Eprakone – ezoterika a spiritualita

Práve som našla a padlo mi to nesmierne dobre:

“Nikdy, ani na okamih, si nezišiel zo svojej cesty. A nemáš absolútne nijaký dôvod cítiť sa zahanbene alebo nevhodne vzhľadom na to, kde si v tomto štádiu svojho života.

Si v plnom ťahu na svojej ceste.” — Abraham (podľa Hicksových)

Má to svoje dopady. Naša cesta nie je niečo, k čomu sa potrebujeme dopracovať a potom po tom kráčať, ale je to náš život ako taký. Všetko v ňom. Aj keď ideme po ceste niekoho iného, je to “naša cesta” – a keď o mesiac-dva z nej zídeme a ideme si po svojom, ten úsek kráčania po ceste niekoho iného sa už stal súčasťou našej cesty – aj keď sme zistili, že ňou nie je.

Dobre to zametá s tým, že sme na niečo predurčení, však? Na veľké veci… na veľkú múdrosť… Istotne, sme predurčení – predurčení na to, aby sme žili a vnímali. Bodka. 🙂 Pokiaľ žijeme a vnímame, sme na svojej ceste.

A tu sa zasa okrajovo dotýkame koncepcie slobodnej vôle. Naša slobodná vôľa sú rozhodnutia, ktoré dennodenne robíme. Cez tieto rozhodnutia si volíme svoju cestu a tým život, aký zažívame. Volíme si, čo vnímame a ako to interpretujeme. Možno máme od narodenia nastavené nejaké mantinely – ale tie má každý okrem Všetkého-čo-je. Akonáhle zostúpime z úrovne celku o rovinu nižšie, už máme nejaké obmedzenia. A čím viacej obmedzení si vytvárame (napr. cez predpoklady, strachy a predpojatosti), tým hlbšie a hlbšie sa ponárame.

Predpokladám, že až na rovine Všetko-čo-je strácame pocit “ja”. Anjeli, ktorí sú u mňa o rovinu nižšie, ho ešte majú – ale taký nejaký zvláštny, skreslený – som to ja a som aj viac ako len toto “ja”. To je, ako ich vnímam – a ako jedno veľmi presne vymedzené “ja” mám svoje problémy s tým narábať. 😉