“Niektorí ľudia ťa neznášajú len pre to, ako ťa iní ľudia majú radi.”

🙂 A sme doma, pravda? Myslela som, že toto obdobie mám už vybavené, ale zjavne ešte nie – v poslednom čase sa mi kopia citáty s touto témou. A mne sa v tom už rýpať nechce…

Ako by som to mohla ošetriť bez otvárania starých káuz? Okrem jediného prípadu v živote som sa nikdy nesnažila dosiahnuť, aby ma niekto mal rád. (OK, spomínam si – nie jedného, ale dvoch 😉 .) Samozrejme, so sebavedomím v pivnici mi robilo dobre, ak ma iní ľudia obľubovali, ale nikdy som pre to aktívne nič neurobila – bolo to ich rozhodnutie, ku ktorému som sa ja prispôsobila a s niektorými sme dobrí kamaráti ešte dnes… Je to tým, že nie som vzťahovo orientovaná. Žijem v svete vecí, nie v svete vzťahov. Svoju energiu beriem z toho, že veciam rozumiem, nie že mám dobrý vzťah s niekým (alebo niečím). Autá mi nikdy nič nehovorili. Domy už hej – dávali mi pocit voľnosti a bezpečia, čo pre osobu slobodomilovnú v nízkym sebavedomím nie je na zahodenie. Šperky sa mi páčili ako veci, nie ako niečo, čo skrášľuje mňa… Takisto šaty. Počítač potrebujem taký, aby sa na ňom dalo robiť, a môj mobil je ešte drevený  a funguje na princípe dymových signálov… Akurát knižnicu mám veľmi dobre vybavenú. Ja mám vzťah s informáciami, nie s ľuďmi. (Včera som bola u GabyBaby. Jej knižnica ma priamo fascinuje. 😉 )

Takže späť k téme – nikdy som aktívne nepracovala na tom, aby ma niekto obľuboval. Ba, pravdu povediac, neviem, čo s takýmto prípadom robiť… Patrím do tej skupiny ľudí, ktorá dostala toľko negatívnej spätnej väzby v detských rokoch, že prestala byť schopná prijímať pozitívnu. Keď ma kolega za niečo chválil, dostávala som spočiatku záchvaty plaču, až kým sme si to nevydiskutovali a nedohodli sme sa, že páčiť sa mu moja robota môže, ale spomínať to predo mnou nemusí. Keby som bola tovar na polici, tak som opatrená nálepkou “Nechváliť. (Radšej si ani nevšímať.)”

Preto ma zaskočilo, keď mi niekto neprial to, čo som mala, a nejakým spôsobom to ventiloval. Takto spätne vidím, že za to môže vzťahová orientácia tých druhých a to, že ma porovnávali so sebou podľa niečoho, čo nikdy nepatrilo k mojim hodnotám. A pretože to nepatrilo k mojim hodnotám, veľmi dlho som nechápala, čo sa deje – a všetky takéto ťahy vo mne len posilňovali pocit, že svet je nepriateľský svet.

Neskôr som túto mantru začala meniť na to, že svet síce nie je a priori nepriateľský, ale je plný idiotov bez mozgu v hlave. Lenže tí ľudia boli samostatní, vedeli písať a čítať, vedeli si dokonca zaviazať šnúrky na topánke (čo ja dodnes ledva zvládam), ba niektorí si aj dokázali zarobiť na živobytie…  Znova som svoju mantru upravila na “svet je plný závistlivých idiotov”, lenže ešte stále som nechápala, čím tá závisť môže byť vyvolávaná… Ľudia sa mi to aj snažili vysvetliť, ale tým, že hovorili celkom mimo môjho rebríčka hodnôt, nerozumela som.

Nerozumiem ani dnes. Proste beriem na vedomie, že sú ľudia, ktorí cítia potrebu porovnávať sa s inými. Poznám pravidlo psychológie, ktoré hovorí, že vždy porovnávame svoje slabé stránky so silnými stránkami toho druhého. V mojich očiach hodne bezmozgové, ale keď som sa porovnávala kedysi ja, robila som presne to isté, takže to asi tak bude. Ruiz mi pomohol v tom, že som ich reakcie dokázala odpútať od svojej osoby. Oni na mňa pozreli, niečo vo mne videli (čo vo mne vôbec nemuselo byť) a vytvorili si v svojom príbehu avatara s mojím výzorom, mojím menom, ale ich vsugerovanou povahou. Oni neznášali toho avatara, nie mňa. Prvý pohľad na mňa im len pripomenul niečo, čo neznášajú. 🙂

A keď závideli, tak nezávideli mne, ale tomu avatarovi s mojím menom a mojou tvárou, ktorého si v svojom príbehu držali ako zajatca, lebo im niečo pripomínal, čo by inak zostávalo pre nich ukryté.

Ale pochopiť ich nestačilo. Musela som urobiť ešte jeden krok – musela som ich prestať držať v svojom príbehu ako zástupných avatarov za krivdy, ktorých sa na mne dopustili (moja interpretácia). Nie som odpúšťací typ, takže na odpustenie to nijako nebolo, ale musela som byť ochotná prepustiť ich na slobodu zo zajatia toho príbehu, ktorý v mojom živote rozpútali. Nikdy nezabudnem, čo urobili. Nikdy sa nepokúsim o nový kontakt. Tam, kde sa hodnoty nekryjú, je obrovské riziko, že to buchne znova – a to nikto nepotrebuje. To ja nepotrebujem. Ale takisto nepotrebujem si ustavične pripomínať, že mi niekto niečo vyviedol. Stačí, keď si na to spomeniem, až ho uvidím – a vyhľadávať ho nemusím… 😉

Za seba: Ľudia, neviem, čo ste mi závideli, ale týmto vám oznamujem, že ja som to nepovažovala za závideniahodné. 🙂 Nikdy som o vašu závisť nestála, pretože moja sebahodnota sa odvodzuje od toho, nakoľko sa mi darí poznávať, nie koľko ľudí mi závidí.

A za seba sľubujem, že ak budete poznávať viac ako ja, budem sa od vás radšej učiť a nebudem vám závidieť. 🙂