Ja zatiaľ radšej len tých drakov. Ten zvyšok je príliš fuška. Nie kvôli svetu – ten je OK presne taký, aký je. Ale to, čo po ňom behá… 😛
Ale teraz vážne. Sme stavaní na to, aby sme zabrali, zabodovali a šli ďalej. Vyhliadka začiatkov a koncov nám dodáva krídla. Ale keď musíme čeliť nekonečnu… na to veru stavaní nie sme.
Už som spomínala, ako ma Otec vzal do Večnosti a skoro som sa z toho zmyšila, keď na mňa doľahla predstava, že odteraz to už bude stále len takto… Nedávno ma tam vytiahol znova. Znova pot hrôzy. Začal to so mnou rozoberať. Ako sa cítiš? Je ti teraz nejako zle? Bolí ťa niečo? Chýba ti niečo? Odpovedala som, že nie, že som úplne v pohode a spokojná, nebyť tej hrôzy.
A potom čoho sa máš báť, keby to naveky zostalo takto?
Logická úvaha. Až po to slovko “naveky”. Tam sa mi znova roztriasli kolená.
Na mentálnej rovine už chápem, o čo mu ide. Emocionálne to ešte nedokážem požuť a prehltnúť. Som príliš dieťa hmoty, než aby som dokázala žiť s Večnosťou.
Neviem, či na toto zaberie “fake it till you make it”. 😕
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor