Dnes ráno hovorili v rádiu, že zomrel herec a režisér Karlheinz Hackl. Dávali s ním úryvky z rozhovorov a pri jednej vete sa mi v hlave rozozvučala celá signálna zvonkohra:
“Pre šaša je potlesk to najdôležitejšie na svete.” – Karlheinz Hackl
Okamžite som si uvedomila, že povahovo som aj ja “šašo”, človek, ktorý žije z potlesku iných a z ich pozornosti. A uvedomila som si, nakoľko sa mi podarilo túto črtu v sebe “skorigovať”. Potlesk mi ešte stále robí dobre, ale už nepohnem prstom, aby som ho získala. Prestala som žiť pre iných a ich súhlas a začala som žiť sama pre seba.
Nabudúce, keď sa pristihnem, že zasa robím niečo pre to, aby to iní videli a aby s tým nadšene súhlasili (alebo mi boli vďační), tak sa spýtam sama seba: “Tak ako, šašík?” 🙂
R.I.P., Karlheinz Hackl. Tvoja smrť ma niečo naučila.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Myslím, že každý sme šašom vo vlastnej komédii 😀
Páči sa miPáči sa mi
To by bolo príliš jednoduché, Jari… Máme schopnosť zmeniť to. Nemusím byť šašo, pokiaľ prestanem závisieť od potlesku (=reakcie) iných. Pokiaľ jediný, pre koho “hráš”, si ty sama. Hercom zostaneme tak-či-tak, ale nie šašom. To je to, s čím som v poslednej dobe bojovala – či chcem potrebovať v svojom príbehu z nejakého dôvodu “tých druhých”, napríklad tým, že ich učím alebo liečim alebo im veštím, alebo to zvládnem aj bez nich. 🙂 Moje rozhodnutie padlo. Ja budem robiť, čokoľvek mi prinesie špás, a ostatní môžu tlieskať alebo zatracovať – ale nerobila som to kvôli nim. Nerobila som to s očkom upretým na to, ako sa to komu páči. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Vidíš, a ja si myslím, že je to úplne jednoduché. Dovoľujem si byť občas aj šašom inokedy hercom, ktorý čaká na potlesk. Je to zaujímavý paradox, lebo kým som sa rozdávala bez očakávania potlesku, nebola som spokojná. Teraz, keď sa v prvom rade pýtam, čo je vhodné pre mňa, mi nezáleží ani na tom, či budem v očiach iných občas šašom.
Páči sa miPáči sa mi
Je možné, že si nerozumieme. Mne je jedno, či som v očiach tých druhých šašo alebo nie. (No dobre; takmer jedno. 😕 ) Len vnútorne nechcem byť šašom, ktorý robí veci hlavne preto, aby dostal potlesk.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Tak to sedíme pri tom istom rybníku, každá z inej strany. Ale v podstate sme asi vyslovili to isté.
Páči sa miPáči sa mi
ale ten potlesk, respektive co i len to ze si vnimana niekym inym priamo ovplyvnuje aj to co robis. Neviem ci to dobre vysvetlim, ale bol tu kedysi clanok o tom ze pozorovatel len tym ze pozoroval priamo menil akciu, ktora akoby prebiehala nezavisle od neho. (ti vedci s tymi casticami, pamatate?). A ja by som sa nerada len tak ochudobnila o jednu velicinu, nevidim dovod, prave naopak, velmi ma to zaujima, preto potrebujem vela potlesku, aby som vedela zistit co vsetko dokaze a co zasa nedokaze.
Páči sa miPáči sa mi
Tak toto som pred chvíľkou našla… Keby bola šašo, v živote sa nedostane na scénu. A nakoniec aj tak zožala potlesk – a nie malý:
Skláňam sa pred ľuďmi, čo majú odvahu niesť svoju kožu na trh. Raz sa to možno naučím aj ja. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
…nájde sa ešte v tomto brutálnom svete kúsok miesta (stačí aj malá záhradná chatka na konci Univerza ) pre jemnocitného chlapca, ako som ja ???…:o)
Páči sa miPáči sa mi
🙂 To mi pripomenulo moju prípravu na maturitu, nejaký ruský dramatik: “begú, ne ogľanús, idú iskáť po svétu, kde oskorbľonnovo jesť čúvstva ugolók… Karétu mne, karétu!” 😀 A kto nerozumiete, vysvetlenie pre racionalistov: básník se chtěl stát zdrhlíkem 😛 .
Páči sa miPáči sa mi