Pred chvíľou som u Martiny na blogu objavila článok, ktorý mi síce sedí, ale súčasne vo mne rozrezonoval jednu oblasť, ktorú zjavne ešte nemám spracovanú (inak by som sa na to bola vybodla 😉 ):

Duchovní příčiny nemoci a problémových situací, ve kterých se nacházíme, mají ve své podstatě jednoho společného jmenovatele – vztahy. Může se jednat o vztah k sobě samému, ke druhé osobě či k okolí. Na základě nastavených vzorců chování a našeho emocionálního naladění utváříme svět kolem nás. Vzorce chování i naše vnitřní naladění vzniká díky našim prožitkům a zkušenostem z konkrétní situace, díky níž jsme se odchýlili od naší přirozenosti – tedy klidu, harmonie, lásky a začali žít paniku, strach a nelásku.

Blbec aký som, začala som si okamžite prehrávať situácie, na ktoré som si vedela spomenúť, a overovať, či tvrdenie na ne platí.

Vezmime si, že idete z práce domov. Vystúpili ste z električky/autobusu a idete pekne po chodníku k domu. Ulica nie je široká a autá po nej chodievajú pomaly. Odrazu od chrbta na vás vyletí nejaké auto (ani nie príliš rýchlo) a pripučí vás o stenu domu.

Najbližšie viete, že sedíte na obláčiku, ťahá vám na chodidlá a špekulujete, čím vo vašom správaní ste si túto smrť pritiahli…

Vodiča auta nepoznáte (nemáte k nemu nijaký vzťah). Možno teraz už viete, že to bol dobrý šofér a jazdil ohľaduplne. A rovnako nepoznáte (a teda nemáte vzťah) ani tú včelu, čo mu pri nastupovaní nešťastnou náhodou vletela do auta a poštípala ho práve vtedy, keď ste boli nablízku. On strhol v šoku volant… a skončilo to vaším geniálnym rozpučením.

Rozumiete, kam mierim? Je to jedna vec, ktorú ma učili anjeli: situácie sa dejú. To, čo z nich urobíš ty, je tvoja strana rovnice – ale dejú sa nezávisle od toho, či k nim máš vzťah alebo nie. Napríklad obete hurikánov a tsunami si svoju smrť nijako nepritiahli.  Nemali k nej vzťah. Proste sa dostali do situácie, ktorú už svojimi schopnosťami ošetriť nedokázali. Šmytec.

Toto je základ môjho svetonázoru: Univerzum prostredníctvom nás tvorí. A keď talenty, ktoré máme, nestačia vytvoriť, tak tvoriaci bod je nahradený iným, s inými talentmi.

V mojom vnímaní Univerzum nie je mozog/vôľa, ktorý každú situáciu vopred plánuje a vháňa do nej svoje ovečky. Univerzum sú zákonitosti/princípy, ktoré umožňujú vznik situácií (alebo ho neumožňujú, ako napr. neumožňujú párenie sa orla so skalou a tak sa čudujem, odkiaľ sa berie náš “orol skalný” 😉 ). A ak v bode, kde situácia vzniká, sa nachádzame práve my, tak ju riešime – s rôznym stupňom úspechu. Vždy sa nájde nejaká časť Univerza, ktorá bude práve riešiť situáciu, čo vznikla. (Podstatné je nebyť tam, ak sa nám situácia nepáči. Na to by sa zišlo vedieť o nej prv, než vznikne – ale toto je jeden z talentov, ktoré nám zjavne chýbajú. 😉 Aj veštci si lámu nohy.)

Takže absolutizovanie toho, čo sa nám deje, na to, čomu sa práve venujem ja, mi nesedí.

Alebo existuje ešte jeden uhol pohľadu, z ktorého by bolo autorkino tvrdenie, že všetko má spoločného menovateľa – vzťahy, pravdivé. Ako súčasť Univerza máme vzťah s Univerzom – a preto sa nám veci dejú. Časť z nich si zhmotňujeme sami, časť z nich sú situácie. A všetky majú spoločného menovateľa – náš vzťah s Univerzom.

A ak chceme, aby sa nám prestali diať, musíme prerušiť náš vzťah s Univerzom – teda musíme prestať byť jeho súčasťou. 😛

Ak zistíte, ako na to, dajte mi vedieť. 😉