A znova sa ideme rýpať v egu:
Sme posadnutí dvoma predstavami: mať to, čo nemáme, napríklad materiálne statky, vzťahy, ľudí, peniaze alebo šťastie; a stať sa čímkoľvek, čím si myslíme, že sme sa ešte nestali, napríklad stať sa šťastným, pokojným, milujúcim, zdravým, úspešným a s dobrou kariérou alebo spoločenským uznaním a dobrým rodičom.
Ale akceptovať za pravdu čokoľvek z toho, čo vyhlasujeme za svoju identitu, má za výsledok len to, že sme kodependentní a nesmierne obmedzení.
To značí, že v skutočnosti nevieme, kto sme; nepoznáme náš skutočný účel/zmysel a nevieme, čo nás skutočne naplní.
Všimnite si, že za oboma predstavami spočíva jedna spoločná – že svet je miesto nedostatku, nedostatočnosti, chybnosti, z ktorého treba utekať do nejakého “Neba”. Vlastne si celkom megalomansky myslíme, že ak nemáme, náš BOH urobil chybu, pretože nám to nedal. Už nám nepríde na um, že asi si tým niečo myslel, keď nám to nedal… Takisto keď posudzujeme iných ľudí, vlastne tým hovoríme, že náš BOH vypustil zo svojich rúk nepodarky a keďže on si nevedel predstaviť, ako by taký “podarok” mal vyzerať a my to vieme, tak tých ľudí napravíme podľa toho, ako by ich bol stvoril, keby nebol až taký babrák… 🙂
Je zvláštne, že sa náboženstvá na to takto nepozerajú. Skúmajú vždy vzťah tých druhých k ich Bohu, ale nikdy nie svoj vlastný.
Keď podľahneme predstave “nedostatkovosti”, spúšťa u nás nutkanie deliť (teda vzďaľovať sa od toho, čomu ja hovorím “zvyšok z nás”, iní tomu hovoria Boh, anjeli či čokoládová torta) a v rámci toho delenia sa ešte diferencovať od ostatných a potom ich diferencovať navzájom a deliť, deliť, pitvať, pitvať… Ako chronický pitvateľ môžem potvrdiť, že cesta späť zo separácie je poriadna fuška.
Moju naštartoval celkom jednoduchý sen. Snívalo sa mi, že niekto na niekoho zaútočil a ja som tej obeti pomohla. Ležala na zemi a ja som jej podala ruku, že jej pomôžem vstať. Pozrela sa na mňa a chvíľku som sa videla aj jej očami – za mnou slnko, ja v svetlom a blondínka, takže moje obrysy akoby sa rozpúšťali v svetle, moja ruka napriahnutá k nej nadol…
“Kto si?” spýtala sa ma bez dychu.
A ja som sa usmiala, v sebe som cítila absolútny pokoj a vravím:
“No, niekto už len budem.”
🙂 V tom okamihu nebolo nič také nezaujímavé, ako kto som ja. Alebo či nejaké “ja” skutočne existuje. Dôležitý bol len okamih a že sa vyriešil tak, že nedošlo k zbytočnému násiliu. Bola som len prostredník, na mojom mieste mohol stáť ktokoľvek iný a keby tam stál, má rovnakú svätožiaru.
A odvtedy viem, čo ma skutočne napĺňa – keď necítim potrebu zasahovať/meniť/činiť. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Otazka stale zostava. Kto si?
Páči sa miPáči sa mi
Jediný, koho to môže zaujímať, som ja. A mňa to nezaujíma. 🙂 Niečo už len budem – a v príbehu každého z vás vysoko pravdepodobne niečo celkom iné. 🙂 A ani jedno z toho nebudem ja. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Tiez si osobne myslim, ze danu otazku si musi zodpovedat kazdy sam. Minimalne aby zistil cim nie je… a potom ho to vazne nemusi zaujimat cim je 🙂
Mimochodom, tato tema mi pripomina film “Lola rennt”.
Páči sa miPáči sa mi
…tu som sa zasekol na poslednej vete : ” A odvtedy viem , čo ma napĺňa – keď necítim potrebu zasahovať, meniť, činiť. Toto predsa nemôže byť účel našej 3D existencie. Ako si sama napísala, v stave jednoty akékoľvek atribúty postrádajú zmysel, takže ak ich chceme poznať, zažiť, precítiť, musíme nakonfigurovať dajakú sadu obmedzení. Tými obmedzeniami sú napr. priestor a čas, do ktorých sú dosadené naše nedokonalé telá spolu s obmedzeným čiastkovým vedomím. A tie potom tieto atribúty skúmajú – mimo iné aj tak, že zasahujú, menia, činia…a pozorujú výsledok. Samozrejme je dobré a aj príjemné vedieť, že za tým je aj niečo iné, väčšie, kam sa raz vrátime a kde si s chuťou budeme pre zmenu užívať jednotu , splynutie, nekonanie, až kým nás to nezačne nudiť a nenaordinujeme si iný “poznávací zájazd” . Povedané slovami klasika : ” Loď je v bezpečí, keď je v prístave, ale pre tento účel sa lode nestavajú ”
…apropos, ty toho podľa mňa činíš až až, už len živením tohto blogu – vytrhávaš nás z driemot, nútiš nás vetrať závity, meniť zažité predstavy a postoje, kontfrontovať naučené ” istoty ” s “istotami ” iných atd….:o)))))
Páči sa miPáči sa mi
Jožko,
snažím sa nezasahovať do sveta s úmyslom zasahovať do sveta. A že si tu vypisujem bludy, to je tuším zakotvené v mojich ľudských právach – každý má právo na slobodu prejavu. Alebo je to zakotvené niekde inde. Najskôr na mojej rolke hajzláku.
U nikoho nič vedome nespôsobujem. Kto chce, ten sa chytí a rozpráva sa so mnou. Kto nechce, ten mi nabrýzga, alebo jednoducho ide “o blog dál”. 🙂 Môj vplyv je vplyv niekoho, kto je nástrojom, nie pôvodcom. Viem, nezačínala som tak, ale teraz už sa chytám. 😉 Konečne. 🙂
To, čo ty píšeš o zmysle života v 3D, je presne tak isto platné – pre teba a iných, ktorí majú tento účel. A že moja loď je “v prístave”? No tak je to “loď-reštaurácia”. 😛 Rovnako užitočná… na iný účel.
Páči sa miPáči sa mi
…o.k., na grilovanú makrelu a džbánok chardonnay sa rád zastavím – keď sa budem plaviť okolo :o))))
Páči sa miPáči sa mi