Vďačnosť každý deň

Pred chvíľkou som dopozerala na Nemcoch starú hitparádu z roku 1982. Vlastne som už ani nechcela písať Vďačnosť, ale táto hitparáda ma dostala… Vďačná za to, že som to obdobie zažila, že som tú hudbu zažila, že som videla dnešných starcov tak, ako si ich pamätám z tých čias… Vďačná za to, že som prežila detstvo v šesťdesiatych rokoch, keď telka nebola bežná, autá boli prírodný úkaz a menšie cesty boli ešte stále prašné. Vďačná za dni, kedy pršalo a na ceste sa v koľajách vyjazdených nákladiakmi rinula voda a my sme si v nej mohli stavať priehrady. Vďačná za rok 1968, kedy nastalo krátkodobé uvoľnenie, i za to, že v sedemdesiatych rokoch sme už chytali Viedeň a ja som tam vyrastala so závanom “západného sveta” – starými americkými filmami z 30.-40. rokov s nemeckými titulkami, lebo vtedy ani dabing ešte nebol taký masívny. Ba dokonca sa pamätám na švajčiarsky film Geierwally s nemeckými titulkami (a aké potrebné boli!)… Vďačná za hudbu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, za noci strávené počúvaním Rádia Luxemburg 😉 a rakúske hitparády v telke… Koncom 80. rokov ma potom tá hudba pomaly prešla, nastúpil house a ten nemusím, potom rap a ten nemusímnemusím, potom trance a podobné smery… a ja som sa hudobne zobudila až niekedy okolo roku 2000, ale už to nebolo ono… a odvtedy to už nikdy nebolo ono. 🙂 Som rada, že som zažila tú dobu. Som vďačná, že sme chodili na trávu pre zajace a pásli susedovie kozu a viseli v niekdajšom andrássyovskom sade na stromoch… Mala som nádherné detstvo, krásny život a odpúšťam si, že dnešok ma už až tak nenadchýna. Zvláštne, ako sa všetky tie bolesti a poranenia rokmi kamsi vytratili a zostalo len to pekné… Už si nepamätám udalosti a tváre, ale pocit mi zostal. 🙂