Dnešný deň bol voľným pokračovaním – a vyvrcholením – včerajšieho. Pred obedom som sa dozvedela, že mačiatko, s ktorým som rátala až zajtra, príde už dnes večer. Bola som si ho vyzdvihnúť. Miesto emocionálnych poryvov som bola mierne zvedavá a mierne potešená… Cestou v autobuse som spadla do stavu, kedy sa úplne vypol vnútorný monológ a zostalo len očakávanie. Bez atribútov – ani nadšené, ani dychtivé…  proste ako keď viete, že za 3, 2, 1 to už bude. 🙂 Vďačná za ten kľud v duši.

A tá cesta domov… Dobehla som na prvý autobus, dobehla som na druhý autobus, celú cestu som sedela, ruku ponorenú do prepravky, a škrabkala som maličkú… A ona po počiatočnom udatnom vymňaukúvaní sa zrazu v prepravke prevalila na chrbátik a nastavila mi bruško a bradičku. 🙂

Po pol hodine doma bola už zabývaná. Po ďalšej hodine sa nudila a vymňaukúvala za dverami a ostatné kožúšky z toho mali kino, najmä to tom, keď na záhrade ešte nejaká potulná mačička dostala záchvat spevu lásky 😉 …

Som vďačná za tie moje kožúšky, ktoré doteraz berú moju partizánčinu dosť pohodovo. Vďačná za to malé ukňučané životaschopné, ktorému sa práve hľadá meno… Vďačná za to, že toto očividne malo byť – nijaké komplikácie, nijaké problémy. No, ešte uvidíme zajtra, to pôjdeme k tete vetke.

Vďačná za svoj život. V dňoch ako tento som uzmierená so všetkým. 🙂

No a aby ste neboli ukrátení, tu je fotka malej mačičej slečny: