🙂 Z môjho pozorovania – sú dva druhy ľudí. Jedni primárne hľadajú chybu v sebe (ja k nim tiež patrím), iní primárne hľadajú chybu v tých druhých.
No a ak patríte k tomu prvému typu, je vysoká šanca, že si naložíte na plecia bolesti a nespokojnosti celého sveta… ba dokonca že beháte po svete a vyhľadávate situácie, kedy sa sa zasa niečím previnili!
Kedysi som to čítala u Very Birkenbihlovej ako prirovnanie “ja som OK – ty si OK”. (Myslím, že to patrí do balíka transakčnej analýzy, ale už si tým až taká istá nie som.) Všetko sa odvíja od toho, ako vnímame svet a svoju pozíciu v ňom: vyhovujeme (= sme OK) alebo nevyhovujeme (= nie sme OK)? Je svet miesto dostatku (= je OK) alebo miesto nedostatku (= nie je OK)? Sú tí druhí lepší ako my (= sú OK) alebo sme my lepší ako oni (= nie sú OK)?
Toto vnútorné presvedčenie sa potom premieta do všetkých oblastí nášho života – do hľadania práce, do profesnej orientácie, do hľadania partnera, dokonca do stresorov, na ktoré reagujeme… A všetko len preto, že kedysi sme pochytili čosi (čo niekto iný povedal o nás alebo aj vôbec nie o nás, ale len ako presvedčenie “o ľuďoch”), a to sme prijali za svoje presvedčenie (= podľa Ruiza sme pristúpili na dohodu).
Ak sa nám nepáči život, aký práve máme, môžeme robiť zmeny buď na tom, že do nepríjemných situácií nevlezieme, alebo sa môžeme pozrieť na to, či sú naše základné presvedčenia skutočne platné, teda zakladajú sa na konkrétnych zážitkoch v detstve. Všetko od veku nejakých 6 rokov už pravdepodobne bude prejav dohôd, ktoré sme prijali, takže potrebujeme pozrieť do veľmi skorého veku.
A pokiaľ je svet miesto, ktoré v našich očiach “nie je OK”, a ľudia v ňom “nie sú OK” a ani my “nie sme OK”, tak potom ide viditeľne o dohodu. Nemôže byť všetko ne-OK. Aspoň jedna vec musí byť v poriadku, inak kategória ne-OK stráca platnosť.
Ja som mala tendenciu myslieť si, že tí druhí sú viac OK ako ja sama. A preto som sa musela viac snažiť, menej prosiť o pomoc, neprijímať ponúknutú pomoc, len aby som dokázala, že som rovnako OK ako oni. A potom, keď som sa zmierila so svetom a svet začal byť OK, začala som vnímať, ako málo “OK” sú tí iní. Oni aj ja – všetci sme boli do istej miery ne-OK. Odrazu keď som počula názor niekoho na niečo, čo hovorím, robím, myslím si, začala som sa pýtať, kto má práve pravdu… Vtedy mi pomohla jedna základná marketingová zásada: YCWTA. You can’t win them all. Nemôžeš si ich získať všetkých.
A s touto zásadou v batožine som sa začala pozerať na zvyšok života tých druhých, ktorí vo mne vytvárali pocit, že nie som OK (cielene alebo nevedomky). Zistila som, že najhlasnejší kritici vždy majú najviac kostier v pivnici. A potom prišiel horný citát (pravdepodobne od Carla Junga; Terrafina hovorí, že Sigiho Freuda 😉 ).
😀 Takže skôr, než začnete pochybovať o sebe, pozrite sa najprv, ku ktorému typu ľudí patríte a či pochybovanie o sebe nie je váš základný program. Potom sa pozrite, s kým sa porovnávate – a prestaňte sa porovnávať. Je jedno, akí ste – ste na tomto svete dokonalí presne v tej podobe, pretože keby tento svet nepotreboval niekoho ako vy, už by ste vymreli. Dinosaury už predsa tiež nie sú. Priveľké nároky (a neznášanlivosť 😉 ).
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor