“Len málo ľudí si uvedomuje, že modliť sa za niekoho bez jeho dovolenia je porušenie spirituálneho zákona nezasahovania. Každý má právo ísť svojou vlastnou cestou a nikto nemá právo kontrolovať iných alebo im vnucovať svoju vôľu. Pridŕžať sa zákona nezasahovania znamená prejavovať lásku a rešpekt pre všetok život. Ak chceme milovať, musíme dávať lásku, a ak chceme vlastnú slobodu, musíme ponechať slobodu iným.” — Sri Gawn Tu Fahr
(Very few humans are aware that praying for someone without their permission is a transgression of the Spiritual Law of Non-Interference. Everyone is entitled to walk their own path, and no one has the right to control or impose their will …on others. Adhering to this law is a demonstration of love and respect for all life. If we want love, we must give love, and if we want freedom, we must grant others their freedom.)
Pripomína mi to môj obľúbený príbeh o mexickom slimákovi z Castanedu a obľúbený citát z Ruiza. 🙂 Nevyžiadaná pomoc ako spirituálna arogancia – staviam sa do pozície toho, kto “vie lepšie”, ako veci majú byť. 🙂 Lepšie ako kto? Ako ten, čo sa v tej situácii práve mácha a zažíva ju na vlastnej koži? Alebo… lepšie ako Boh? 🙂
P.S.: Inak, nezdá sa aj vám, že ten pán (šrí), ktorého citujem, sa volá “gone too far”? 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Už dávno mám túto otázku na jazyku a teraz si mi na ňu odpovedala. Už sa ani nečudujem. Minule sa mi snívalo s Robym Williamsom a hrozne som sa čudovala prečo, lebo som ani nepozerala jeho filmy, ani som si naňho nepomyslela, nepatrí k mojim obľúbeným. Zrazu som sa vo štvrtok dozvedela, že zomrel práve tej noci, keď sa mi sníval. Predvčerom som mala sen o dvoch mesiacoch a ráno som sa na tom bavila. Neprešli ani tri hodiny a ty si na FB zverejnila článok o dvoch mesiacoch – fenoméne, ktorý sa opakuje raz za nejakých tristo rokov. Netvrdím, že ide o prorocké sny, ale akoby som sa na niečo napájala.
Páči sa miPáči sa mi
100% -ný súhlas, a asi sa takouto spirituálnou aroganciou , vzdávame rovnováhy s okolím….
Páči sa miPáči sa mi
Pomoc, o ktorú človek nestojí, beriem tiež ako zasahovanie, je proti slobode daného človeka a porušujú sa jeho hranice a súhlasím s tým, čo bolo napísané v článku.
Ale nejde mi to takto zaškatuľkovať vo všetkom. Podľa mňa nevyžiadaná pomoc nemusí byť nechcená. Ako nevyžiadaná? Slovami? Čo s deťmi, zvieratami, ľuďmi v bezvedomí, …
Ešte odbočím, je to vytrhnuté z celku, ale pre názornosť môjho uhla pohľadu: sme obklopení energiami, napr. Anjelmi, ktorí tú sú a v rámci fungovania Jednoty nám aj pomáhajú. Nezasahujú. Nie je to ani možné, lebo len my im to môžeme dovoliť. Len nám sa musí otvoriť ten kanál, aby sme mohli ich pomoc prijímať. Je to naša slobodná voľba, ale oni sú tu, či to chceme alebo nie. Je to ich existencia, ich prejav. My do seba pustíme ich energiu, pomoc, alebo nie. Tak isto môžeme prijímať/neprijímať lásku, hojnosť,… Len my to dovoľujeme alebo nie.
A takto je to podľa mňa ošetrené vo všetkom. A synchronicita v rámci Jednoty má svoj zmysel, o ktorom my nemusíme nič vedieť. Ten, čo má nutkanie v danej chvíli pomôcť a ten, čo “pomoc” nakoniec dostane, sa pre niečo spolu pritiahli a či z toho vznikne v našich očiach pomoc alebo to bude zasahovanie, potrebovali to zažiť jeden aj druhý. Takže slimákovi sa určite nestalo nič, čo na nejakej úrovni svojej existencie nechcel. Nebola náhoda, že práve v danej chvíli išiel okolo “idiot”, ktorý sa prejavil nutkaním zdvihnúť slimáka z cesty a dať ho do trávy. Ani pre Castanedu, ani pre slimáka a ani pre dona Juana.
Konkrétne čo s hladným mačiatkom, ktoré prišlo niekomu na záhradu, bojí sa, len tak sa okolo potuľuje. Dať mu mlieko? Čo keď si má potravu tentokrát nájsť samé a ja mu to prekazím? Je plno mačiatok, ktoré takto prišlo k niekomu, kto nemá radosť z mačiatok, možno boli odohnané a nikto im nepomohol. Boli to mačiatka, ktoré sa mali k potrave dostať svojimi schopnosťami alebo mali jednoducho uhynúť. Ale čo keď príde k niekomu, komu len prítomnosť toho mačiatka spraví radosť a tak isto aj to, že si ho zoberie k sebe a postará sa oň. Je to mačiatko, čo má poznať ľudskú lásku. Je to mačiatko, čo vie niekomu sprostredkovať lásku. Keby tu bol don Juan, asi by to nebral ako bezchybnosť bojovníka 😉
Pre mňa je možno dôležité klásť si otázku: prečo chcem pomôcť? Potrebujem si tým niečo dokázať v rámci mojej sebadôležitosti, myslím si, že som múdrejšia ako ten druhý a takto ho chcem navigovať, myslím si že len ja môžem pomôcť, myslím si, že by sa malo žiť podľa mojej pravdy, pociťujem k druhému ľútosť alebo je to v rámci danej situácie jednoducho môj prejav a prináša mi to radosť? Uvedomujem si tú hru celého Vesmíru a beriem to ako miž-maš mojej slobodnej vôle, druhého slobodnej vôle a energie, ktorá to všetko stmeľuje a spája a tiež sa chce (možno aj cez moju pomoc) prejaviť?
Ja keď sa môžem zúčastniť pri pomoci (častokrát je to pomoc nepoznaná a “náhodne” sa o nej človek dozvie), poďakujem za to, že som mohla byť súčasťou tejto hry, beriem to ako spev vtáka, ktorý si spieva a aj keď si ho nikto nevyžiadal, pomôže niekomu, kto má pre neho v tej chvíli otvorené uši a srdce. Som presvedčená, že keby som sa snažila neviem ako, ten druhý nedostane žiadnu pomoc, keď to nebude chcené jeho Vyšším Ja. A tak je to aj s modlitbou. Je to energia, ktorá sa k niekomu dostane len vtedy, ak je na ňu pripravený. Nevidím rozdiel v pôsobení čiernej, bielej mágie, modlitby, vysielania lásky, liečenia, zasahovania,… Druhá strana to dostane len ak bude jeho energia na to prispôsobená. Skôr pre toho, čo to vysiela, je dôležitý úmysel. A on sám si tým buď škodí alebo pomáha.
Páči sa miPáči sa mi
Je zbytočné nad tým špekulovať, každé porušenie tohto zákona prinesie svoje “ovocie”. Veď cesta do pekla je zvyčajne dláždená dobrými úmyslami. Nedávno sme práve toto riešili v našej rodine a ver mi, tie najlepšie úmysly nás doviedli na cintorín, a nebolo to pekné, ale bolo to veľmi poučné. Je ťažké riadiť sa týmto zákonom, ale stojí to za to.
Páči sa miPáči sa mi
Neira, vôbec som nenapísala, že s tým zákonom nesúhlasím, dokonca som to napísala hneď na začiatku, aby sa to nedalo prehliadnuť.
Písala som skôr o hraniciach medzi pomocou a zasahovaním. Kedy človek pomáha a kedy vlastne zasahuje? Poznáš vždy ten rozdiel? Ja nie. A preto sa vtedy riadim tým, čo som písala.
Možno budem moc dramatická, ale pre názornosť: Niekto skočí z okna. Obídeš ho a nepomôžeš mu, veď to bola jeho voľba? Možno mu netreba volať ani záchranku, veď čo keby mu náhodou pomohli? To, že mu teraz “pomáham”, zasahujem do jeho voľby a porušujem tento spirituálny zákon, alebo ako to vlastne je? Kto to vie zistiť, čo vlastne chce jeho Vyššie Ja, či si ako okoloidúca nebola pritiahnutá v rámci synchronicity tohto všetkého, aby si tú záchranku zavolala a aby sa nakoniec z toho ten vyskočený aj nedostal a možno sa niečomu týmto všetkým naučil a dostal novú šancu na nový život? Na druhej strane možno zomrie pred Tvojimi očami a Ty si mala byť človekom, ktorý ho bude sprevádzať posledné okamihy životom, lebo o pomoc v rámci záchrany života nestál, možno stál o precítenie lásky v podobe Tvojho záujmu oň.. Ale to v tej chvíli nevieš. Robíš to, čo Ťa v tej chvíli vyjadruje a ver tomu, každý človek by to robil ináč a nie je náhoda, že si tam práve Ty…
Ja to neviem určovať. Ja sa neviem pýtať vždy a za všetkých okolností, čo chce Vyššie Ja druhého, ale viem, že Vesmír to tak krásne zorganizoval, že tú pomoc dostane len vtedy, keď to ten druhý na nejakej úrovni dovolí. Toto mi dáva ľahkosť do života a pocit, že sa vlastne nedá nič pokaziť. A mám taký pocit, že ten zákon sa nedá porušiť, on jednoducho existuje. Či ho v našej predstave dodržiavame alebo nie. Práve na základe iného zákona – obeť pritiahne svojho útočníka.. Zasahuje útočník, keď ho obeť “zavolala”? A myslím, že učiť sa rozoznávať hranice medzi pomocou a zasahovaním je pekné umenie a nezaobíde sa to bez prešľapov. Ale cestu do pekla, na ktoré verím len v rozprávkach s čertami, si pri tom nedláždim 😀
Páči sa miPáči sa mi
Áno, úplne s tebou súhlasím, si na svojej ceste presne tam, kde máš v tejto chvíli byť, každá sme iný level a chápeme veci inak, nechcela som sa ťa dotknúť, akceptujem ťa a posielam veľa svetla.
Páči sa miPáči sa mi
Veď si sa ma nedotkla, Neira 🙂 Každá z nás sme napísali svoj názor. A beriem Tvoj pohľad a zároveň som sa chcela podeliť aj o ten svoj.
Páči sa miPáči sa mi
Komentář, za který děkuji……….Není k němu co dodat.
Páči sa miPáči sa mi
Súhlas.
Páči sa miPáči sa mi
Velmi dobre napisane Duhovymotyl. Klik-klik-klik…. Dakujem.Dakujem.Dakujem.
Páči sa miPáči sa mi
…čo sa týka samotného problému, vnímam to veľmi podobne ako dúhový motýľ. V ” bežnej prevádzke ” určite nebudem mrhať energiou, aby som niekomu pomáhal proti jeho vôli, mám dosť práce a málo času, aby som vyhovel tým, čo ma o to poprosia. Ale ak niekto bude chcieť skočiť z okna, alebo sa iným spôsobom zabiť, určite to nepôjdem najprv riešiť na internetové fóra, ani konzultovať s rôznymi samozvanými spirituálnymi zákonodarcami, ale zdrapím dotyčného za golier a v prvom rade mu v tom zabránim. Potom sa ho pokúsim ukľudniť , zbaviť zúfalstva a ponúknem mu to, čo je v mojich silách – láskavosť, spoluúčasť, iný uhol pohľadu. A pokojne ho vyprevadím modlitbou, v ktorej budem prosiť Boha, aby mu rozlepil oči a dal šancu napraviť, čo v živote pokazil. Pokiaľ sa ten neborák aj napriek tomu rozhodne zabiť, bude to už mimo mňa a som presvedčený, že si to zmenežuje tak, aby som nebol nablízku ani ja , ani nikto iný. Ale možno mu naozaj zachránim život a on stihne obdariť radosťou zasa iných.
Boh nás stvoril na svoj obraz – tak ako on máme schopnosť konať, tvoriť a tak ako on disponujeme slobodnou vôľou. A to platí bez výnimky. Keď má jeden slobodu sa zabiť, má ten druhý slobodu pokúsiť sa mu to vyhovoriť. Zvyšok je na interakcii energií a výsledkom si nemôže byť dopredu istý nikto. Možno ani Boh nie. Možno práve preto rozohral toto 3D divadlo, pre tento sumár rôznych skúseností. Jedno je však isté – scénar si v ňom píšeme každý za seba a dokonca aj réžiu máme z veľkej časti vo vlastných rukách – to sú myslím jediné zákony ktoré tu platia, tie ostatné sú len ľudské výmysly.
Páči sa miPáči sa mi
Vidíš… Niekto, koho nepoznáš a nevieš nič o jeho živote, sa rozhodol zomrieť, ale ty si sa rozhodol, že to neurobí a nedovolil si mu to… v záujme jeho “dobra”… Sorry, Jožko, ale ak toto nie je spirituálna arogancia (= “ja viem lepšie, čo je pre teba dobré, ako ty sám”), tak potom už neviem, čo je spirituálna arogancia.
Ten tvoj postup mi nesedí. Vidíš človeka, zdrapíš ho za golier a stiahneš preč od okraja, potom ho ukľudníš (=budeš hovoriť TY k NEMU) a až potom, keď sa mu nepodarí striasť sa ťa alebo znova skočiť, sa ho spýtaš, čo ho k tomu vedie? Čo tak iný postup? “Aha, chystáte sa skočiť? Čo vás k tomu vedie? — Hm, a premysleli ste si to dobre? Lebo ak nechcete, nezasiahnem… Chcete? Nie? Dobre… Tak veľa zdaru.” (Aj keď to posledné je už na otvorenie nožíka vo vrecku. 😛 )
Problém je, že to, čo z teba hovorí, je spoločenské programovanie. (Ako to viem? Pretože spoločnosť má dokonca zákony, ktoré postihujú nezasiahnutie v takomto prípade, rovnako ako neumožňujú eutanáziu.) A to vychovalo novú kategóriu “samovrahov” – ľudí, ktorí sa týmto spôsobom producírujú a dožadujú pozornosti. Viem to; patrila som tam. Tiež som si naplánovala samovraždu, otrávila som sa – a nikto ma neprišiel zachraňovať… Proste v ten deň všetci mali niečo iné na práci. A mne nezostávalo nič iné, len kozmickou rýchlosťou poupratovať svoje vnútro, nech skapem ako-tak vysporiadaná s vecami.
Niekedy aj samovrahovia vedia, čo robia. Väčšinou vedia, čo robia… Vždy vedia, čo robia. Tak to nechajme na nich. Rozprávať a pomáhať treba predtým, než sa rozhodnú; potom je to už nadradenie svojej predstavy o tom, ako by mali žiť svoj život, ich predstave. (Po anglicky “override”. Žiadne pekné slovo.)
P.S.: Tá téza o slobodnej vôli (“to platí bez výnimky”) neplatí bez výnimky. Sú aj ksichti ako ja, ktorí na slobodnú vôľu neveria. Nie v konečnom dôsledku. Ako Engels povedal: “Sloboda je poznanie nevyhnutnosti.” Podpisujem. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
len tak na margo inštitucionalizmu a spoločenskému programovaniu ako sa postaviť k:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Hippokratova_pr%C3%ADsaha
?
Páči sa miPáči sa mi
ten pokus o samovraždu asi fakt nebol najlepší príklad, pretože to je extrém ako povedala jarah, ale poďme to dokončiť. Súhlasím s tebou, že samovrah vie , čo ide urobiť-len málokedy je za samovraždou duševná choroba, väčšinou je to dajaký bezvýchodiskový pocit . Ale to , že východisko nevidí samovrah, neznamená, že tu reálne nie je – naopak môže byť pomerne jednoduché a určite stojí za to donútiť ho, aby sa nad tým ešte raz zamyslel. V takej situácii ovšem ide možno o sekundy a jednoducho nie je čas na prudké intelektuálne alebo spirituálne debaty a najprv ho treba zastaviť. Ja nie som psychológ,ani štatistik, ale nie je žiadnym tajomstvom, že tých naozaj dokonaných samovrážd je menšina a títo jedinci sa dôkladne pripravili, aby ich nikto nerušil. Ďaleko viac je tých demonštratívnych. Sú to vlastne zúfalé volania o pomoc a keď tá neprichádza môže byť práve toto tá posledná kvapka v rozhodovaní ( veď aj tak na mne nikomu nezáleží ). Bohužiaľ doba je taká, že než tých, čo sú ochotní zasiahnúť, pribúda tých , čo sa pohodlne usadia a s mobilom v ruke budu trpezlivo čakať na pád, len aby “ulovili” dobrý záber a mohli sa pochváliť na FB, You Tube a pod. – ale to asi s tým “spirituálnym zákonom” nesúvisí. Ale keby aj hneď bol ten pomer samovrahov obrátený a mne sa podarilo zachrániť len jedného z desiatich, tak tých deväť , čo by to aj tak neskôr dotiahli do konca by som len trochu pozdržal – určite by som ich nepripravil o ich slobodnú voľbu. Síce by pofrfľali, aj do spirituálne arogantných, prípadne iných zverov by mi vynadali, skôr, než by to definitívne zabalili, ale to prežijem – za ten jeden zachránený život mi to ešte stále stojí :o) . Takto to cítim a v súlade s tým konám – a určite pri tom nepodlieham ani spoločenskému ani inému programovaniu a už vôbec nie akýmkoľvek zákonom. A tu sme vlastne pri koreni veci. Toto je to slovo, čo ma toľko irituje – zákon. ” V deň, keď rozum zvíťazil nad srdcom, povstal zákon ” , mám veľmi rád túto vetu. Dnes sme zahltený zákonmi – spoločenskými, cirkevnými, už aj spirituálnymi , čojaviemešteakými, ale všetky majú jediný cieľ – zbaviť ľudí slobody, ovládnuť ich a zotročiť ešte skôr, než si uvedomia svoj božský pôvod, právo voľby a slobodu rozhodovania. Ak sa ja rozhodnem niekomu zachrániť život, a vesmír bude naozaj proti ( o čom vážne pochybujem ), postará sa aby som sa potkol, padol mi kokos na hlavu, skrátka hocičo. Rovnako to vidím aj s tou modlitbou. Nie že by modlitby boli mojou vášňou, ale ak sa budem modliť za niekoho dobro, tak sa tak automaticky nestane ani keby som si pri nich hlavu umlátil o zem, takže o akú slobodu dotyčnéhoho pripravujem ?? Ak ja niekde cítim aroganciu, tak je to v samotnom výroku , respektíve v hlave jeho autora.
Páči sa miPáči sa mi
Neviem, či tá samovražda bol dobre zvolený príklad a neviem, či vôbec existuje nejaký príklad. V tomto sa prikláňam skôr k Sun, aj keď tu nejde o rozdelenie sa do táborov, ale o samostatný názor. Ak chce niekto naozaj skoncovať s vlastným životom, urobí to takým spôsobom,aby ho našli až tuhého. Nepotrebuje pri tom divákov. Ten, kto sa pokúsi o samovraždu na verejnosti v skutočnosti nechce zomrieť, chce iba na seba upútať pozornosť a stiahnuť do svojej “hry” niekoho alebo čo najviac ľudí. Ak má byť samovrah zachránený, Vesmír to bezpečne zariadi, na to sa môžme spoľahnúť. U zvierat je to iné. Naša pomoc je vlastne otázkou – chceš, aby ti bolo pomáhané? Uvediem príklad. Pred časom sme s kamarátkou zachraňovali túlavé mačiatko. Bolo v hroznom stave. Chodili sme s ním k veterinárovi a ono sa zotavilo na jednotku. Boli sme šťastné a hrdé na seba, že sme zachránili život. O niekoľko dní ho prešlo auto.
Páči sa miPáči sa mi
Presne toto sa mi stalo toto leto s Obinkom. Vytiahli ho cisárskym rezom. Mamina ho začala odstrkovať, tak som ho piplala fľaškou, prikladala, proste som sa vzbúrila proti Univerzu a šla som svojím presvedčením. Mama Lízinka sa s tým zmierila, Obinkovi sa darilo – a po 14 dňoch ho Lízka zožrala, lebo som urobila inú chybu a nedoniesla som jej žrádlo presne vtedy, kedy aj iné dni. Ona to zjavne odinterpretovala, že musí dať malým žerky a nemá z čoho… 😦 Univerzum napravilo, čo som ja pokazila. (Až ja raz to Univerzum stretnem, páni, to bude hubová polievka! 👿 )
Bojujeme, pretože musíme bojovať, nie preto, že to niekto od nás očakáva. Boj plodí emócie – a Univerzum sa učí o emóciách najradšej na celom svete. 😕
Páči sa miPáči sa mi
“Univerzum napravilo, čo som ja pokazila”
Čo si pokazila? Prečo Ťa to mocné Univerzum jednoducho nepreskočilo a dovolilo Obinkovi vôbec žiť tých 14 dní? Prečo nezomrel pri cisárskom, prečo sa nenarodil už mŕtvy, prečo začal z tej fľašky sať, … Na to “prečo” vie Univerzum odpoveď, Ty možno nie, ale to, čo si za tých 14 dní prežila s Obinkom a aj to obdobie potom, Ťa obohatilo a malo veľký význam, možno tak, ako si písala – škola o emóciách. Ale prečo si niečo pokazila? Bojuješ až teraz, keď sa nevieš zmieriť s tým, že napriek Tvojej snahe zachrániť mačiatko, aj tak zomrelo. Ale vtedy si nebojovala, keď si to robila preto, že v tej chvíli Ťa opatera o Obinka napĺňala. Bojovala si, ak si si zaumienila, že musí žiť a Ty sa o to postaráš. Nebojovala si, ak si si povedala, že Ty spravíš pre Obinka všetko a ostatné necháš na Univerzum.
Kedy by to malo zmysel? Ak by Obinko žil aspoň 10 rokov? Alebo kto vie určiť časové obdobie toho, kedy by si to nepokazila? Nebola by aj sekunda navyše vzácna?
Páči sa miPáči sa mi
Univerzum nie je o “dovoľovaní” alebo “preskakovaní”, a už vonkoncom nie o rozhodovaní ponad tvoju hlavu. Ak chceš chápať Univerzum tak, ako ho chápem ja, potrebuješ presunúť pozornosť z výsledku na proces. Univerzu nejde o dosiahnutie niečoho konkrétneho. Univerzum je o umožňovaní. Umožní všetko a to, čo nemá dostatočnú podporu, jednoducho nechá zakapať. “Live and let die” (aj keď myslím, že v tej bondovke to asi mienili inak 🙂 ).
Neviem, či som sa vyjadrila dostatočne jasne. Univerzum nekorigovalo moje rozhodnutie; ja som nebola dostatočne bezchybná, aby som celú vec dotiahla do úspešného konca. Stačilo neurobiť chybu – a to bolo zjavne priveľa na moje schopnosti. A čokoľvek by som povedala ďalej, by bola už len číra sebaľútosť. 😦
Páči sa miPáči sa mi
Jarah, tú otázku ohľadom samovraždy som zvolila zámerne, možno aj preto, že s týmto sa stretávam v poslednom období čoraz častejšie a je to pre mňa dobrý príklad. Je síce dosť dramatický, ale dá zovšeobecniť aj na iné, menej dramatické hry života. Chcela som tým ukázať, prečo neviem pochopiť úplne ten rozdiel medzi pomocou a zasahovaním, viem v danej chvíli určiť svoj úmysel – robím to preto, že toto som Ja a toto ma napĺňa a vyjadruje, alebo to robím preto, aby som diktovala Univerzu svoju verziu – teda bezpodmienečnú záchranu toho druhého.
Robím na záchranke a zavolajú nás napr. ku krvácajúcemu človeku, lebo vyskočil z okna (a to, že zvolil najvyššie poschodie predpokladám, že to myslel úprimne a s úmyslom zomrieť). Vlastne by som mu podľa tohto zákona nemala pomôcť, on predsa za to nemôže, že okolo išiel nejaký “idiot”, ktorý nás zavolal a nemôže ani za to, že príde ďalší idiot, ktorý síce vie o spirituálnom zákone nezasahovania, ale kvôli spoločenskému programovaniu svojho povolania zasahuje. Sú ľudia, ktorí našu pomoc už nepotrebujú. Sú ľudia, ktorí toto všetko prežijú s dokaličeným zdravím a v horších podmienkach v akých boli do času skoku. Sú aj takí, ktorí sa z toho dostanú a pokúsia sa o to znovu. A sú aj takí, ktorí sa z toho dostanú a vlastne sa znovu narodia, lebo niečo pochopia a život sa im zmení naruby. Ale kto to v tej chvíli vie rozhodnúť, či je to “pomoc”, či “zasahovanie”? Či niečo Univerzu kazím alebo pomáham opravovať?
