Večer (teda správnejšie: “ráno”) som bola taká uťahaná, že som čakala, že okamžite zaspím. Opak bol pravdou. Tak som sa pokúsila vyladiť na Gabriela, že skecneme. Nepodarilo sa.
Bola som príliš unavená na to, aby som robila obvyklú šamanskú cestu, takže som postupovala tak, ako to obvykle robievam, keď neviem dostať spojenie – zavolala som Otca.
Nijaký zrakový vnem nedošiel. Napriek tomu som akosi cítila jeho prítomnosť – začala mi brnieť chrbtica medzi lopatkami. Znepokojilo ma to. Napadlo mi, že prečo ho nevidím a nepočujem… a ešte než som sa doznepokojovala do konca 😉 , napadla mi aj odpoveď. Mala formu príkazu: urob nejaký obraz, nech doňho môžem vstúpiť.
Tak som si vyvolala pobrežie Večnosti. Bola som tam sama, ale vľavo odo mňa sa okamžite začala objavovať postava Otca v tej podobe, v akej ho poznám. Bol pohodový a potmehúdsky sa usmieval. Než som si stihla uvedomiť, čo sa stalo, spýtal sa: “Aký je to pocit, byť vo viacerých vrstvách reality súčasne?”
Len pomaly mi dochádzalo, o čom hovorí. Bol to ten moment, kedy som ešte nedoformulovala otázku, ale už mi prišla odpoveď. Zasa raz tá naša “časová linearita” zlyhala.
Pýtala som sa ho, prečo som nedokázala nadviazať kontakt. Povedal, že ten kontakt tam bol, len som ho necítila… Už v minulosti mi spomínali, že ako človek mám vstavaný program “ak niečo trvá dlho a je to stále rovnaké, prestávam si to všímať”. A že teraz, ako som napojená sústavne, beriem to ako základný stav a oproti tomuto stavu hľadám ešte nejaké špeciálnejšie “napojenie”. Čo je logický nezmysel, ale tak so mnou máva moja ľudská psychika.
Viem, že som napojená sústavne, ale nie vždy to cítim. Otec povedal, že to preto, lebo som si na to napojenie zvykla. A keďže tú energiu považujem za “normálny stav”, vnímam to tak, že nik ku mne nepríde, keď ho volám. Otec mi vysvetlil, že oni sú čistá energia. Môžu byť/nebyť, ale nemôžu “prísť”, keď už raz sú. A že na to slúžila tá moja vizualizácia. Potrebujem si vytvoriť obraz nejakej reality a ponúknuť im ho, aby sa ako energia vedeli zhmotniť do niečoho v tej realite a dodali si tým “formu”, ktorú by som vnímala.
Tak som zavolala Gabriela a odrazu sa zjavil vedľa nás.
Spýtala som sa Otca, že teda ale keď ja zavolám Gabriela, ako viem, že skutočne aj Gabriel príde, keď si dávajú nejakú “formu” podľa toho, ako ich napadne? Otec sa zoširoka usmial, že predsa cítim jeho energiu. Že či som si niekedy pomýlila Michaela s Gabrielom. Vlastne mal pravdu; vždy akosi viem, s kým mám do činenia, aj keď nemajú presnú tvár. Je to vraj tým, že telo reaguje na pocit, ale potrebuje mať nejakú hmotnú reprezentáciu pre ten pocit, tak tomu pocitu priradí nejaký obraz a ďalej pracuje s ním.
Keď som v minulosti vnímala Michaela, vždy sa mi spojil s takou neónovomodrou farbou. Tak som natiahla ruku ku Gabrielovi a zavrela som oči. Keď som sa ho dotkla, zrazu sa mi za očami rozliala taká svetlá, zelenkastomodrá farba, ktorú niekedy volajú aqua a inokedy mätová. A Otec potvrdil, že to je Gabriel.
Doteraz som ho vždy vnímala skôr ako strieborného, tak ma to prekvapilo, ale ďalej som to nerozoberala.
Takže nabudúce, ak sa nebudem vedieť napojiť (alebo si nebudem istá, i mám napojenie), ponúknem im nejaký obraz reality, do ktorého by sa mohli premietnuť ako niečo konkrétne. 🙂 Nesmiem na to zabudnúť, pretože inak budem zasa zbytočne panikáriť. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre KATY Zrušiť odpoveď