Pred chvíľkou som na fejsbúku našla a do Pathworkingového klubu pridala tento citát:
“Je to jedinečné víťazstvo, ak zabiješ beštiu, pohneš horou či prekonáš bariéru, ale je celkom iné víťazstvo uvedomiť si, že tá beštia, tá hora a tá bariéra boli tvoj vlastný výtvor.” — Mike Dooley
Urobila som tak preto, že vynikajúco odráža rozhovor s Gabrielom z dnešného rána. Pokúšal sa mi vysvetliť (zas raz), ako funguje systém, ako som na systém napojená ja a čo mám robiť, aby som sa dostala z hmotného (=dualitného) vnímania trochu ďalej.
Ešte stále prijímanie správ u mňa ide cez fyzické pocity a vnútornú istotu, že viem. Naskakujú mi obrazy, o ktorých viem, že sú len priblížením sa k obsahu, ale kombinácia všetkého tohto mi pomáha pochopiť.
Znova mi potvrdil: systém nemá záujem. Systém tu je a obsluhuje záujem tej “uvedomovacej” časti seba samého – čo sme v tomto prípade my… Sme naň permanentne napojení a Gabriel hovorí, že spôsob napojenia si určujeme sami – čo od systému potrebujeme/žiadame, to nám systém poskytne. Je mu jedno, či je to zlatom dláždená cesta alebo fľaška borovičky pod mostom; systém vie, že po jednom i druhom sa bude diať istý spôsob uvedomovania si – a to je to, čo je naša úloha. Obraz bol ako obrovská tmavá hmota so svietivým povrchom, z ktorého dovnútra išli akoby svietivé “korienky” do rôznej hĺbky a rôznych miest. Ten povrch, to sme boli my. Tá tmavá hmota, to bol systém.
Potom sme sa museli baviť o obmedzeniach vnímania, pretože si pamätám ďalší obraz. Vnímame súčasne všetko, ale toto “všetko” sa skladá akoby z priehľadných fólií, na každej s iným obrazom/realitou. Naša “hmotná” dimenzia je len jedna fólia z nich a naša pozornosť je natrénovaná vnímať len ju a nič iné. Takže vedome vnímame fóliu 47, ale už nevnímame fóliu 46 či 48, hoci tam stále sú a stále o nich vieme (nie my, čo si vedome vnímame, ale ten zvyšok z nás, ktorý tvorí zvyšok systému). V časoch výkyvov (najčastejšie emocionálnych) sa naše vedomé vnímanie rozkníše medzi fóliami a nekontrolovateľne registruje aj záblesky obrazov z iných fólií.
Potom som sa pýtala Gabriela na vlastnosti systému – menovite na to, že nemá vôľu. Poznám to totiž trochu inak a viem, že Gabriel si dokáže postaviť hlavu a škrtnúť všetku slobodnú vôľu, ktorú ja dokážem vyprodukovať (hoci vždy tvrdí, že “Otec rozhodol”, a ja mu to verím; som si vedomá, ako zúfalo nedokážem postihnúť vnútorné väzby systému). Gabriel mi odpovedal, že on je “maternica systému”, priestor, kde sa dajú zákony pokriviť a kde vzniká niečo nové. A že to, čo poznáme my ako Všetko-čo-je (po mojom “Otec”), je takouto “maternicou” iného, vyššieho systému. Že pre nás je a naveky bude Všetkým-čo-je, ale inde je len malým zábleskom uvedomovania na svietivom povrchu inej temnej hmoty.
Uf… Ale dala som to do slov. Nejako, hoci pravdepodobne vysoko nepresne, ale óu-kej. Až sa dostanem ďalej, pochopím viac. A možno prebudujem celý svoj obraz od základu.
A ak sa ma teraz niekto opýta, ako viem, že tá naša fólia je 47 a nie 32, tak začnem zavýjať. 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre Sun Belangelo Zrušiť odpoveď