Na Boslaale som publikovala článok Aj blbosť je dar Boží, kde som popisovala radu, čo som tu na Eprakone dostala od jednej kočky k ľuďom, čo ma večne vytáčajú. Pýtala som sa na to, aké iné postupy používajú ostatní. Nemôžem povedať, že by sa to tam hemžilo odpoveďami 😛 , ale mimkamydlova dala odpoveď a tá stojí za to. Tu ju máte:
Podstatnosť (to, či sú pre nás podstatné) im určujeme my sami, nie? 🙂 Mali by sme si to určiť tak, aby sme boli spokojní.
Mne pomáha, keď si prerobím “systém”. Už len pretransformovanie slova, ktoré označuje to, čo ma štve na niečo podobné, ale iné – a význam je zrazu iný – nastupuje celkom iný uhol pohľadu v odlišnom priestore (pretransformované súvislosti).
Pr:
- štve ma moja bezmocnosť, cítim sa bezmocná –› premením to na momentálny úpadok a hneď má pre mňa iný význam (z vlastnosti je fáza) alebo sa snažím siahať len veci v mojom dosahu (a tým pádom som pri moci)
- neschopnosť povedať svoj názor –› mám tú schopnosť, len momentálne sa mi z nejakých dôvodov prieči ju využívať
- bez-zmyslovosť života –› pokles sebavedomia –› mierenie k zažitiu sebavedomia
- samodeštrukčné sklony –› uvedomenie si, že viem aj tvoriť, nie len ničiť –› voľba tvorenia, rastu, uplatnenia potenciálov
Tento princíp som skutočne využila a s pozitívnymi výsledkami.
V podstate ide o to, že si problémové východisko určím ako niečo, z čoho sa dá dostať von. Situácia “sa správa” podľa toho, aký význam jej pripíšem. Príde mi to ako hra, ktorú som už niekde videla – presunom jednej časti, iba tým jedným ťahom sa môže sa presunúť len zopár častí, ale ak urobíme správny ťah, môže mať veľký, až obrovský vplyv a celý systém sa popresúva tak, že zrazu nám nejak viac slúži. 🙂 Tento koncept som vypracovala práve teraz a som naňho patrične pyšná. 😀 (Zabral mi nejaký čas, ale aspoň som si čo-to urovnala a možno aj niekomu inému pomôže. A ja že čo sa toľko musím zaoberať paradigmatikou a synonymiou, napr. dnes na teste som ich mala.)
Pozn.: Máme tendenciu pripísať veci práve tú drastickejšiu vlastnosť, robiť to vážnejšie – čo vôbec nemusí byť. (Pamätáte na detské časy a tú bezproblémovosť/neudržiavanie problému dlho u seba?)
Takto to zhrniem, optimisti majú vyhrané. 😀
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
…no, mimkamydlová, je to super, že máš koncept, aj že si pyšná ( aj ja by som bol 🙂 ), ale… Sú tu určité veci, ktoré ja vnímam odlišne, tak sa to pokúsim formulovať a začnem odzadu:
“Optimisti to majú vyhrané” – Je fakt, že ja mám skôr bližšie k heslu, že optimista je iba zle informovaný pesimista, ale netrúfal by som si tvrdiť , že vyhrané to majú “naši”alebo “vaši”. Ja opti / pesi – mizmus vnímam ako vzdutú emocionálnu vlnu na pokojnej hladine realizmu a keď niekto naozaj vyhráva, tak to sú tie pragmatické studené čumáky, ktoré si dokážu všetko a vždy chladne vykalkulovať. Ale ani to nemusí byť pravda – ich život síce môže vyzerať easy, ale bez tých emocionálnych raušov môže zostať nudný a sterilný – takže otázka znie : ” Čo je vlastne výhra ?”
“Podstatnosť (veciam, skutkom) určujeme my sami” a “Mne pomáha, keď si prerobím systém “…. Toto je podľa mňa iba hra s optikou, také tie marketingové ťahy ako dodatky k zmluve napísané drobným písmom kdesi v rohu na nevýraznom pozadí, ktorá slúži na zamaskovanie nepríjemnej podstaty. Síce môže byť užitočná ako prvá pomoc, alebo aby sme neprepadli panike, ale koniec koncov sa aj tak musím rýchlo spamätať a a nájsť vecné riešenie, ktoré postihne samotný problém existujúci objektívne aj mimo môjho vedomia, inak ma to dostane, nech už sa tvárim tak alebo onak. Po mojom povedané, ak budem ležať pri vode a ucítim , že je prudké slnko, tak si budem zbytočne nasadzovať slnečné okuliare,hoc aj ladené do ružova, ak si súčasne nezakryjem holý zadok .
