Dostala som cez fejsbúk (zjavne ešte v rámci môjho spracovávania) pekný citát od Bryanta McGilla:
“Môžeš byť láskavý a nápomocný človek, ktorý sa stará o ľudí a pomáha im, a napriek tomu nemusíš presne týmto ľuďom pomáhať ničiť svoj život… Nauč sa ťahať hranice a dohliadnuť, aby sa dodržiavali. Buď sebecký a postaraj sa sám o seba. Musíš vyhádzať zo života všetko, o čo nestojíš, aby si urobil miesto pre to, čo si v ňom praješ mať. Vyslať správu, že si pripravený pre lepších ľudí v svojom živote, môžeš tak, že z neho vypoďkáš za dvere všetkých tých “ksichtov”.
Celý život sa snažíme bezpodmienečne milovať ľudí, ale niekedy sa potrebujeme bezpodmienečne zbaviť ľudí.”
S týmto som mala odjakživa problém. V rámci “fake it till you make it” (predstieraj to tak dlho, až sa tým nestaneš) som sa snažila donútiť sama seba znášať v živote aj ľudí, čo boli môj príslovečný tŕň v päte (po anglicky “pain in the ass”, aby ste lepšie chápali môj vzťah k nim 😉 ). Vravela som si, že tam sú na to, aby som sa naučila ustáť ich… Jeden odišiel, druhý prišiel – a historka sa opakovala.
Možno však v mojom živote boli z celkom iného dôvodu – aby som sa naučila zbavovať sa ich. A aby som sa naučila rozlišovať medzi tým, kedy niekoho v živote potrebujem mať a kedy sa ho môžem bez výčitiek svedomia a ohrozenia mojej osvietenosti 😉 zbaviť. Všetci masochisti medzi osvietencami teraz asi začnú kričať, že nie-nie-nie-musíme-sa-naučiť-milovať-ich, ale veď nech si milujú… V ich príbehu platí ich prístup. V mojom platia kopačky. 🙂
Ešte stále nemám celkom vyjasnenú tú hranicu, za ktorú škodcov púšťať nebudem. Čo sa týka mojich premúdrelých rád, rozhodla som sa to, čo vidím, pomenovať raz a potom to už nechať tak. Aj s tým rizikom, že daný človek by možno pochopil, keby som doňho rýpala dlhšie… ale ak nepochopil na prvýkrát, tak asi pochopiť nemal.
Všetci ľudia, ktorí ku mne alebo k iným pristupujú z pozície nerovnosti, sú tým pádom von z hry. A áno, aj voči iným… pretože povýšenectvo je opakovaný vzorec správania a ak ho dnes niekto použije proti Mišovi, môžem si byť istá, že ho skôr či neskôr nasadí aj proti mne. (Z praxe; niektorí si ešte pamätajú, keď sa to tu v roku 2009 prevalilo.)
Ešte vždy mi zostáva dosť početná skupina tých, u ktorých si nie som istá ich úmyslom hneď zo začiatku. Tam budem asi musieť sondovať… a len čo sa ubezpečím, že sa mi úmysel nepozdáva, brána môjho príbehu sa zaplesne. Pekne nahlas, aby to bolo aj z diaľky počuť a aby to odstrašilo prípadných napodobovateľov.
Takže moja bezpodmienečná láska voči výtvorom Všetkého-čo-je končí presne tam, kde začína moja bezpodmienečná láska k sebe samej. Mám právo cítiť sa v tomto svete rovnako v pohode a rovnocenná ako hocikto iný. Mám právo hovoriť o tom, o čom hovoriť chcem, a spôsobom, aký považujem za vhodný. Mám právo byť presne taká, aká som, a nemusím si na to žiadať schválenie niekoho iného. Ak vás rozčuľujem – choďte. Nik vás tu nedrží. Vám sa uľaví, mne sa uľaví.
Ale nepredpisujte mi, kto smiem alebo nesmiem byť, aby som naplnila vaše vysoké požiadavky na mňa. Lebo inak sa dopočujete, kto musíte byť vy, aby ste naplnili moje aspoň také vysoké požiadavky na vás. 😀 Myslím, že sa tomu hovorí zákon reciprocity. 🙂
Koniec osvety, nastupuje čistý teror. 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Úplne perfektne vyjadrené – nehrajme sa s niekým na niečo, keď nám to vnútorne prekáža
Páči sa miPáči sa mi
Co k tomu říct než to, co jsem kdysi napsala u sebe: https://zitjak.wordpress.com/2013/09/02/strach-milovat-2/.
Já došla k závěru, že nikdy nesmíme zaměnit lásku k druhému za obětování toho nejcennějšího, co v sobě máme….
Tedy ne že bych uměla dnes, po téměř 2 letech, co jsem to napsala, být už tak autentická :-))
Páči sa miPáči sa mi
Presne s tymto zeraz bojujem je mi jasne ze uz raz som to nie úplne zvládla pri bývalom kedže sa mi to vracia v rodine hoci jeho som z príbehu po rokoch vysvetľovanie snaženia sa ponahánia v rámci bezpoďienevnej lásky aj tak nakoniec zo svojho príbehu vypoklonkovala a v konečnom dôsledku zistila ako malo som si samu seba vazila…určiť tu hranicu je sakramentsky tažké kedže si stále nedokážem žiť svoj zivot ktorý nie je v normách podaktorych mne blízkych ľudí a ktorých vlastne nechcem surovo z príbehu vykopnut ale vidím ako sa to znova deje celé odznova ako s mojim bývalým…takze v mojom príbehu asi nemilosrdne vyhodenie nie je cesta kedže sa to vrátilo ale v jednom som sa uz poučila proste vysvetľovať a presviedčať niekoho kto tomu jednoducho nerozumie a ani nechce nestojí za to…momentálne mam pocit ze týto ľudia majú zostať v mojom príbehu len moj postoj k nim sa ma zmeniť neznamená to vsak prispôsobenie sa ich požiadavkám ale skôr nájsť v sebe tolko seba samej a istoty v tom ze budem moct byt sama sebou aj napriek ich kritickosti nerešpektu a požiadavkám…nemalo by to fungovať nejak tak ze ak ja zmením postoj zmení sa aj svet okolo? Ci som to zle pochopila? 😜…uvidíme ako to bude neskôr 😊
Páči sa miPáči sa mi
Áno, podpisujem. To je to isté, ako keď chirurg odstraňuje zhubný nádor z tela.. ak chce, aby sa nádor ďalej nešíril, musí ho vybrať a dať preč celý.. musí urobiť čistý chirurgický rez. Vysporiadať sa s chorým tkanivom a nechať len to zdravé. Inak pacient neprežije.
Preto sa neustále divím, nad správaním niekoho, kto vie, že jeho celoživotné šťastie a všetko, čo v živote chce a o čo celý život usiluje je práve za tými jednými jedinými dverami, no on to stále ešte nedosiahol len preto, že tvrdošijne vstupuje do tých pravých dverí tými ľavými nesprávnymi dverami, kde nič také nie je.. a on to nechce a nechce pochopiť.. že, ak chcem vstúpiť do pravých dverí, nemôžem neustále otvárať a vstúpovať tými ľavými dverami..nie je to predsa možné chcieť vstúpiť do jedného, tým druhým..Z môjho pohľadu je to nemožné. Preto, ak chceme, aby do nášho života vstúpilo niečo nové, niečo staré potrebujeme z neho vypustiť..kde je všetkého plno, predsa nič nové prísť nemôže. Kým neupraceme, máme len bordel..tak to je. To som pochopila aj ja 😉 Preto poslať správu Vesmíru o tom, že je skutočne pripravený vstúpiť do tých pravých dverí môže z môjho pohľadu len tak, že tie ľavé dvere definitívne zabuchne a už nikdy viac ich neotvorí a ani sa na ne neobzrie. Len vtedy mu myslím Vesmír uverí, že to s tými pravými dverami myslí skutočne seriózne a vážne a dá mu to, čo on chce..
Páči sa miPáči sa mi
Za Vasu stranku som velmi vdacna uz mi vela krat pomohla. Zial pri tomto clanku mi je kus smutno, lebo by som musela vypoklonkovat polku mojej rodiny a to najblizsej. Neviem ako by sa to dalo zmenit. Mame to dost komplikovane. Ak mi viete poradit, co s tym ked sa jedna o najblizsiu rodinu za Vase rady budem velmi vdacna.
Páči sa miPáči sa mi
Snaž sa pochopiť, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Každé správanie je reťaz príčin a následkov. Následok, ktorý zažívaš, má svoju príčinu – a veľmi často v nejakom zlom pocite alebo skúsenosti u toho, kto sa tak správa. Mne obvykle pomohlo, keď som pochopila príčinu nepríjemného správania, že sa ma prestalo dotýkať. Väčšinou. Nie vždy. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Dakujem za radu. U mojej rodinky vsak ide skor o vzorce spravania aspon myslim. A este zrejme nie su nauceni na moje NIE lebo zrazu casto som “hrozna, strasna, nenapomocna a pod.” hned potom, co odznie to NIE 🙂 Viem, ze boli nauceni predtym, ze som skakala ako chceli, ale to sa fakt neda donekonecna. Ak by este niekto vedel nejak poradit budem vdacna a budem sa snazit najst a pochopit pricinu. Zelam vsetkym pisatelom ako aj citatelom len to naj.
Páči sa miPáči sa mi
haha tak toto mi niečo pripomína, tiež z domu a tiež riešim, už som si vypočula že sa zo mňa stal kameň, som sebecká…mne sa zatiaľ osvedčuje vydržať a zároveň rešpektovať ich postoj, nič na silu nevysvetlovať a nesnažiť sa ich zmeniť, oni si to totiž poprekrúcajú po svojom a aj tak budeš vždy ty tá zlá, ale zase ich ani neobchádzať, povedať im na rovinu veci ak sa spýtajú, možno budú na začiatku hádky ale ja verím, že postupne sa to zlepší, aj ja už vidím pomalý progress v mojom prípade…pre mňa je najhoršie vyriešiť to sama so sebou a skutočne vydržať, pretože tlak je silný a ja už mám tiež nejeden vzorec správania prebraný, ktorému sa nepáči, že ho nemilosrdne vykopávam preč…a ešte jedna vec ktorá mi pomáha je že nech mi hovoria čokoľvek, nič nevraciam späť (tým myslím, že by som vracala útok, či už novou výčitkou, poukazovaním na ich chyby a pod.). keďže ich mám rada ako ľudské bytosti ale aj svoju rodinu…hoci nie každý má rád večne omielanú lásku, potvrdzuje sa mi, že len s ňou to ide, ale nie prispôsobovať sa požiadavkám iným, pretože ich mám rada, ale pretože ich mám rada nevracať nič späť ale zase povedať čo sa mi nepáči, pretože mám rada rovnako aj samu seba. držíme si palce že to zvládneme 🙂
Páči sa miPáči sa mi