Ja som sa rokmi naučila, že nie som hrdá na seba, že som zachránila niečí život, som hrdá na seba, že robím to, čo ma baví, že ma to napĺňa, že sa takýmto spôsobom môžem prejaviť. Ale necítim to, že ten život som zachránila trebárs aj ja. Cítim vďaku, že som pri tom mohla byť, keď to tak Univerzum chcelo, ale zároveň cítim rovnakú vďaku, aj keď to nevyšlo takýmto spôsobom. Robila som predsa to isté, bola som len jednou skladačkou do mozaiky a ostatné prenechávam na tú vyššiu vôľu toho zachraňovaného a Celku. Neberiem zodpovednosť za záchranu, ako neberiem zodpovednosť za nezachránenie.
Aj keď nie je to vždy také jednoduché, hlavne keď sa vďaka príbuzným človek dostáva do ich príbehov a kladú sa otázky typu: nedalo sa tomu nejako predísť? Hlavne keď si to kladú rodičia mladých ľudí, často ešte detí.. Je to dosť práce na sebe, aby sa v tom dal vidieť zmysel. Ale viem, že či z pohľadu niekoho pomáham, alebo zasahujem, pre mňa to má význam. Realizujem sa, učím sa o svojom vnútri a liečim samu seba. A toto vidím potom aj v rôznych každodenných “prkotinách” = rovnako dôležitých veciach. Zmysel. Aj v tých pár dňoch, ktoré ste s tým mačiatkom prežili. To, čo ste rozvibrovali za ten čas a aj potom, prepočítalo celý Vesmír. Ako každá chvíľa, ktorú prežijeme naplno.
Páči sa miPáči sa mi
Nádherná a pestrá paleta vnímania a čo názor, to pravda v mojich očiach 🙂
1 zákon vraví, že každá sila-akcia, vyvoláva rovnakú veľkú silu opačného zmyslu, reakciu. Nie je jediný v plejáde zákonov (predpokladám, že ich bude celkom dosť).
Teda ak si sadnem pod strom a budem tam “len” tak sedieť a meditovať, už len tento počin, bude mať svoj následok – možno niekto iný, niekde na opačnej strane vesmíru začne z ničoho nič besne “pobehovať” sem-tam 😆
Nehovoriac o dýchaní, žmurkaní, tlkote môjho srdca a iných procesoch riadených “automaticky”. Toto ale v mojom vnímaní znamená, že ja len neviem posúdiť rozsah vplyvu tohoto zákona (nehovoriac, o tých “ostatých” zákonoch) :D. Neznamená to ale, že činnosti ktoré vznikajú pri účinkovaní tohoto zákona, nemajú svoj zmysel, resp, že sú nebodaj zlé (nesprávne) a to som ešte nespomenul myšlienku, ktorá je vraj základným kameňom veškerého bytia a zákon akcie a reakcie má na ňu podľa mňa tak isto svoj vplyv 🙂
V mojom vnímaní tento zákon zabezpečuje harmóniu a preto vnímam to, čo sem-tam zvyknem tak ľahšie označovať ako “osud”, ako práve vplyv tohoto zákona, ktorý je ale v svojej podstate veľmi “inteligentný” (rozsah jeho inteligencie neviem posúdiť) a preto aj tú “náhodu” ako termín, už veľmi nepoužívam, lebo mi tam jednoducho už nepasuje 🙂
Tak isto už až tak veľmi často nepoužívam termín “musím”, lebo v mojom vnímaní označuje moju potrebu udržiavať nezmenenú podobu chodu života napriek tomu, že je tam intenzívny “tlak” na zmenu v mojom správaní, ale samozrejme má svoje platné miesto a zmysel, inak by podľa mňa neexistovalo.
V mojom vnímaní, ak prestane existovať univerzálna potreba (sila) na zasahovanie do “cudzieho” konania (kde začínam a končím vlastne Ja?), prestane v tom istom momente existovať príčina a teda sila na druhej strane stupnice a je celkom možné, že týmto skutkom, začne zase existovať nejaká iná protiváha…je to celkom zábava ako to funguje (ak to takto funguje 😆 )…pokiaľ nie som niekde na okraji taj časti “stupnice” kde sa vyvažuje cez negatívne vnemy 😀 a je dokonca možné, že “niekto” môže aj tento typ skúsenosti vnímať ako zábavu…aj keď ja takého nepoznám, ale to ešte nič neznamená, lebo ja toho ešte veľmi veľa nepoznám (predpokladám) 🙂
Momentálne som vo fáze, kde sa snažím nezasahovať, kým to dokážem / “nemusím” 😀 a zasahujem, keď to ináč neviem, ináč povedané – ak chcem a toto je podľa mňa tiež zákon akcie a reakcie.
Iná otázka je prečo konám, ako konám (čo je sila na opačnej strane stupnice) a či ma to napĺňa radosťou a posilňuje ma to, alebo ma to ubíja a som z toho stále viac nešťastný?
Poznanie je vraj najdôležitejšia príčina toho, prečo sa “veci” dejú tak, ako sa dejú a preto chcem ja poznať čo “najviac” (presne toľko koľko práve potrebujem), lebo čím viac poznám, tým lepšie viem zhodnotiť, čo, ako a prečo vlastne potrebujem konať.
Ja som majster svojho bytia a vždy rozhodujem cez svoju neobmedzenú slobodnú vôľu, čo, ako a kedy budem spoznávať…tomuto teraz verím a čo budem vnímať o sekundu, to ešte neviem, lebo to ešte nevzniklo (predpoklad), ale čím viac dokážem vnímať svoju prítomnosť vedome, tým “lepšie” (radostnejšie) sa mi darí všetko to ostatné…byť/vnímať tu a teraz je pre mňa veľmi kľúčové…niekedy sa mi to darí viac a niekedy zase menej…teraz mám asi skôr tú fázu “menej” 😉
Na zdravie! 😆 (nech už som teraz ovplyvnil kohokoľvek)
Spravil som to ale vedome (preberám zodpovednosť za svoje konanie, aj keď možno ešte nepoznám všetky jeho dôsledky) a tu je možno ešte jeden taký malý rozdiel v mojom vnímaní konania, aj keď univerzu je toto možno úplne jedno 😛 ono sa možno o seba vie dobre postarať aj bez mojich “obáv” jeho smerom. Bolo tu kým som sa narodil (moja telesná podoba) a bude tu pravdepodobne aj po smrti môjho tela…ak zomrie 😆
Čo teda môžem práve teraz spraviť pre seba? Preto, aby som sa cítil zdravý, šťastný, naplnený, slobodný, vítaný, sýty a súznejúci.
Možno je práve toto tá najkľúčovejšia otázka vhodná pre mňa…ja to ale fakt neviem, či je to tak 🙂
…ale viem, že akokoľvek bude znieť odpoveď, ak ma bude napĺňať, robiť šťastným a posilňovať (nebudem sa cítiť cez toto snaženie oslabený-vysilený-znechutený), je to tá správna odpoveď práve pre mňa…toto je však len 1 vnímanie v spektre, ktorého rozsah vôbec nepoznám….to však neznamená, že pre mňa nemá “cenu” (nerobí ma šťastným) otvárať vnímanie novému poznaniu – práve naopak 😀
Krásny deň! 😉
Páči sa miPáči sa mi
Pridŕžať sa zákona nezasahovania znamená prejavovať lásku a rešpekt pre všetok život. 😀 Rozumeli ste dobre? Lásku a rešpekt pre VŠETOK ŽIVOT hi hi hi 😀 Som zvedavý, kto prežije. 😀
Páči sa miLiked by 1 person
Nerozumeli sme dobre. Skús zakričať hlasnejšie. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Čo, je tam niekde výkričník? 😀
Páči sa miPáči sa mi
fuu no ja som sa vratila z kempu taka chora a vyflusnuta, ze v najblizsich dnoch asi nezasiahnem do nicoho 🙂
Páči sa miPáči sa mi