Pred chvíľkou som na fejsbúku narazila na tento citát:

Konečne sa učím, ako opúšťať ľudí a situácie, ktoré ohrozujú môj vnútorný pokoj, sebaúctu alebo moju sebahodnotu.

Najprv som sa zarazila. Keď som si spomenula na situácie, kedy si anjelskí zo mňa urobili doslova futbalovú loptu – keby som sa vtedy bola takto zachovala, tak sa nikdy nikam nepohnem. Tie nepríjemné a drsné situácie boli na ničo dobré – menili ma smerom k lepšiemu “ja”.

Už som bola rozhodnutá, že citát vyhlásim za blbosť, ale potom mi došiel ešte jeden uhol pohľadu.

Ak mi niečo robí tak zle, že to ničí moju sebaúctu, tak potom asi nemám schopnosť s tým momentálne nič urobiť a bude lepšie situáciu opustiť. Ona neopustí nás; bude sa nám vracať do okamihu, kedy s tým už budeme vedieť niečo robiť.

Možno ten môj “anjelsky” okamih bol práve takýto. Možno len zabúdam na všetky tie podobné situácie predtým, z ktorých som chtiac-nechtiac odkráčala. Možno si pamätám túto jednu práve preto, že som síce ešte nemala veľkú schopnosť ustáť ju, ale mala som už energiu aspoň na to, aby som sa pokúsila. 🙂

Aj by ma celkom zaujímali vaše názory/postrehy na túto tému.