Už pár ľudí som počula, že majú teraz nejaké “drsné” obdobie. Aj u mňa je to tak – jeden deň horší ako druhý. Trvá to už asi dva týždne; neviem, či to súvisí s tým zatmením slnka, alebo sa vo mne vnútorne niečo láme… ale niečo je “vo vzduchu”.
Dnes som si už-už myslela, že so si to včera preskákala kompletne, keď tu môj nos urobil trvalú a neprehliadnuteľnú známosť s dverami. A začíname odznova.
Posledné dva dni som odovzdávala robotu a sedela som nonstop pri počítači a v noci som musela navyše robiť poriadky s hyperaktívnymi šelmami mačkovitými, ktoré sa v kuse naháňali stredom mojej postele (v miestach, kde mávam žalúdok). Mala som namierené k veterinárovi s Felinkou, ktorá bola pred vyše týždňom kastrovaná, rozlízala si napriek golieriku ranu, dostala väčší, po pár dňoch si aj napriek nemu rozlízala ranu, dostala ešte väčší – a ten si cestou k veterinárovi v prepravke sama zvliekla, aby mohla lízať ďalej. Tak s ňou antibiotikujeme a keď už od dobroty neviem, čo robiť, môžem šlapať k veterinárke do Dúbravky (do kopca, čo je u mňa podstatná informácia). Nech nezmľandraviem.
Od rána ma bolelo srdce, takže cesta bola dosť týranie. Veterinára sme stihli v pohode, akurát nejaký ovrčaný mládenec ma v autobuse informoval, že má manželku a ja som netvor. Vzala som na vedomie, pretože už chvíľu neriešim, čo som alebo nie som. 😉 Jediné, čo ma mrzelo, bolo, že som si nedokázala predstaviť, prečo mi túto infošku posunul. Mám rada, keď sú ľudia pre mňa priehľadní – a tento nebol. No nič; možno som mu len pripomínala jeho svokru, alebo nemá rád mačky.
Felinke znova narazili golierik, aby mala čo dávať dole, a dostala injekcijky. Cestou domov som si vymyslela, že sa pôjdem dať ku kaderníčke zafarbiť. V schránke som mala oznam, že u mňa bol kuriér, má pre mňa zásielku a nech mu zavolám. Ibaže mi zabudol napísať plné telefónne číslo – posledné dve číslice chýbali. Tak som nezavolala.
Rýchlo som nakŕmila kožúšky, mňa začínala bolieť hlava, tak som radšej nič nejedla. Trochu som sa ponáhľala, nech sa do nákupného strediska dostanem rýchlo, skôr, než tam prídu ľudia z roboty, pretože u kaderníka sa nedá objednávať.
Mačičky zožerkali, len Šintíkovi bez zúbkov všetko dlho trvá. Tak som ho vyložila aj s miskou na linku a šla som pustiť najmenších hladošov, ktorí sa vždy ako kobylky vrhnú na misky a ostatných z nich vyženú. Vtom volá kolega, že či sa nemôžem ísť pozrieť na náhľady. Lenže medzitým Morinko zistil, že na linke sa žerká ďalej, hoci dole sú už misky vylízané, skočil a pazúrikmi strhol Šinťovu misku na zem. Mäso po celej kuchyni… Minule mi presne tak potetoval steny. Teraz podlahu. Zvrieskla som (kolega asi ohluchol; odvtedy so mnou jedná extra opatrne), ponaháňala som Morinka, dostal po zadku a zavrela som ho do klietky. Hoci som dúfala, že dovtedy ostatní vylížu podlahu, nestalo sa tak – oveľa zaujímavejšie bolo pozerať na blondínečku, ako lieta za Morinom. Tak som umyla ešte aj podlahu a šla som do nákupného strediska a náhľady odložila na zajtra.
Už po ceste som začala rozmýšľať, či robím múdro – ak to bude pokračovať týmto spôsobom, tak buď dostanem infarkt a budú ma škrabať zo zeme, alebo dostanem migrénu a všetko ovraciam a odpadnem, alebo u kaderníka bude plno, alebo mi zafarbia vlasy na zeleno.
U kaderníka nebolo plno. Vypýtala som si vodu a dala si niečo na srdce. Srdce prestalo bolieť; začala migréna. Dala som si niečo proti migréne. Zjedla som čokoládovú tyčinku, aby som mala aspoň niečo v žalúdku, pretože na obed som už doma nemala čas.
Potom zistili, že nevedia, akú farbu mi majú namiešať. Radili sa dve, niečo vybrali, ja som to nechala na nich.
Vlasy nenafarbili na zeleno, ale na fialovo.
Ľudia, zoznám nepoužitých chýb zostal prázdny.
A v noci zasa olympijský maratón cez moju posteľ, zhadzovanie lámp a ráno povinnosť ísť pozrieť náhľady. A stretnutie s dverami, ktoré sa neotvorili, keď som sa cez ne pokúšala prejsť.
Dnes už nič nerobím. Idem zastaviť krv z nosa, zaleziem do kúta a zdochnem.
Máte aj vy takéto bláznivé obdobie? Alebo je to len moja špecialitka?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor