Eprakone – ezoterika a spiritualita

V poslednom čase študujem sebadôležitosť – cez cudziu tú vlastnú 😉 . Veľmi mi pomáhajú pri tom rôzne castanedovské skupiny na fejsbúku. Aj dnes som tam v jednej objavila už mesiac starú diskusiu, ktorá mi unikla.

Kočka, neangličanka, sa pýta ostatných, či je dôležité mať emócie. Skúsim aspoň niečo preložiť (pýtajúcu sa budem označovať PYT, odpovedajúcu – tiež neangličanku, ale žijúcu dlho v Británii – budem označovať ODP).

PYT: City nie sú prirodzené pre každého. Mať skutočné srdce mi príde cudzie a necítim veľa. Ako je to možné? Viem cítiť energiu vecí a som dobrý “vidiaci”, ale prečo niektorí ľudia ako ja necítia nič? Ľudia sú mi napríklad ukradnutí, prichádzajú a odchádzajú.
Dokonca aj don Juan povedal, že city nie sú nutne prirodzené.
Ale robím si starosti, že necítim alebo sa neangažujem – alebo by som si starosti robiť nemala?

ODP: Bola si takáto odjakživa?

PYT: Prečo, čo je na tom zlé? Ľudia emotívni mi prídu prehnaní a rozčuľujú ma.
(Do 5 minút nasleduje ešte jeden komentár bez predchádzajúcej otázky:) Pomáham ľuďom, som tam, ale keď odídu, nič sa nedeje.
Don Juan povedal v knihe Kruh moci, že nie je prirodzené mať city. Čítala si tú knihu, ODP, alebo prečo mi kladieš tú hlúpu otázku, miesto aby si dala odpoveď bojovníka?

ODP: Prečo by na tom malo byť niečo zlé? Len ma to zaujímalo.
(Do 2 minút ďalšia odpoveď bez predchádzajúcej otázky:) A netreba byť hrubý. Ja som voči tebe hrubá nebola. Len som ti položila otázku, keď si si zvolila, že budeš hovoriť o sebe.

PYT: Radšej si prečítaj knihu znova a nechaj iných odpovedať tak, ako bojovníci odpovedajú. Všetko ostatné spôsobuje mentálnu, vyčerpávajúcu debatu bez toho, aby dalo vôbec nejakú odpoveď.
Mohla by si kľudne otázku aj otočiť: čo má byť dobré na citoch, a boli by sme v bla-bla debate zasa.

ODP: Nevravela som, že na citoch je niečo dobré. Len som ti položila otázku, ale kašlime na to. Zjavne máš v sebe spústu hnevu a hnev je tiež emócia, takže všetko je v poriadku. Čau.

Tak neviem; dalo vám to tiež toľko čo mne? 😛 Je mi len smiešne, že na tých castanedovských skupinách sa strašne veľa ľudí považuje za “nagualov” – a potom reagujú takto… A sú mi smiešne aj všetky tie razy, kedy som ja, “nadradená inteligencia”, zareagovala presne v tomto duchu.

Moje poučenia:

1. Keď niekto svoju otázku začína konštatovaním očakávanej odpovede, tak sa vlastne nepýta, ale ide o sebaštylizáciu. Kto mu na to skočí a odpovie, nech sa nečuduje. (Pred dvoma dňami sa mi stalo presne to isté pri otázke inej kočky s presne touto kočkou ODP. Len to konštatovanie nebolo také zjavné, ale otázka začínala slovami “hypotetická otázka”. Síce som odpovedala tiež “hypoteticky”, ale nakrkla som ODP natoľko, že mi preposlala svoj komentár na môj komentár. Poučená kauzou tamariška som nereagovala, na čo pôvodná pýtajúca sa, odlišná od tej hore, všetkých okrem ODP označila za babrákov, ktorí nič nepochopili. 😛 Nemýľte sa, pýtajúcu sa mám rada, ODP považujem za hodne sebadôležitú, hoci v hornej situácii sa zachovala podľa mňa pomerne ovietenecky, t.j. rovnako, ako by som to urobila ja 😛 .)
2. Keď niekto potrebuje vrátiť sa k svojmu komentáru (reakcii) a po pár minútach dokladať niečo, čo mu v prvej sline nenapadlo, tak v tom budú skryté nejaké emócie (najčastejšie negatívne).
3. “Trafená hus zagága.” Aj na nevinnú otázku sa dá reagovať ako na útok – ak mám tendenciu vidieť za všetkým útok na mňa. A neviem, ako iní, ale ja túto tendenciu mávam vtedy, keď sa necítim až taká istá v kramflekoch. Čím neistejšia som, tým emotívnejšie reagujem. (Okrem prípadov, kedy platí “čím naštvanejšia som, tým emotívnejšie reagujem”. Naštvanie sa u mňa nespája nutne s neistotou, ale často aj s tým, že niekto menej chytrý poučuje “nadradenú inteligenciu”. Všetci máme svoje “zážehové tlačidlá”. 🙂 )
4. Zdá sa, že aj iných mentálne založených ľudí dožiera nelogičnosť menej výkonných mozgov. Nie som v tom sama. 😀 Jupíííí, som “in”!
5. Spomenula som si na citát, ktorý koluje po fejsbúku: “Nehádaj sa s blbcom, pretože ťa stiahne na svoju úroveň a tam ťa porazí svojou nadradenou praxou.” 😉 Som rada, že som túto diskusiu objavila až po mesiaci, inak by som sa do nej bola zaručene zamontovala a bola by som analyzovala a poštvala proti sebe zopár ľudí… Koho proti sebe poštvať mám, toho proti sebe aj tak poštvem, ako ukázala moja posledná skúsenosť s kočkou označovanou ODP. 😛 A ešte jedno: Keď sa hádate s hlupákom, nech to skončí hocijako, on si prichodí ako víťaz a vy sa nakoniec vždy cítite blbo. Tak načo?

Som zvedavá, či si na všetky tieto múdre úvahy spomeniem aj nabudúce, keď sa zas potknem o nejakého “hlasného hlupáka”. 😉