘Túto myšlienku musím udržať’.” Je ten, kto si to myslí, kto to posudzuje, kto cenzoruje, oddelený od tohto všetkého? To ja, ktoré vraví, že sa odlišuje od tohto zla, sa ma snaží ovládať, odtisnúť ma nabok, snaží sa stať niečím. Vtedy sa rodí disciplína, kontrola myšlienok – to ja, ktoré kontroluje tie myšlienky, čo nie sú dobré, to ja, ktoré sa snaží stať nezávistlivým, nenásilníckym, takým a onakým. Takže práve si stvoril proces úsilia, snaženia sa, v ktorom existuje ja a vec, ktorú ovláda. A takto funguje náš každodenný život.” — Jiddu Krishnamurti

To mi pripomína ezoterickú múdrosť, že len čo sa začneme snažiť niekým byť, prestávame byť sebou a nežijeme svoj život, pretože sa začíname hnať za niečím, čo nie sme.

Na druhej strane, Yovmiel mi kedysi povedal, že ak si to vieme predstaviť, tak na to máme potenciál – je to náš nerealizovaný potenciál a ak ho realizujeme (teda začneme sa o to snažiť), stávame sa kompletnými, dokonalými bytosťami. “Dokonalými” vzhľadom na to, že ešte stále budeme mať “nedokonalosti” tam, kde nerealizovaný potenciál proste nemáme. (Páni, on mi ten obraz dal niekedy v roku 2008. Čo všetko vtedy na mňa preniesol, to dokliklo až teraz.)

Ja som sa dlho nevedela vysporiadať s tým, či teda posudzovať a snažiť sa vylepšovať alebo nie… Moje prvé zistenie bolo, že najprv musí prestať posudzovanie. To je prirovnávanie k nejakej predstave, ako by to malo byť – ale ani divá sviňa nevie, kto tú predstavu vytvoril… Veľmi často práve posudzovanie vedie k sebanenávisti a sebaodmietaniu – čiže k pocitu nešťastia, sklamania a znevýhodnenia. Z vlastnej skúsenosti. 😳

Druhé, čo som zistila, je, že hlboko v sebe máme skrytú nejakú časť z nás, ktorá ešte nezabudla snívať. Ktorá vie, čo by sa cítilo dobre, keby zo sveta zmizli všetci ľudia a my sme nemali pred kým budovať “výkladnú skriňu”. Ak by si niečo robil preto, že cítiš nutkanie aj vtedy, keď to nebudeš môcť nikdy nikomu predviesť, keď sa nikdy nikto nedozvie ani neuvidí následok tvojho konania, vtedy je to hlas tvojej duše. 🙂

Ale ešte stále to nie je dokonalé. Ešte stále sa mi z toho nepodarilo odselektovať psychopatov a masovkárov. 🙂

Takže meniť sa je v poriadku, pokiaľ to robíme pre seba a nie pre uznanie od iných. 🙂 Môj terajší stav poznania.

Uložiť

Uložiť