Viem, že už zasa idem byť (prehnane) kritická a nemala by som – mala by som pretekať láskou a byť postihnutá demenciou… Ale zatiaľ ešte nie som a svoju zlosť? zhnusenie? neviem inak spracovať, takže sa ide článkovať.
Pred chvíľkou (čo je pre vás niekedy celkom inokedy) som zahliadla na jednom z blogov Uzření Božství v druhých. Keďže by som sa do toho stavu rada dostala aj ja, šla som si ho prečítať, hoci dobre viem, že to nie je najvhodnejší blog pre ľudí môjho razenia (nech už to znamená čokoľvek).
No a ako som čítala, sánka mi klesala a nedokázala som sa sústrediť na text, pretože sa rozbehol dobre naštvatý vnútorný monológ.
Takže za kradnutie nie je zodpovedný zlodej, ale my, pretože ho nechápeme? Znásilňovačov a vrahov by sme nemali pchať do väzenia, ale pochopiť?
“Chytejte a trestejte vaše zločince, ale uvědomte si, že je to pouze vyrovnávání se s důsledky ve fyzickém světě. Můžete udělat víc než jen někoho potrestat. Můžete dát člověku sílu zločin nespáchat.“
Pekné. A ako?
“Pokud chcete probudit něčí Duši, musíte správně odhadnout jeho možnosti coby člověka.“
A ak napriek tomu niečo popácha, nie je na vine on, že vás podrezal, ale vy, že ste ho neodhadli správne.
Alebo by sme každý jeden mali mať vzdelanie psychoterapeuta a poslanie presviedčať iných, aby neprejavili svoj “tieň”.
Ak niekomu dávame výsadu správať sa, ako ho napadne, ale sebe nedávame ani tú výsadu reagovať ako človek, mať strach a snažiť sa brániť pred budúcimi ohrozeniami, prichodím si ako kresťan, ktorý niekomu nastavuje druhé líce a prosí si o ďalšiu facku.
Nie, nemýľte sa; som toho názoru, že si potrebujeme pestovať pochopenie pre všetko, čo pochopiť dokážeme. Ale každá palica má dva konce. Každý zločin má aspoň dvoch účastníkov – páchateľa a obeť. Je bezmozgové obhajovať páchateľa a očakávať od obete, že ho navyše aj poľutuje a bude sa snažiť “prebudiť jeho dušu”. Keď niekto ide zaútočiť na niekoho iného, obvykle z dvoch dôvodov – buď sa cíti ohrozený (a niektoré odhady situácie nemusia byť najsprávnejšie), alebo to chce. A keď to chce, vie, že robí proti spoločenským zásadám, ktoré sú tu práve na to, aby nikto na iného neútočil. Je jedno, že kedysi útočili na neho… Porušuje zásadu a tým postavil svoju chúťku nad vôľu svojej obete. A potom prichádza niekto osvietený a povie obeti “prebuď v ňom dušu”.
Ja som z iného kraja. U nás je každý plne zodpovedný sám za seba. Ak urobím zle, vyžeriem si to. Ak si to vyžrať nechcem, tak zle neurobím. Ale ak ma chytia, nemôžem rátať so zľutovaním, pretože ani ja by som sa nezľutovala, ak by som chytila niekoho, že robí zle.
Vždy máme voľbu.
“Duše, která nenašla během života sílu projevit se dobrem, kterým se přišla prožít, naplnit svůj úmysl a naplnit nejvyšší očekávání sebe sama, naplní alespoň očekávání vaše a stane se tím, kým je viděna.”
Takže zlodeja zlodejom nerobí to, že kradne, ale že v ňom vidíme zlodeja. Vraha vrahom nerobí to, že zabíja, ale že my v ňom vidíme vraha. Ono to má svoju logiku – keby sme povedali “len si vezmi, čo len chceš, a zabi, koho len chceš, nič sa nedeje”, odrazu by naozaj nebolo krádeží a vrážd. Ale jedno by nezmizlo – situácie, kedy jeden urobil zle druhému.
Ak je osvietenectvo to, čo stojí v tom článku, tak potom už osvietená byť nechcem. Alebo si môžem kúpiť samopal a začať spracovávať svoje frustrácie externe? Nie, ja nesmiem? Zato iní môžu?
Takže len toľkoto.
P.S.: No a potom som sa tam pozrela ešte raz a totálne ma dostalo toto:
“Vaším úkolem není říkat zloději, že není zlodějem, vaším úkolem je probudit zlodějovu Duši, aby si sám vzpomněl, že není zlodějem. Nezapomeňte, to vy přeci víte, kým skutečně je, ne on.”
😯 Heeej? On nevie, kým je, ale ja áno? Hoci som neprešla ani milimetrík v jeho topánkach? Hoci si doňho premietam len nejaké moje osvietenecké predstavy o “úbohom malom dieťati”? Hoci som možno psychicky aspoň taká troska ako on?
Arogancia. A nie bársjaká; spirituálna. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor