Dnes sa bojovalo s depresiou. Síce len poobede, ale o to intenzívnejšie… Vďačná, že už to zjavne prešlo. V poslednom čase mávam také 30-minútové depky – ale stoja za to… No, dnes poobede som mala jednu, potom 5 minút pauzu, potom ďalšiu atď. Vedela som, že by pomohlo napiť sa, ale spali na mne kožúšky a nechcela som ich budiť, tak som odolávala plné dve hodiny… Inak, je to zábava sledovať, ako vám je nanič a viete, že je to len blbá depka, ale to jej nič neuberá na intenzite, nezmierňuje to bolesť ani smútok… A zjavne depresia bola téma, ktorú bolo treba riešiť, pretože aj v telke jedna depka po druhej. Pozerala som ich a vnímala som očami nezúčastneného pozorovateľa, ako debilne reagujú, a súčasne som v tom trčala po uši sama. Neviem, či to už skončilo, ale kožúšky sa zobudili a išli žerkať a paničková si hrkla a šla variť. A večer sa uvidí.
Vďačná za to, že som dnes nič nemusela. Oddychovala som a dávala som sa do poriadku. Ani robiť som nemohla, pretože mi z 10 prstov dnes fungovali len tri. Stačilo to na vynesenie smetí, ale tým to skončilo.
Ľudia, som unavená. Tak unavená, že som si zrekapitulovala, či je o všetko postarané, a došla som na to, že musím preveriť ešte, na koho je písaná moja životná poistka. Dnes už nič nechcem, na nič nečakám a do ničoho sa nemontujem. Vlastne, keď to po sebe čítam, znie to ako pokračovanie poobedia. No, veď fľaša ešte nie je prázdna, tak sa nič nedeje. 🙂 A po zvyšok dňa sa idem tváriť, že veď ja ani neexistujem. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor