Niečo sme dosiahli, ale ešte stále to nie je to, čo sme si priali. Vnímame pokrok, ale ešte sa nedostavil pocit víťazstva – ešte niečo dobieha, ešte niečo chýba. Napodiv, nevzbudzuje to našu netrpezlivosť – tento okamih je úžasný a vychutnávame si, ako sa začínajú kúsky skladačky ukladať jeden k druhému.

Náš súčasný okamih je plný prekvapení. Začíname si uvedomovať, že veci nie sú len čierno-biele a že aby sme niečo mohli označiť ako “úplne biele”, potrebujeme k tomu mať aj tú čiernu a ešte veľa odtieňov medzi týmito dvoma farbami. A keď ich vidíme súčasne, odrazu začíname vnímať, ako sú rozložené a že postupne blednú… a odrazu celkom presne vieme, že sa blíži naša vytúžená “biela”! Nepotrebujeme sa sužovať, nepotrebujeme pochybovať, nepotrebujeme kontrolovať; objavili sme zákonitosť v zhmotnení nášho priania a teraz stačí už len čakať, pretože práve táto zákonitosť nám nutne musí priniesť to, čo chceme.

Jediné, čo nás ešte môže zdržať, je naša nepripravenosť dostať, čo chceme. Niekedy svoj sen považujeme za nepravdepodobný alebo nemožný. Niekedy máme pocit, že len zázrak by nám vedel dať to, čo chceme – a odrazu ten zázrak nastane… Lenže ak sme neboli pripravení uchopiť ho, tak sa len prizeráme, zázrak pominie a budeme presne tam, kde sme boli predtým.

Ak vás už nebaví čakať na druhé a tretie a štvrté šance, pripravte sa využiť prvú príležitosť, čo sa naskytne. Možno nebude stopercentná. Možno v nás vyvolá strach. Ktorá zmena sa kedy zaobišla bez strachu z opustenia vychodených chodníčkov? Ten strach, to napätie patrí k tomu – robí život pamätihodným.