Ibaže by objektívny vesmír naozaj neexistoval a všetko, čo nás obklopuje bol naozaj len a len náš súkromný sen, ktorý si my sami modulujeme, formujeme a hlavnými nástrojmi sú nám myšlienka a slovo. V tom prípade ale máme v rukách ďaleko silnejší nástroj, ktorý nám umožňuje naozajstnú zmenu reality, nielen ovplyvňovanie miery jej emocionálneho dopadu na našu psychiku. Čo sa ale mňa týka, niežeby som túto koncepciu odmietal, to nie , ale súčasne ju akosi neviem prijať a uviesť do praxe – takže spontánne si skôr svet prispôsobujem až v jeho materializovanej forme – a keď mi to nejde trpím 🙂 🙂 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hej, mas pravdu, v niektorych pripadoch je to fajn, najst ten prijemnejsi uhol pohladu a ja si myslim ze vleakrat prave to moze vyriesit aj tu podstatu. Ale zasa su situacie, ked prijemnejsi uhol pohladu nam moze viac poskodit ako pomoct. Napriklad ma napadol povedzme alkoholik, ktory si zacina uvedomovat ze ma problem. Nuz ale namiesto toho aby si povedal aaa zle je, som alkoholik, mal by som asi vyhladat pomoc, tak si to prijemne zlahci…nie je to nic hrozne, mam to pod kontrolou, piju predsa vsetci.
Páči sa miPáči sa mi
alebo este jeden priklad. Moj syn ma problem s pisanim. Moj muz sa snazil presne takto zlahcovat, ze to vobec netreba riesit a tak. Nijake zlahcovanie a neriesenie vsak nicomu nepomohlo. V skole musel pisat tak ci tak, doma taktiez ulohy, bol z toho uz na nervy, lebo to pisanie ho proste tyra. Tak som si povedala nie ze nic a neriesit, ma proste problem, ten problem je hodne neprijemny a treba zistit preco to je a co s tym. Tak som nasla odbornikov na toto, kadeco sa zistilo, cvicime specialny cvik, ktory malemu vobec nie je neprijemny a ulahcuje mu to potom to pisanie. Proste tym ze sme problem priznali a priznali mu aj dolezitost sa situacia napokon znacne ulahcila.
Páči sa miPáči sa mi
Asi som z inej planéty, ale ja som slová mimkymydlovej pochopila trochu inak: Miesto toho, aby sme situácii dali absolútnu hodnotu (“je to dobré” alebo “je to zlé”), relativizujeme ju: “momentálne mi to prichodí nanič (ale zajtra to môže byť inak)”. A s relatívnymi vecami môžeme niečo urobiť.
Nuž a či je niekto optimista alebo pesimista… Pozerala som si definície a je tam napísané, že optimista vidí zosilnene pozitívne aspekty situácie a pesimista vidí zosilnene negatívne aspekty situácie. Skúsenostne: optimista vychádza zo skúsenosti, že aj tento šit nejako uhrá, kým pesimista vychádza zo skúsenosti, že toto je presne ten šit, ktorý už v minulosti neuhral. Všetko sú to individuálne interpretácie niečoho, čo bez interpretovania nedokážeme uchopiť. 🙂
Tým pádom “realista” neexistuje, pretože sme nútení interpretovať si všetko, inak to nerozoznáme od niečoho iného. Ovšem netvrdím, že neexistuje species “špekulant”, čo by asi zodpovedalo tomu “studenému čumáku”. 😉
A takisto tvrdiť, že problém nie je až taký veľký problém, má svoje opodstatnenie. Len čo niečomu dodáme emocionálnu energiu (napríklad tým, že z toho vyrobíme problém), posilníme to a robíme to pre nás reálnejším a obrovskejším. Mnohé veci sa dajú ošetrovať až potom, keď im vezmeme celkom emocionálny náboj. Typická taká vec je sebaobraz (teda to ezoterické “ego”). Kým je pre nás z nejakého dôvodu dôležitý, nepohneme s ním, akurát čo nám zakaždým napľuje do polievky. Keď mu uberieme emóciu (=dôležitosť v našich očiach), môžeme ho začať meniť.
Takže mne mimkine slová hodne dali. Presne takto som sa kedysi pustila do seba a som pyšná, kam sa mi až podarilo z toho zakomplexovanca prepracovať… Ale netvrdím, že musia niečo dať každému. 🙂 Dnes budem výnimočne osvietenecká. 😉
Páči sa miPáči sa mi
…hej, hej, každý sme tak trochu z inej planéty, ale veď práve v biodiverzite spočíva krása a bohatstvo prírody ( toto nebol pokus o aplikáciu mimkinho prístupu, toto som povedal úprimne 🙂 🙂 )
s tým ako si zadefinovala optimimizmus/pesimizmus viac/menej súhlasím. Ale ja by som tam ponechal aj ten realizmus – možno ako veličinu ku ktorej sa môžme približovať (niečo ako absolútnu nulu pri teplote ), alebo ako bod okolo ktorého viac či menej oscilujeme .A to ako ďaleko od stredu kmitáme je dané masou emócií , ktoré situácii priraďujeme. A mimochodom, často to nie sme primárne ani my, ale naše okolie ( tradície, morálka, náboženstvo, masmédia, bulvár, reklama ) a my len podliehame nákaze. Takže znižovanie emocionálnej energie smerom k ošemetnej situácii skutočne môže pomôcť k “lepšiemu tráveniu” problému – s tým s tebou tiež súhlasím. Ale práve toto tu sa mi chce nazvať ” návrat do reality ” 🙂 – nemusím ju dosiahnúť, ide o smerovanie 🙂 A realita proste je. Keď prší tak prší. Jeden tancuje v daždi, iný mrzutý siaha po fľaške a občas sa nájde aj taký , čo len skonštatuje že prší a ďalej sa nezúčastnene vŕta v nose. Dažďu to je jedno – je bez emócií.
v príkladoch , ktoré uviedla mimka ale podľa mňa nejde o znižovanie miery emócií a tým o návrat k triezvej realite, ale len o preklopenie znamienka z mínus do plus. Nuž a táto pozitívna emócia môže síce byť chvíľkovo osožná ( aby sa daný človek napríklad nezabil ), ale pokiaľ nepríde následne k ďalším ( realistickým ) krokom, môže to viesť cez bagatelizáciu až k zanedbaniu, tak ako to popísala matrioshka.
Navyše konkrétne u mňa ( lebo na našej planéte je to tak 🙂 🙂 ) by to nefungovalo vôbec. Jednoducho by som sa okamžite pristihol , že pácham odrb sám na sebe asi ako tá líška s “kyslím” hroznom v Ezopovej bájke a to by ma asi znechutilo ešte viac.
Teraz mi napadlo, že ako dobre je zvieratám. Veď napríklad u predátorov sa uvádza, že len každý piaty až ôsmy lovecký pokus býva u nich úspešný. Mať tak naše vnímanie tak trebárs väčšina mačiek by po tretej myši , čo im zdrhla angažovali psychoanalitika, po piatej by boli trvalo na antidepresívach a po siedmej by si v zúfalstve odhryzli nohy. Miesto toho iba párkrát švihnú chvostom, krátko sa vydýchajú a ide sa loviť ďalej 🙂
…vidíš, už si sa niekedy skúsila opýtať tvojho Ňusa, kedy naposledy niečo ulovil ?? 🙂 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Dokonca som bola pri tom. Ulovil muchu ako päsť a okamžite ju aj zlupol. Ale… ako to súvisí s témou? 😉
Páči sa miLiked by 1 person
…to len tak, že aspoň myšlienky sa rozbiehajú doširoka, keď už telo leží s chrípkou v posteli 😦
Páči sa miPáči sa mi
Ahojte 🙂
Chcela by som Vas poprosit, ci sa tu nenajde niekto skuseny, kto by ma vedel tak trochu usmernovat co sa tyka mojej duchovnej cesty. Trochu mam strach, aby sa moje “hokusy-pokusy” neodrazili nejako negativne v mojom osobnom zivote a zdravi. Popripade ak mate moznost zistit, ci som na dobrej ceste, bola by som Vam velmi vdacna keby ste mi pomohli. 🙂
Dakujem a prajem krasny den. 🙂
Páči sa miPáči sa mi