Zísť z cesty

10906467_10152984683313390_5101268746324777858_nJeff Brown:

“Mal som priateľku, čo nedávno zomrela. Jedna z vecí, čo k jej smrti prispeli, bolo jej úplné ponorenie sa so mantier pozitivistickej vetvy spirituality: “telo je len ilúzia”, “tvoje utrpenie je ilúzia”, “ego je zlé a nanič”, “len si zapýtaj a bude ti dané”, “prítomnosť je, keď dokážeš pozorovať svoju bolesť z opačného konca miestnosti”. Tieto disociatívne, zneľudšťujúce prístupy sa jej zapáčili, pretože zúfalo potrebovala vypnúť svoju bolesť a nájsť jednoduchšiu cestu. To by bolo v poriadku, keby tieto techniky bola použila ako nástroj pre získanie odstupu, ale ona išla ešte ďalej a urobila si z nich spôsob života. Nanešťastie sa z týchto techník stali zbrane, ktoré zaútočili proti nej. Keď sa jej nevyriešená bolesť znova ohlásila a vyplávala do vedomia (ako to vždy urobí, aby si ju človek všimol a začal ošetrovať), bola už celkom nepripravená na to, aby sa s ňou vysporiadala – už príliš uletela od reality do oblbnutia navodeného pseudoosvieteneckou spiritualitou. Nedokázala sa vysporiadať so svojou súčasnosťou, pretože už bola zmrzačená.  Potrebovala vyhojenie, nie ďalšie techniky, ako sa vyhýbať sama sebe. Keď pre ňu realita začala byť príliš neznesiteľná, ukončila svoj život, neschopná alebo neochotná zaoberať sa svojimi nevyriešenými situáciami. Niet najmenšej pochyby, že modely, ktoré ľudí odvádzajú od vyhojenia srdca, ľudstvu nijako neslúžia. Skutočná spiritualita je o zreálnení – obsahuje všetko ľudské, čo do rovnice vstupuje. Skutočné tu-a-teraz zahŕňa aj všetko to, čo sme na našej ceste nechali za sebou. Musíme svoj život prežviakať skôr, než nás jeho nevyriešené časti zabijú. Modlím sa za tých, čo z tejto cesty zišli.”

??? Neviem, prečo sa ľudia toľko boja smrti. Buď sme veční a nijaká nie je, a potom je zbytočné báť sa (“smrť je len pokračovanie života inými prostriedkami” – a potom by, práve naopak, malo byť dôležité nebáť sa, pretože čo vysielame, to dostaneme v tom “pokračovaní inými prostriedkami”), alebo je a je to definitívny koniec – a tak je zbytočné báť sa, pretože ak do toho nastúpiš, tak ťa to zomelie na prach a už nebude nikoho, komu by to vadilo (=ty). WoS, World of Sun, teda Svet podľa Suníčka. 😕

Jeff Brown, nesúhlasím s tebou. Čo, ovšem, ešte zďaleka neznamená, že nemáš pravdu. 😉 Niečo na prístupe tvojej známej ti vadí – a ja neviem presne vyhmátnuť, čo.

28 thoughts on “Zísť z cesty

  1. Ja tuším, čo mu na priateľke vadí. Neprijatie, odpor, ktorý uzatvára čakrový kanál a nemohla do nej prúdiť energia. Každá jedna afirmácia je posilňovaný odpor. Cesta je prijatie. Podľa mňa.

    Páči sa mi

    • Ja to poviem trochu tvrdšie: podľa mňa mu vadí, že sa rozhodovala podľa iných hodnôt ako on. Bol to jej život, ale on naň uplatňuje svoje kritériá. Ako keby nás ohrozovalo, ak sa iní rozhodnú inak. Ako keby sme to brali ako popretie oprávnenosti nášho postoja. A pritom je to len príbeh niekoho iného…

      Liked by 2 people

      • Áno, to je fakt. Toto si vystihla presne. Každý hodnotí človeka ako sa zachoval, ale vlastne uplatňuje situáciu na seba – ako by som sa zachoval v takom prípade. No ale, možno sa hnevať na niekoho, kto došiel do svojho “bodu B”? Ona reagovala presne tak, ako reagovala. Všetko je dobré.

        Liked by 1 person

    • Posudzujeme, posudzujeme? Jedna z Ruizových dohôd znie: nerob predpoklady. Ty predpokladáš, čo Jeff Brown predpokladá alebo nepredpokladá. Zameraj sa na obsah napísaného, nie na psychodiagnostiku autora, inak miesto lekcie v rozširovaní uhla pohľadu to bude lekcia v cementovaní vlastného najpravdivejšieho a ničím neovereného svetonázoru. (Čo neznamená, že s tebou do istej miery nesúhlasím. 😉 )

      Páči sa mi

      • Čo myslíš, prečo je to tak, že nech napíšem, čo napíšem, vždy je to zle? Každý môj názor je nesprávny? Vysvetli mi, prečo je to tak.

        Páči sa mi

      • Ja neviem, čo je “správne”, takže neviem posúdiť, či 1. sú tvoje názory nesprávne a či 2. každý z nich je nesprávny. Ja len komentujem to, čo vnímam ako nedôslednosť v myslení. Viem len, že sa ozývam vtedy, keď túto nedôslednosť objavím, nie vtedy, keď ju neobjavím. Naozaj si nenapísala na Eprakone ani jeden komentár, na ktorý by som sa nebola ozvala? 🙂

        Vysvetlenie: slová ako “každý”, “všetko”, “nič”, “nikdy” sú generalizácie a príznaky nastupujúcej drámy. Ja keď sa prichytím, že ich použijem, idem okamžite do sebaanalýzy, pretože presne za týmito vyjadreniami sa skrýva niečo, čo sa snažím sama pred sebou ukryť.

        Inak, zaujala ma úvodná veta, to “čo myslíš, prečo…” Je na hranici môjho poznania. Uvidíme, čo z toho vylezie. 🙂

        Páči sa mi

      • …ja pochopiteľne nepoznám ani Jeffa, ani jeho kamošku, ale jeho slová vo mne rezonujú pozitívnym spôsobom. Nie je totiž samozrejmosťou, že ľudia hoci vediac, čo ich ťaží, sú vždy schopný a ochotný pozrieť sa na dno svojej duše, vŕtať sa v starých ranách, pozorovať vlastné ohavnosti z rôznych uhlov pohľadu, bolestivo sa prepracovať k pochopeniu a prípadne aj k odpusteniu. Miesto toho ( teraz tuším hovorím tak trochu za seba ) sami seba zahltia prácou, povinnosťami, alebo sa bezhlavo vrhajú do zbytočného hazardu a dobrodružstiev, len aby z mysle vytesnili všetko, čo v ich srdci spôsobuje bolesť. A presne tak môžu existovať iné typy, inklinujúce k iným barličkám – napr. to naozaj dnes populárne surfovanie na vlnách falošného pozitivismu tej pseudoosvieteneckej spirituality – ako to Jeff nazval. Ale všetko je to iba zakrývanie starej rany, krásnym úhľadným obväzom – bude kysnúť ďalej a prevalí sa v tom najmenej očakávanom okamihu a vtedy môže aj zabiť.

        A čo sa týka strachu zo smrti ? Ja v autorových slovách necítim ani tak strach , skôr ľútosť nad zbytočne predčasne ukončeným životom. Pamätám si z čias, keď som bol ešte dieťa, na ten až fyzicky nepríjemný pocit, keď nás zrazu uprostred hry vyrušili dospelí, že treba ísť obedovať, alebo nebodaj spať a my sme svoju hru nemohli dohrať do konca. Alebo keď v kine zhorela premietačka ( to boli časy :o), a my sme sa nedozvedeli koniec. Iste, hru môžeš dohrať na druhý deň, aj film si pozrieš inokedy – ale predsa len, už je to iná hra a trochu iný príbeh :o)))))

        Liked by 1 person

      • Vieš, Sun, keď som si čítala tvoj koment, tak sa mi stala zvláštna vec, ozval sa mi Zdroj – ty ho voláš Otec, a povedal: Zbytočne sa snažíš, s ňou nepohneš, ani nám sa to nedarí. A môžeš jej to napísať. Tak ti to píšem, je to odkaz pre teba. 🙂

        Páči sa mi

      • A zasa je to k autorovi myšlienky a nie myšlienke samotnej… Miesto toho, aby si skúmala svoje predpoklady, siahaš po “autoritách”. Nemýľ sa – nepochybujem o tom, že sa ti niečo ozvalo. Ba nepochybujem o tom, že to mohol byť aj Otec. A nepochybujem o tom, že si si z toho stiahla presne tú informáciu, ktorú mi teraz posúvaš. Vieš, prečo nepochybujem? Pre toto: https://eprakone.wordpress.com/2011/01/03/trochu-o-channelingu/ Čo hľadáš, to nájdeš/počuješ/vidíš. V mojich slovách, v Otcových slovách, v každej veci okolo seba. 🙂

        Páči sa mi

      • 🙂 Zasa k autorovi a nie k myšlienke. Dostávam podozrenie, že ťa nezaujímajú myšlienky, ale autorka. Ego puchne do intergalaktického rozmeru. 😉

        Neira, ale v takom prípade ti nemám čo povedať. Pokiaľ ťa nezaujímajú myšlienky, hovoríme celkom pomimo seba.

        Páči sa mi

      • Neviem, či je to potreba hýbať so mnou… Skôr si myslím, že je to potreba ťahať hranicu a vydefinovať to, čo som, tým, čo nie som… Z vlastnej skúsenosti: V istom bode, keď sa začínajú rozpúšťať hranice nášho sebaobrazu, je to pre ego také desivé, že sa snaží za každú cenu odlíšiť od ostatných, aby si potvrdilo, že ešte existuje… V tomto období prehnane pozeráme na iných a poukazujeme na rozdiely medzi nimi a nami… ale ak vytrváme, nepoľavíme a nebudeme si zazlievať, že sme takí, akí sme (teda nebudeme v sebe pestovať pocit viny za to, že zo seba robíme somárov), tak sa ego naučí, že ho to neohrozuje, a začne sa postupne tiež rozpúšťať do podoby, ktorá už nepotrebuje mať “my proti nim”.

        Dosť veľa hriechov, ktoré tu na blogu boli, má svoje korene presne v tomto. Žiaľ, prišla som na to príliš neskoro, až keď sa aj moje vlastné ego dostalo do nejakej tej relatívne ízy podoby. Preto som tým hriechom nevedela zabrániť. To je zas vec, ktorú ja potrebujem odpustiť sama sebe. 🙂

        Liked by 1 person

  2. Suhlasím s Joolom. Z môjho života : so svojimi deťmi som cvičila Vojtovu metódu, lebo boli pri pôrode pridusení, mali problémy s motorikou. Mladsie dieta malo hemiparezu, čo je ochrnutie polovice tela – ľavá polovica, pravá bola ako tak o. k. Vždy, ked sme cvičili, začínali sme tou časťou, ktorá bola na tom lepšie a potom sa pokračovalo s tou ochrnutejšou. ANALOGICKY , som toho názoru, že všetky pozitivistické veci nám majú pomôcť posilniť tú časť v nás, ktorá je na tom lepsie, aby sme mohli pracovať s tou ochrnutejšou časťou v nás. Obe časti tvoria celok. Keby som cvičila len tú neochrnutú a tu druhú by som nezačlenila, tak to moje dieťa by bolo ešte viac zdeformované.

    Páči sa mi

  3. Tak ja rozumiem čo mu vadilo. Keď je bolesť signálom že niečo nie je v poriadku tak je asi kontraproduktívne robiť všetko pre to aby nám ten signál nefungoval. Osobne by som ak by som mala ísť takouto cestou asi uprednostnila obyčajný lexaurin je to jednoduchšie a efekt rovnaký.

    Liked by 1 person

    • …teraz si našla odpoveď na svoju otázku. ” Oblbnutie navodené pseudoosvieteneckou spiritualitou = Lexaurin = fľaša vodky = akákoľvek iná barlička, ktorá sa momentálne ukáže ako účinná. Všetko je to dobré na prekonanie stavu akútneho amoku, aby napr. dotyčný nesiahol na život sebe, alebo iným. Všetko z toho je ale prudko návykové a zároveň nič z toho nejde po koreni, po príčine. Tak, ako ti nepomôže nájsť a vyhojiť príčinu tvojho utrpenia tisíc Lexaurinov, takisto to nedokáže ani tisíc po byte rozvešaných afirmačných kartičiek. Miesto toho treba použiť – ako je v článku doslovne napísané – techniky vedúce k naozajstnému vyhojeniu srdca. Možno by to vyriešil “radový” psychoanalytik, možno by niekam dospela šamanskou cestou, možno by jej pomohli anjeli, ale nie zametanie špiny pod koberec za spevu mantier.

      Takto som ten článoček pochopil ja……a ( s miernym oneskorením:o( ) šťastný rok 2015 všetkým, pokiaľ možno bez migrén a Lexaurinov :o)))))))

      Liked by 3 people

      • …och, jasné, prvá položila otázku Hela – čo je to , čo Jeffovi vadí na prístupe jeho známej. Ja som to bral tak, že každý, kto na to zareaguje, si tú otázku vlastne tiež položí, než odpovie a tým sa otázka stáva aj jeho otázkou. Ako keď si teraz ja položím otázku : “Kde sú hranice vesmíru ?, alebo je život po smrti? ” , tak sú to moje otázky aj keď si ich už položili miliardy predo mnou a prvotného autora asi nikto nikdy nevypátra.
        Ak je toto to, čo ťa popudilo na mojom prístupe k danej otázke, tak sa hlboko ospravedlňujem :o)))))

        Páči sa mi

    • Matrioshka,

      toto ale platí hlavne pre fyzickú bolesť. Keď máš vnútorný kŕč, tak ťa tá chémia len rozožerie a urobí ešte zraniteľnejšou, pretože okrem samotného problému začína bolestivo zviditeľňovať tvoju neschopnosť riešiť ho, čím len prehlbuje pocit menejcennosti a previnenia. U fyzickej bolesti si to vieme skôr ospravedlniť a preto nás to tak veľmi neničí, aj keď najmenej v polovici prípadov len potierame následky a neošetrujeme problém. Aspoň u seba som si toho vedomá, ale aj tak zatiaľ nemám schopnosť/ochotu venovať sa koreňu problému, pretože zaoberanie sa koreňom problému a úplné odstránenie fyzickej bolesti by u mňa viedlo k takým psychickým dopadom, na ktoré asi ešte liek nevynašli. 🙂 Proste niekedy človek volí menšie zlo – a niekedy to menšie zlo môže vyzerať aj ako odchod zo života. :-).

      Páči sa mi

      • no ved o tej zranitelnosti, ktoru sposobili techniky vyhybania sa bolesti a kde nakoniec mensim zlom bola smrt, pise aj tento pan. toto mu vadilo. Rovnako to funguje podla mna pri pouziti chemie. Este snad podla mna je u pouziti chemie jednoduchsie to, ze na pribalovom letaku je jasne napisany aj ucel aj rizika. Pri pouziti tych metod o ktorych pisal on moze byt clovek v mylnom presvedceni ze riesi podstatu problemu, hoci v skutocnosti moze byt efekt rovnaky ako pri pouziti chemie.

        Páči sa mi

      • Aby nedoslo k omylu, ja nezavrhujem vyhybanie sa bolesti v situaciach, ktore jedoducho nevieme riesit nijako inak. Niekedy naozaj nic ine ako vyhnut sa bolesti urobit nemozme. Vadilo by mi len to, keby som sa pomylila a pouzila nespravnu metodu, hoci som inak predsa len mohla. Tento pocit mal asi on ohladne svojej priatelky.

        Liked by 1 person

      • A to je práve to ošemetné – ak mal ten pocit, tak posudzoval jej možnosti svojimi očami, pravdepodobne podľa svojich vlastných možností… Zasa z vlastnej skúsenosti: Mám dosť presne zadefinované, čo je “životahodné”. Do tej miery, že som si “napísala” program “v prípade porušenia životahodnosti smrť organizmu”. No a potom sa tá “životahodnosť” narušila. 😕

        Pre každého iného človeka situácia riešiteľná ľavou zadnou. Pre mňa je to… ja neviem, dokázala som to vyhandlovať na “čakanie na smrť”, ale viac som z toho urobiť nedokázala. Ale aspoň už tú smrť aktívne nevyhľadávam. 🙂 Aj to je úspech.

        Páči sa mi

      • ok, ved tu nejde o to ci v tomto konkretnom pripade aj mal alebo nemal pravdu. To sa uz nedozvieme, ona nam to uz ani nepotvrdi ani nevyvrati. V kazdom pripade je ale vysoko pravdepodobne ze existuje pripad, kedy by platilo presne to co on vnimal. Ak by tato moznost neexistovala vobec, nema sa ako objavit v jeho hlave.
        Co sa tyka volby smrti ako sposobu vyhnutia sa bolesti ale taktiez predpoklada ze smrt ma take parametre ktore bolest odstranuju. To sa ale zasa neda brat inak ako predpoklad. Ak by to bolo tak ze smrtou sa nic nemeni, neostava nic ine ako namiesto cakania na smrt cakat na chvilu,, kedy budeme schopni svoju bolest odstranit.

        Liked by 1 person

  4. Znova som si prečítala príspevok a odrazu mi to bolo jasné. Obaja pristupovali k bolesti a smrti ako k niečomu, čo je zlé, s čím treba bojovať a poraziť to a nie ako k príležitosti učiť sa. Oveľa jednoduchšie by bolo prijať, neodporovať. Svojmu bodu B nikto neutečie a ide o to, koľko poznania si so sebou odnesie, koľko ho odovzdá okoliu, ako majstrovsky zahrá svoju úlohu v scenári, ktorý je napísaný. Myslieť si, že sa scenár dá prepísať nejakými technikami je sebaklam ega, presvedčenie, že môj život v tomto tele a pod týmto menom je dôležitejší, ako život iného človeka s iným menom a telom, ktorý si prišiel zahrať svoju úlohu.

    Liked by 1 person

      • respektive nie ulohu smrti, ale faktor smrti. Podstatu vidim v tom ze tvrdi ze nie je vzdy vyhodne pomocou roznych ezo technik vyhybat sa bolesti a utrpeniu, ak tym zaroven neriesime jej zdroj. Mam pocit ze clovek velakrat moze nadobudnut presvedcenie, ze tym ze ovplyvnuje svoju psychiku “prirodzene” bez pouzitia liekov, znamena to automaticky ze riesi svoj problem. Ak to myslel takto,tak s nim plne suhlasim ze to rozhodne nie je fakt, vseobecne platny, o ktory sa da opriet.

        Liked by 1 person

Povedz svoj názor